2. kapitola: Aké nečakané

16. dubna 2013 v 16:08 | May |  They don't know about us

V minulej časti: Jane a May sa vybrali na koncert 1D v Taliansku, kde momentálne žijú. Na koncert ich však nepustili, pretože človek, ktorý im lístky predal ich oklamal. Napokon však na chalanov narazili a bolo to veľmi vtipné stretnutie.




8 Týždňov...56 dní...1344 hodín..nejaké minúty a sekundy ale v matike som nebola nikdy dobrá. Presne toľko som už vzdialená od svojho domova, priateľov a rodiny. Je pravda, že na jednu stranu mi je naozaj smutno ale na druhú, toto je to čo som chcela. Teda určite nie doslovne, aby ste ma pochopili správne doma na Slovensku, som vždy mala pocit, že tam proste nepatrím. Že si musím nájsť svoje miesto ale nie v tej malej krajine ale niekde úplne inde a mojím vysnívaným miestom bol Londýn. Presne tak som sa aj dostala sem do Talianska, s mojou najlepšou kamarátkou, mojou veľkou sestrou a mojou spriaznenou dušou Jane, sme si vybavili letnú brigádu aby sme si zarobili na lepší začiatok a mohli sa spokojne presunúť do Londýna.
Jane je človek, ktorý mi v živote chýbal najviac no paradoxne som to zistila až po tom čo som ju spoznala. Je to človek, ktorý je rovnako bláznivý a divný ako ja, dokonca by som mohla tvrdiť, že miestami aj viac a verte mi, že to už je čo povedať! ČO by som vám o nej mohla ešte povedať? Asi len toľko, že je to najúžasnejší človek, akého som si mohla priať a že môžem byť vďačná bohu, že sa so mnou stále baví, pretože miestami je to so mnou naozaj na nevydržanie ale to uvidíte sami časom. Viete s ňou mám pocit, že všetko čo si v živote zaumienime aj dosiahneme, dôležité je nestratiť nikdy nádej a to mi ona nikdy nedovolí. Zažili sme toho spolu naozaj veľa, ale to je naozaj pre nás len začiatok.
"Si si ale vedomá toho, že na druhý deň musíme byť späť a nastúpené v práci?" zas a znova sa pýtala Jane, pri balení
"To stíhame. Cesta trvá 3 a pol hodín, koncert trvá cca dve hodky a posledný bus nám ide o druhej ráno," objasňovala som rýchlo, vytiahla dva lístky pobozkala ich a strčila späť do peňaženky. Viete aby ste o mne nemali milné predstavy. Ja naozaj nie som dobrá ani v zemepise, takže jediná vec, prečo som túto cestu a všetky detaily mala naštudované bola, že to bolo pre mňa sakramentsky dôležité. A tu je dôvod: Milujem skupinu One Direction, vážne ju zbožňujem. Všetkých jej členov, ich hudbu, to aký sú bezprostredný v jednaní s fanúšikmi a hlavne to ako im na nich záleží. A hlavne strašne obdivujem ich priateľstvo, úplne ich chápem, pretože presne tak to mám aj ja s Jane a viem, že si to musím vážiť, pretože je to vzácnosť! Samozrejme, že Jane bola fanynka ako ja, veď predsa nemala vôbec na výber, ak sa teda so mnou nechcela prestať baviť. A teraz k tomu kam sa chystáme, ideme na ich koncert. Koncert, ktorý sa koná vo Verone, no verili by ste tomu? To musí byť osud, hovorila som si a keď som našla na internete ponuku predaja dvoch lístkov tak som neváhala, ihneď som ich zakúpila a mohli sme vyraziť.
"Ufff, to je rada," zašomrala Jane, keď sme dorazili pred budovu. Všade upišťané fanynky, ktoré plakali a vy ste nevedeli rozoznať či od šťastia alebo smútku. Proste hrôza ale to ma predsa neodradí
"Poď," chytila som Jane "Nejako sa pretlačíme dopredu," vysvetlila som a predierala sa cez mladé dievčatá.
"Ja nechcem byť udupaná!" skríkla Jane
"Len sa ma drž!" odvetila som a stisla ju, predierali sme sa niekoľko nekonečných minút, kým sme konečne dorazili k vstupu. Poviem vám pravdu, tí SBS-kári naozaj naháňali hrôzu, tí ktorý ich tam postavili, vedeli čo robia.
"Lístky!" zahlásil a ja som mu ich podala, chvíľu ich skúmal a potom zrazu zavolal na ďalšieho muža. Spoločne ich prezreli, ale dnu nás stále nepúšťali, začínala som mať obavy. Potom lístky prešli cez nejakú mašinku a zatvárili sa divne, to už som vedela, že je niečo špatne.
"Môžete sa vrátiť odkiaľ ste prišli!" oznámil nám nahnevane ochrankár a my sme na neho vyvalili oči.
"Čo prosím?!" ozvala Jane
"Počuli ste ma! Buď okamžite odídete alebo na vás zavolám políciu za prevedený podvod!" začal sa nám vyhrážať.
"Ale prečo?" nechápala som
"Viete kde môžete ísť s tými vstupenkami?!" zamával nám s nimi pred tvárami a my sme zborovo pokrútili hlavou.
"Jedine do cirkusu a nie na koncert!" hodil ich po nás a my sme tam ostali ako obarené. Jane ich zdvihla zo zeme, zozadu sa už ozývalo nesúhlasné bručanie.
"Nemôžete nás tam jednoducho nepustiť! Zaplatili sme za nich!" hovorila som
"Samozrejme!" zasmial sa ironicky a znova zopakoval vyhrážku, že keď neodídeme zavolá na nás policajtov. To ma vážne vystrašilo a tak sme sa nakoniec aj keď neochotne vybrali preč. Strašne som sa na seba hnevala, mala som také nervy, v očiach ma začínali páliť slzy a ale úspešne som ich zaháňala. Ako tom, že som sa nechala takto oklamať?
"Sme my ale hlupane!" šomrala som si cestou ku fontáne na námestí
"To teda sme," povzdychla si Jane a spoločne sme sa usadili na okraj fontány
"Nemôžem uveriť, že....že to padlo," šepkala som
"Možno to tak malo byť," snažila sa ma Jane utešiť
"Vieš čo? Mala som to tušiť. Nikdy nám nič nevyjde. A ja...." nestihla som to ani dopovedať, lebo ma prerušila
"O čom to rozprávaš? Zatiaľ nám všetko vychádza. Chceli sme odísť z domu a kde sme? V Taliansku, preč od starého života. Chceli sme začať od znova a začali sme. Chceli sme ísť na koncert, išli sme. Dobre, síce sme sa na neho nedostali, no....sme v jednom meste ako oni," vymenúvala, mala pravdu, vedela som to ale v ten moment som si to proste nebrala k sebe. Hnevala som sa strašne na seba, že som bola taká naivná.
"A šanca, že ich stretneme je naozaj obrovská," ironicky so doplnila a smrkla, pretože som už viac nevládala a ani nechcela bojovať proti prúdu sĺz
"Čo ty vieš, Možno budeme mať šťastie."
"My?" neverila som
"Presne, my," prikývla a postavila sa
"A už viem presne čo urobíme," nechápala som ju
"Čo máš v pláne?"
"Určite tu nepremárnim čas fňukaním. Sme vo Verone, máme päť hodín čas a podniky čakajú iba na nás," usmiala sa a ja som konečne pochopila. No tak čo? Nemôžem zato, že som z polovice blondína. O pár minút sme už sedeli v nejakom podniku a liali do seba všetko čo prišlo pod ruku
"Keď už ich aspoň neuvidím, aspoň sa opijem," smiala som sa a už som mala v celku dosť v sebe
"Chcem tancovať," povedala zrazu Jane
"Nechápem na čo čakáme," smiala som sa a netuším akou zázračnou silou sme tam už stáli. Tancovali sme, skákali a strkali do ostatných, ktorý tam tancovali bolo nám všetko jedno, ale tak to bolo vždy. Všade kam sme prišli na party, nezáležalo nám na tom, ktosi čo o nás pomyslí alebo kto má s nami aký problém, teda problémy som vyvolávala hlavne ja, Jane sa ako správna staršia sestra vždy postavila na moju stranu. Ale neboli sme žiadne bitkárky! Keď sme už tancovali sposledného, vrátili sme sa radšej späť ku svojim miestam. Uvidela som tam dvoch chlapov, boli divný taký nejaký slizký ale neriešila som ich.
"S dovolením," drgla som do nich a vzala naše drinky, potom sme sa ešte na chvíľu vrátili na parket.
"Mne je akosi zle. Potrebujem na vzduch," zrazu šepla Jane a len tak tak sa mi podarilo ju zachytiť, vyšli sme pred klub a sadli si na obrubník.
"Mám pocit akoby som mala v sebe nejakú extázu!" kričala som, zrazu som pocítila nával strašnej energie chcelo sa mi skákať, kričať a spievať, všetko naraz. Behala som okolo Jane ani som nevnímala terén.
"Mali by sme ísť, keď chceme stihnúť autobus domov," navrhla Jane
"Prečo stále skáčeš?" nechápavo sa na mňa dívala
"Neviem," priznala som ale pokračovala
"Znervózňuje ma to," šomrala
"A?"
"A?"
"No A," odvrkla som a ona vybuchla do záchvatu smiechu a ja spolu sňou, spoločne sme kráčali nevedno kam, aj keď cieľ sme mali jasný- autobusová zástavka. Ale nemali sme ani len najmenšie tušenie, kde sme a kadiaľ máme ísť, no kráčali sme s topánkami v rukách po strede cesty.
"Hádaj na čo myslím?" otočila som sa na Jane a tá sa pozrela do neba
"Neviem na čo ty, ale ja myslím na odpočinok," povzdychla si Jane a ľahla si do prostriedku cesty
"Jane!!To je dobrý nápad."
"Ja mám vždy iba dobré nápady," usmiala sa
Sedeli sme v strede cesty, pozorovali okolie a mlčali. Každá zabratá v svojich myšlienkových pochodoch, ktoré vzhľadom na náš vzťah, hádam neboli prudko logické.
"Čo ak sa na nás niečo vyrúti?" ozvala sa do ticha Jane
"Zrazí nás," odvetila som prosto a my sme vybuchli v ďalšom záchvate smiechu. Premýšľala som čo sa to s nami deje, predsa sme spolu už absolvovali nespočetné množstvo party ale toto bolo niečím iné, cítila som sa ako neviem, či zdrogovaná bude to správne slovo, pretože som si nikdy žiadne nevzala ale myslím, že nás niekto zdrogoval. Videla som na Jane, že sa jej začínajú zatvárať viečka, keď sa zrazu ozvalo trúbenie a nás obe osvetlila nejaká žiara. tichšie. Jane si zakryla tvár a ja som zmätene behala pohľadom z nej na auto.
"Ostaňte tu!" ozval sa nejaký mužský hlas, chcela som sa postaviť ale tá hlúpa zem si robila čo chcela
"Kto do pekla ste a čo tu robíte?!" začal na nás kričať.
"A kto si ty?" smiala som sa pokojne a pomáhala Jane sa postaviť.
"Je vám ešte niečo vtipné? Skoro som vás zrazil!" kričal ďalej
"Aký je zlatý, však?" skonštatovala Jane a ja som len prikývla, začala som si lepšie obzerať autobus, ktorý pred nami stál
"Preboha, vy nie ste čisté," pokrútil zamračene hlavou keď mu došlo, že nie sme pri zmysloch.
"Aha Jane, pozri!" ukázala som jej
"Ten mi je známy," zamračila sa, obišli sme toho chlapa a kráčali bližšie k autobusu, keď z neho zrazu vystúpilo päť postáv. Trvalo mi kým som poriadne zaostrila a pritom si uvedomila, kto to je, moj dych sa zastavil
"Tak to ma teda podrž," šepla mi Jane
"Keď toto sú haluze, chcem s nimi žiť už večne," hovorila som a smerovala bližšie. Chalani sa na nás len usmievali, ja som kráčal vpred, keď ma zrazu zachytila niečia ruka
"Heej, nepribližuj sa k nim!"
"To je dobre Paul," ozval sa Liam.
"Aha oni aj rozprávajú," rozplývala sa Jane
"Myslíš, že keď sa ich dotknem, nezmiznú?" obzrela som sa na ňU s otázkou
"Mali by sme ísť!" zahlásil chlap, až teraz som si ho začala prezerať a zistila kto to je, no do riti, že som to nezistila skôr veď to bol ich manažér Paul
"Ešte nie," pokrútil zrazu hlavou Louis
"Vždy som chcel vedieť aké je to byť nahúlený," postavil sa predo mňa a skenoval ma pohľadom, v tej chvíli som úprimne ani netušila či som naozaj dievča
"Ja- Ja nie som nahúlená," koktala som
"Máš aj stiesnené pocity?" nadvihol mi bradu
"Nemám,"
"Žiadna depresia, úzkosť ani žiaľ?" pokračoval
"To je fantastické," skonštatoval nakoniec
"Dosť bolo srandy. Nastupovať!" skríkol znova Paul a chalani zmizli v autobuse ani ma nenapadlo, že by som to nemala robiť vykročila som za nimi a Jane so mnou.
"A kam sa chystáte vy, mladé dámy?" schladil nás ihneď Paul
"Do autobusu," odvetila som rovno
"To nech vás ani nenapadne," pokrútil hlavou.
"Prečo? Je to naša fantázia, naše halucinácie. Takže si môžeme robiť čo chceme," vysvetlila Jane a my sme pokračovali dovnútra
"A k tomu ty ani nie si skutočný," skríkla som ešte, počula som ako nadával a šomral ale chalani sa sním porozprávali a zrazu bolo všetko okey. Smerovala som rovno dozadu, do päťky a tam si sadla, bolo to podľa mňa najlepšie miesto, pretože máte všetko pod kontrolou. Jane ostala sedieť niekde v strede, všimla som si, že bol pri nej Harry. Zrazu sa ku mne posadil Niall, chvíľu bolo trápne ticho ale to som nevydržala a začala som sa smiať, vtedy sa k nám pridal aj Louis
"Na čom sa smejete?" opýtal sa
"Ja? Netuším, to ona tu umiera ale príčinu nepoznám" priznal NIall
"Tak??" nabádal ma Louis
Musela som sa prestať smiať, po chvíli som zo seba dostala vysvetlenie, teda hodné mňa
"Bolo tu trápne ticho" hovorila som a prekvapivo Louis sa zasmial tiež
"Tak to áno, tomu rozumiem" povedal
"Tak ako sa vlastne voláš??" opýtal sa zrazu NIall, prekvapene som sa k nemu otočila a sledovala jeho tvár
"May" odvetila som po chvíli
"May??Tak si krstená?" opýtal sa zvedavo Louis, ten chlapec sa mi páčil
"Nie vlastne, nie ale nebudete sa smiať, keď vám to poviem?" opýtala som sa
"Prečo by sme sa mali?" opýtali sa naraz
"No pretože ja svoje meno, rada nemám" zasmiala som sa
"Aha, no určite nebude také zlé ako si myslíš" dodal Niall
"Maria" zašepkala som a dúfala, že to nezačujú, no mýlila som sa
"A čo je na tom mene zlé? Podľa mňa je krásne" usmial sa srdečne, buď som totálne mimo alebo sa so mnou snažil flirtovať
"Ehm, to je jedno, mne sa nepáči a nemám rada ak ma tak niekto volá!!" zdôraznila som "Takže ma volajte May"
"Hm, dobre teda" súhlasili a znova nastalo to trápne ticho, lenže tentoraz som sa nezačala smiať, niečo mi vŕtalo hlavou
"Chalani??"
"Uhm"
"Môžem sa vás niečo spýtať??"
"Podľa toho čo to bude!" zaškeril sa Louis "Nepoznáme ťa tak dobre aby sme odpovedali na otázky na telo"
"Debil" vypadlo zo mňa a až po chvíli som si to uvedomila, rýchlo som si dala na ústa ruku "Do riti" zanadávala som, periférne som zachytila ako sa NIall vedľa mňa snaží zadržať smiech, zatiaľ čo Louis na mňa prekvapene čumel
"Strašne ma to mrzí Louis, prepáč, ja dopekla, takto to je vždy najprv rozprávam a až potom si uvedomím, čo vlastne vravím, prepáč vážne ma to mrzí" chŕlila som zo seba, to už nevydržal Niall a rozosmial sa na plné kolo
"A ty sa na čom smeješ?" zazrela som na neho a on skamenel
"Na-na ničom" vypadlo z neho, na to sa rozosmial Louis, nechápala som blúdila som pohľadom z jedného na druhého
"To nič May, v pohode je to milé, ale chcela si sa niečo opýtať" ozval sa Louis
"Ďakujem, oh áno ja, chcela by som vedieť, či ste už niekedy vzali nejaké drogy?" opýtala som sa
"Uf, prečo sa to pýtaš?" zadíval sa na mňa Louis
"Len tak, tak vzali?" nenechala som sa odbiť
"My také svinstvo nepodporujeme" vybehol na mňa z ničoho nič Niall, nechápavo som sa na neho pozrela, on len pokrútil hlavou, ospravedlnil sa a odišiel od nás
"Ospravedlň ho, chcel len povedať, že my sme proti takým veciam, nie nikdy by som to nevzal" odmlčal sa "A čo ty?"
"Ja práve mám ten isté názor" zamyslela som sa, dopekla takže mi asi nepomôžu zistiť či nás niekto zdrogoval
"Ale pre niečo si sa to opýtala, prečo?" vyzvedal
"Hm..ale nebudem si myslieť, že som blázon??Budeš mi veriť?" opýtala som sa, vedela som, že na takú otázku bolo priskoro nepoznali sme sa ani hodinu ale jeho odpoveď ma zarazila
"Áno budem ti veriť"
"Mám pocit, že nás niekto zdrogoval v tom klube, kde sme boli, ale neviem čím, pretože Jane bola iná ako ja, myslím, ja som vyšla pred bar a bola som ako naliata Redbulom ale Jane, tej sa motala hlava." priznala som
"Určite ste si nevzali nič samé??" uisťoval sa
"Pozri Louis, ja nie som hlúpa, teda možno sa správam ako decko, som šibnutá a divná ale na to nepotrebujem drogy, nekazila by som si svoje zdravie" hovorila som úprimne
"Dobre verím ti, no je to možné ja fakt neviem ale fakt tak vyzeráte a vyzerali ste" priznal
"Hej!!" zakričala som
"ČO?" nechápal a ja som sa vtedy rozosmiala a on so mnou
"Si vážne divná!" odmlčal sa "Páčiš sa mi" smial sa ďalej
"Ďakujem, od teba je to naozaj kompliment, ty kráľ podivínov" vyplazila som na neho jazyk
"Hej!!" zakričal na oplátku on
"ČO?! Pýtala som sa
"Nič" zaškeril sa
Ďalej sme sa doťahovali a rozoberali všetko možné, mali sme toho naozaj veľa spoločné a skvele sme si rozumeli, vždy som chcela mať brata a predstavila som si ho presne ako Louisa. Blázna s ktorým by som mohla vyvádzať, smiať sa a ktorý by mi poradil a rozumel. Louisovi som povedala aj náš zážitok a ako sme chceli na ich koncert ale nechali sme sa oklamať. Zrazu sa mi Louis zadíval na krk
"Od koho to je?" vzal medzi prsty prívesok a prezeral si ho
"S Jane sme si kúpili rovnaké, nikdy ich neskladáme, ten nápis NAVŽDY má znázorňovať naše priateľstvo. Nikdy ho nič nezničí, myslím, že je to niečo podobné ako máš ty s Harrym" usmiala som sa
"Aha to je krásne, no áno to možno" posmutnel
"ČO sa deje? Povedala som niečo zlé? Ak áno prepáč"
"Nie, nie to nie ty, to len vieš popravde mi Harry chýba už to nie je také ako na začiatku" povedal a hlava mu sklesla, dostala som nápad
"Nebuď smutný, chcel by si to vrátiť??" opýtala som sa
"Jasné, ale to sa nedá" povedal
"HA!" zdôraznila som
"ČO? Vieš ako na to?" v očiach sa mu blysla malá iskra nádeje a usmial sa
"Nie!" odvetila som a on sa zamračil
"Tak čo malo znamenať to Ha?" opýtal sa
"No chcela som ti zlepšiť náladu a podarilo sa na chvíľu" usmiala som sa nesmelo
"Ty si blázon" rozosmial sa
"Ja viem!" priznala som a vypľazila mu jazyk "Ale aj tak niečo mám" odopla som si retiazku a on ma nechápavo sledoval
"Čo to robíš?"
"Naprávam" usmiala som sa "Drahý Louis Tomlinson, ja May Sparks slávnostne prisahám, že ti budem od tejto chvíle až navždy najlepšou ženskou kamarátkou, príjmeš to?"
"Oh May ale to nemôžem, tá retiazka ti pripomína to čo máš s Jane" hovoril
"Nie Louis, chcem aby si si ju vzal ak ju teda prijmeš a budeš mojím najlepším mužským priateľom??" chvíľu ostalo ticho a potom sme obaja naraz vybuchli smiechom
"Dobre príjmam a veľmi rád" usmial sa a tak som mu retiazku zapla, zacítila som, že sa ma pomaly začína zmocňovať únava a tak som si oprela hlavu o Louisove rameno
"Alebo vieš čo??Nie chcem to zmeniť" povedala som
"Čože??" nechápal
"Chcem aby si bol aj mojím bratom, urobíš dobrý skutok a staneš sa tu úbohej zdrogovanej slečne bratom a zároveň najlepším priateľom? Ale nikdy! Počuješ, nikdy si ho nesmieš zložiť! Sľúbiš mi to?" on sa zoširoka usmial a prikývol
"Bude mi cťou" odvetil a potom som už zavrela oči
Prebrali mi lúče slnka ale skôr to bol piesok v ústach. Rýchlo som sa posadila, zhodnotila situáciu, nachádzali sme sa na pláži, Jane vedľa mňa ešte spokojne spala a tak som si sadla a pozorovala more. Premýšľala som nad včerajškom a teda moc som si toho nepamätala
"May?" ozvala sa chrapľavo Jane, sledovala som ju
"Povedz mi, že si pamätáš čo sa včera v noci stalo a ako sme sa tu dostali?" opýtala som sa
"Nemám poňatia. Naposledy si pamätám ten posledný drink, ktorý chutil naozaj zvláštne."
"Do čerta,"
"Zlato kde máš prívesok?" spýtala sa odrazu Jane
"To isté sa môžem opýtať ja teba," zamračila som
"Nemám ho," konštatovala
Spoločne sme sa vybrali do ubytovne, v ktorej sme bývali. Skúšali sme si poskladať aspoň čiastočky ale nič nedávalo zmysel, všetko bolo rozhádzané. Nechali sme to teda tak a radšej nikomu nebudeme nič hovoriť, keď sa nás pýtali na koncert, odpovedali sme len stroho. Do práce sme navyše prišli neskoro, začo sme mali dlhú prednášku s výstrahou.
Večer sme si urobili na izbe žúrku, boli tam všetci slováci, ktorých sme tam poznali, pili sme a zabávali sa. Bolo asi pol jednej, keď som si všimla, že som ostala sama, ktorá tancuje ostatný spali po stole a zemi, na posteliach proste všade, Jane nikde. Nebála som sa, vedela som, že neurobí žiadnu hlúposť a dá na seba pozor a mne sa teda spať nechcelo a tak som sa chcela ísť poprechádzať kúsok. Vyšla som na ulici a nechala sa viesť nohami, tie ma doviedli do parku, sadla som si na jednu z lavičiek a sledovala krásne osvetlenú fontánu.
Zrazu si niekto vedľa mňa zakašľal, zľahla som sa a vyskočila
"Prepáč nechcel som ťa vystrašiť, len si mi neodpovedala a tak." Hovoril, keď som upriamila pohľad na tvár, ktorú osvetľovalo svetlo z lapmy skoro som odpadla, bol to Liam, ten Liam z One Direction, Liam Payne
"Oh hm..pr-prepáč ja" koktala som
"To je v pohode, môžem si prisadnúť" usmial sa
"Jasné" prikyvovala som
"Tak, nad čím premýšľaš?"
"Hm..no vlastne, nad včerajškom" zasmiala som sa
"To je super" podotkol "Počkaj včerajškom?" zbystril
"No vieš, včera som bola s kamoškou vo Verone, chceli sme na váš koncert ale zistili sme, že lístky, ktoré mi predala nejaká baba sú falošné a tak sme sa tam nedostali, išli sme niekam do baru a potom mám už len okno, čo okno to sú balkónové dvere" zasmiala som sa znova
"Aha, nepamätáš si nič? A tvoja kamarátka??" opýtal sa znova ale všimla som si zmenu v jeho hlase
"Nie nič, ani netušíme ako sme sa dostali z Veroni, na pláž ale sme v pohode takže asi pri nás stále všetci strážny anjeli" hovorila som
"No asi áno, alebo možno ktovie, možno vás niekto zachránil" poznamenal
"To môže byť tiež pravda, ak by to tak bolo chcela by som sa tomu dotyčnému aspoň poďakovať"
"Ným, dotyčným" zašomral si s úsmevom
"ČO si hovoril?"
"Nič nič"
"Aha okey" ostali sme sedieť v tichu ale nebolo to trápne ticho, proste sme obaja premýšľali
"UHM, ja už asi budem musieť ísť" povedal zrazu Liam
"Hm jasné, tak ahoj a ďakujem, že si ma vypočul" usmiala som sa
"V pohode aj nabudúce" usmial sa a vykročil v pred
"Len či nejaké bude" zavolala som za ním
"Myslím si, že určite bude" zasmial sa na vlastnom vtipe "Tak sa maj dobre May" zakričal a zmizol a ja som stuhla.


A/N: ďakujeme za komentáre :) May a Abby komentáre veľmi potešili a povzbudili :)
Norika, Ellie to, či narazila na niekoho z nich zistíme v ďalšej kapitolke :)
Kick súhlasím :) Abby píše dokonale a táto poviedka sa veľmi páči aj mne :)
Damonica ver mi, že ani my sme neboli fanatičky do 1D predtým :D a zrazu máme blog :)

(zverejnila a odpovedala Sophie)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Norika :D Norika :D | 16. dubna 2013 v 17:02 | Reagovat

opät nadherna kapitola :D len tak dalej :D

2 Damonica15 Damonica15 | 16. dubna 2013 v 17:49 | Reagovat

Zmocnila sa ma mierna závislosť .. ešte dobre že nie na drogách ale na čítaní poviedok na tomto blogu ;)))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama