They don't know about us - 4. Kapitola- Stačí pozitívne myslieť

30. dubna 2013 v 17:23 | May |  They don't know about us



Sedela som na lavičke a stále dokola si prehrávala celý rozhovor s Liamom.
"Nemôžeš byť až tak tupá, no tak, určite som mu nepovedala svoje meno či?" rozprávala som sa sama so sebou. Nebojte sa na to si zvyknete, robím to často. Sedela som tam asi ešte hodinu, no nakoniec som nechala Liama Liamom,potom som sa pobrala ubytovňu, prekvapivo Jane nikde nebola, takže som si ľahla na voľnú posteľ a hneď zaspala. Ráno som sa prebrala na nepríjemný zvuk, ktorý vychádzal z kúpeľne, nemala som ani najmenšiu chuť ísť sa pozrieť kto tam vracia tak som si radšej zakryla hlavu vankúšom. Chvíľu na to vypochodoval, alebo skôr vypotácal sa bledý Martin. Začala som sa nekontrolovateľne smiať
"Nesmej sa" zachripel
"Prepáč, ale načo piješ, keď to nevieš??Alebo lepšia otázka, načo vôbec piješ??" neprestávala som
"Fajn, nemám na teba náladu, idem"
"Aj ja ťa ľúbim" smiala som sa znova
Konečne som sa po pár minútach vytrepala z postele išla som sa osprchovať, a vyčistiť si zuby, keď som vchádzala do izby, vošla aj Jane a zvalila sa na moju posteľ
"Kde si celú noc bola?"
"A čo to máš na sebe?" všimla som si mikinu, ktorá určite nebola jej
"Keď ti to poviem, neuveríš," povzdychla si
"Nie zlato, to ty neuveríš čo sa mne v noci stalo," nadšene som si sadla k nej.
"Neverila by si koho som stretla v parku," spustila som
"Tak už ma nenaťahuj."
"Liam, Liam Payne,"
"Ty nie si prekvapená?" myslela som, že bude skákať meter vysoko
"Nie," pokrútila hlavou.
"Pretože..." začala ale odmlčala sa, vedela som, že sa stalo niečo prelomové "Pretože som túto noc strávila s Harrym Stylesom." dokončila
"Čože si?!"
"Počula si nie?"
"Počkať...strávila si s ním noc akože ste sa rozprávali a tak nie? Tak ako ja a Liam," uisťovala som sa.
"No dá sa to tak povedať. Teda prvú polovicu to boli iba rozhovory."
"A druhá polovica?" nepotrebovala som odpoveď, nemýlila som sa
"Bože môj! Ty si zneužila Harryho!" skríkla som
"Ver, že ak by sa dalo urobila by som to znova a znova," vysvetlila
"To je až tak dobrý?" zasmiala som sa, v skutočnosti ma to vôbec nezaujímalo, na tom chlapcovi mi niečo nesedelo. Viem milovala som celú 1D, aj Harryho, tie jeho jamky keď sa usmial ale to ako sa správal, ma dosť a stále väčšmi uisťovalo v tom, že by sme si nerozumeli
"Že váhaš," potvrdila a ja som ju išla rýchlo objať.
"A ty a Liam?" opýtala sa zrazu
"Rozprávali sme sa," odmlčala som sa "Nič viac." Dodala som ešte
"Ale o čom?" bola zvedavá
"Povedala som mu o tom našom incidente s lístkami a naším oknom z tej noci."
"A čo on na to?" smiala sa Jane
"Vlastne nič. Ale bol zlatý, vypočul ma aj keď vôbec nemusel. Vlastne ani nechápem prečo ku mne dorazil," zasa som nad tým začínala premýšľať
"Nebol to túto noc iba hlúpy žart, skrytá kamera?" skúšala to celé vysvetliť
"V tom prípade by si bola v háji zlato," smiala som sa, viete škodoradosť najväčšia radosť
O 5 mesiacov neskôr:
Po príchode z Talianska sme si s Jane chceli urobiť kurz, teda lepšie povedané ja som si ho chcela urobiť vždy a Jane, tá by ma v tom predsa nenechala. Všetok voľný čas som si užívala s rodinou a priateľmi, mesiac nám trval celý kurz aj so skúškami a keď sme ho konečne dokončili, rezervovali sme letenky do Londýna a chystali sa vyraziť. Mama to chápala, vždy vedela, že som nie spokojná so svojím životom, tak nejak bola rada, že má doma aspoň jednu dcéru.
Do Londýna sme dorazili v polke novembra kedy začalo poriadne mrznúť. Museli sme si hneď prvý deň, teda nie museli ale chceli sme si nájsť poriadne bývanie čo najskôr aby sme zbytočne neprenášali svoje veci hore dole a nemíňali peniaze. Tých sme síce mali v zásobe dosť ale jeden nikdy nevie. Potrebovali sme pobehať úrady kvôli dokladom a všetky stým spojené veci v čo najkratšom čase.
"Je to tu skvelé!" hodila som sa na gauč večer, keď sme konečne dorazili do bytu, ktorý sme si prenajali. Byt nebol veľký ale pre nás dve bol akurát kúpeľňa, malá obývačka, jedáleň s kuchyňou a každá z nás mala vlastnú izbu. Okná boli obrovské, takže celý byt bol celý krásne presvetlený a maly sme aj vlastný balkón s úžasným výhľadom na rieku.
"Poď sa pozrieť!" zakričala za mnou zrazu Jane, opierala sa o zábradlie a sledovala vysvietené nočné mesto.
"Páni," nič iné som zo seba nedokázala dostať, bol to neuveriteľný výhľad. Zrazu som uvidela ako vyberá krabičku cigariet a jednu si zapaľuje, nepáčilo sa mi to, mne samej to paradoxne dosť vadilo ale občas som si zapálila aj ja
"Nehovorila si náhodou, že s tým prestávaš?"
"To aj robím, ale táto príležitosť si to pýta," vyhovárala sa
"Dáš si?" ponúkla mi a ja som neodolala, sedeli sme na balkóne rozprávali sa popíjali víno a sledovali nočný život. Nakoniec sme si išli ľahnúť predsa len, ráno musíme začať skoro ráno hľadať prácu. Vyspala som sa naozaj dobre, netuším čo sa mi snívalo, ale určite to bolo dobré lebo som sa zobudila s úsmevom na perách. Išla som do kúpeľne umyť sa a potom do kuchyne pripraviť kávu a raňajky.
"Robím kávu, dáš si?!" zakričala som na Janekým sa ťahala z postele
"Poriadne silnú,"
"Zle si spala?" pozrela som sa na ňu s obavou
"Práveže až príliš dobre. Až tak, že sa mi z tej posteli ani nechcelo stávať," odvetila, spoločne sme vyšli na balkón aj s novinami a ja som prezerali inzeráty, našla som pár voľných miest v nejakých Wellness štúdiách a tak sme ich začali obchádzať, vo všetkých nám ale opakovali to isté, že sa ešte ozvú. Ubiehali dni a týždne, peniaze, ktoré sme mali našetrené začali ubúdať ale práca v nedohľadne. Pomaly ale isto nás začali nahlodávať pochybnosti, či rozhodnutie ísť do Londýna bolo správne. Rezervovali sme si letenky domov a posledný večer trávili u nás na balkóne.
"Tak zasa...nie všetko nám môže vyjsť, nie?" snažila som sa na to pozrieť optimisticky
"Myslela som si, že to bude jednoduchšie," povzdychla si Jane
"Hej. Človek by si myslel, že ak vie jazyk a má masérsky kurz, tak ho príjmu hoc aj v malom štúdiu."
"Možno by sme si mali zložiť ružové okuliare,"
"Nezačínaj s tým," varovala som ju
"Ja len.... May pozri sa na nás. Všetko čo sme urobili bolo preto, aby sme sa tu dostali. A ty najlepšie vieš, že to nebola ľahká cesta. A zrazu, zrazu je všetko preč. Zajtra sa náš sen končí, zajtra sa všetko skončí," hovorila
"Hovoríš akoby toto bol koniec," odmietala som to
"A nie je?" nadvihla obočím.
"Pamätáš si na ten deň, keď nás nepustili na koncert?"
"Akoby sa na to dalo zabudnúť,"
"Vtedy si mi povedala, že to možno tak má byť. A na ďalšiu noc sme dvoch členov zo skupiny stretli tam kde by sme ich nikdy nečakali."
"To bola iba náhoda,"
"Hovor si tomu ako chceš, no nakoniec sa nám ich podarilo stretnúť," žmurkla som a neodpustila si "A nie len to."
"Hahaha," zašomrala, bavila ma do nej rýpať.
"A tým všetkým chcem povedať, že by sme sa nemali vzdávať ani teraz,"
"Som zvedavá, či to isté budeš tvrdiť aj zajtra na letisku."
"Na letisku, v lietadle, na Slovensku. Budem to tvrdiť stále, pretože nikto nepovedal, že nám Londýn vyjde na prvý raz," usmiala som sa a odišla si ľahnúť. Tam som premýšľala, naozaj som si nepredstavovala, že skončíme takto, keď sme si našli byt v ktorom nám je super. Zaspala som ani netuším kedy a ako. Ráno som sa zobudila skoro, bola som nervózna nechcela som to tu opustiť. Išla som pre čerstvé pečivo a vybrať poštu. Bol tam jeden list, pozvali nás na skúšku do jedného štúdia, mala som takú obrovskú radosť, že som to nevydržala a bežala za Jane, snažila som sa ju budiť slušne ale nereagovala. A tak som musela použiť ťažké zbrane, skákala som jej po posteli kým sa neprebrala
"Heeej!" skríkla a posadila som sa.
"Ha zas som mala pravdu!" hovorila som hrdo
"V čom?" nechápala
"Čítaj!"
"To nie je možné!" skočila nadšene na mňa
"Ja som to vravela!" smiala som sa
"Milujem ťa, vieš o tom?"
"Ešte aby nie," smiali sme sa a tešili, aj keď je pravda, že sme ešte nič nemali vyhraté, letenky sme zrušili a tešili sa na skúšobný deň.
Konečne nastal ten deň, nebolo to nejak obzvlášť náročné zoznámili sme sa so starou pani, vraj majiteľka tá robila masérku už dlhé roky. Veľa sa s nami rozprávala, mali sme pred ňou obmasírovať jedného klienta, keď sme masáže dokončili , povedala nám niečo čo ma zarazilo a určite aj Jane
"Tak dievčatá prijať môžem len jednu z vás a ja už som si vybrala bude to May" usmiala som sa, na jednej strane som sa veľmi tešila no na druhej strane čo Jane
"Ale ja..ja som myslela, že nás vezmete spoločne, neviem, či..či to môžem prijať!" koktala som
"May!!" schmatla ma Jane za ruku "Ospravedlňte nás na chvíľu" vyviedla ma von
"ČO ti načisto šibe??Prečo by si to mala odmietnuť?" kričala na mňa
"A čo ty??Jane??ČO budeš robiť ty?" cítila som sa hrozne previnilo
"O mňa sa neboj, určite niečo nájdeme, nesmieš zahodiť takú šancu, keď nie obe tak aspoň jedna bude zarábať zatiaľ!!Peniaze potrebujeme!!" naliehala
"Tak fajn!" rezignovala som
Vrátili sme sa späť, ponuku som prijala, dohodli sme sa na podmienkach, podpísali zmluvu a vyrazili sme domov, vlastne nie domov chceli sme sa prejsť Londýnom a tak sme blúdili ulicami. Išli sme do Starbucks a potom sa najesť do Nando´s. Tam sme sedeli pri zadnom stole, aby sme mali pokoj od ostatných ľudí, keď sme zrazu začuli hrozný piskot a krik. Nechápali sme čo sa deje a keďže sme už dojedali, vzali sme si veci a cestou von sme chceli zistiť, čo sa to deje. No zamrzli sme na mieste, keď sme zbadali kto stojí pri pokladni, boli tam všetci piati. One Direction v celej svojej kráse, pozrela som sa na Jane a presne vedela, čo ideme teraz urobiť, bolo mi to až smiešne. Nasadili sme si kapuce a pomaly aby si nás nevšimli sme sa snažili dostať k východu, išla som prvá no pri dverách som si neodpustila pohľad dozadu a to som robiť nemala, moje a Liamove oči sa stretli, myslím, že ma našťastie nepoznal ale keď som sa otočila späť dopredu, do niekoho som narazila, bola to určite moja vina lebo som sa rútila vpred ako tank ale aj tak som nedokázala zavrieť ústa a unikla mi z nich nadávka
"Debil" skríkla som, no keď som sa pozrela do tváre toho dotyčného, myslela som, že sa pôjdem rovno odstreliť. Ten muž bol Liamov najlepší kamarát Andy, dopekla ja a to moje šťastie ma raz zabije.
"Prepáč, strašne ma to mrzí ja som ti nechcela vynadať" ospravedlňovala som sa hneď, samozrejme všetky oči boli uprené na nás. Trápnejšiu situáciu som snáď ešte nezažila a že som ich už mala dosť, skúšala som to zastaviť, ale je to ako reflex, keď tam stál týčiaci sa jeho výškou nado mnou, bol len o hlavu vyšší ale aj tak, a díval sa na mňa stými očami, ktoré mu skoro vypadli z jamiek. Tak to som nevydržala
"Nerob to" šťuchla do mňa Jane, tá presne vedela, čo bude nasledovať, "Proste ho obíď, vypadnime!" hovorila naliehavo ale to sa proste nedalo. Vybuchla som do obrovského záchvatu smiechu, čo Andyho ešte viac prekvapilo, nevedela som ani chytiť dych
"Prepáč, bere na to lieky ale včera jej došli, vážne ma to mrzí!" vysvetľovala Jane, schmatla ma za ruku, odstrčila Andyho na bok a vytiahla ma vonku, kde som zťažka vydýchavala ten svoj záchvat. Pozrela som sa na Jane ale tá vyzerala trocha nesvoja, nechápem prečo
"ČO sa stalo??" pýtala som sa
"Čo sa stalo)??To sa pýtaš vážne??Nemohla si si to odpustiť, celá reštaurácia na nás čumela aj oni!!Určite nás spoznali!!" hovorila ale posledná veta skôr vyznela, akoby si ju hovorila pre seba
"Prepáč, vieš, že toto ovládať neviem" povedala som smutne
"Okey to nevadí, v pohode" objala ma a kráčali sme cestou k nášmu bytu, keď sme si na dverách jedného hotela všimli ponuku s prácou recepčnej. Ihneď som tam Jane postrčila, išla sa popýtať, nechala im kontaktné údaje a vyrazili sme konečne domov. Po pár dňoch sa Jane z toho hotela ozvali a vzali ju, konečne sa nám darilo obom. Mne to v štúdiu išlo super a hlavne ma to strašne bavilo, aj keď zákazníkov nebolo veľa, s pani Ednou som si rozumela čoraz viac bola mi dokonca ako babička. Fungovali sme takto v pohode už celé mesiace darilo sa nám, sťažovať sme si nemohli a One Direction sme viac nestretli, našťastie. Nechápte ma zle milujem ich aj som ich milovala stále rovnako ale teraz som sa cítila dosť čudne, po tej akcii v Nando´s a pred tým v Taliansku s Liamom, bolo to proste dovné.
Lenže jedného dňa, práve som sedela u mňa v práci mi zavolali z nemocnice pani Ednu tam doviezli dnes ráno a vraj je to vážne aby som prišla. Na nič som nečakala, zavolala som Jane a bežala do nemocnice
"Jane??"
"Halo?Ano, May čo sa deje?:?" pýtala sa vyplašene
"Edna je v nemocnici je to s ňOu vážne idem tam" vysvetlila som a ledva rozprávala, slzy stekali po mojej tvári prúdom a ja som ich nechala. Dobehla som do nemocnice a opýtala sa na číslo izby, na chodbe som sa stretla s doktorom a ten mi povedal, že s Ednou to bolo vážne už dlhšie vraj má niečo zo srdcom nedá sa to operovať, vraj jej ostáva pár hodín života. Po tejto správe som si musela sadnúť, čo si bez nej počnem??Tak som si ju obľúbila, bola ako moja rodina, nová rodina tu v Londýne vrátane Jane. Vošla som do izby a uvidela ju, bola bledá, všade navôkol nej stáli nejaké prístroje a rôzne pípali, len som si k nej sadla a chytila ju za ruku. Sedela som pri nej niekoľko hodín, nerozprávali sme sa, Edna väčšinou spala. Zrazu sa ale prebrala a silno mi stlačila ruku
"Maria, je môj čas mám ťa rada" usmiala sa, pri nej mi nevadilo, že ma volá Maria, no ona potom hneď zavrela oči a všetky prístroje akoby sa zbláznili, do izby pribehli doktori a sestry a mňa poslali von. Sadla som si pred dvere na stoličku a hlavu vložila do dlaní, ticho som vzlykala, zrazu ma objali niečie ruky, vedela som, že je to Jane a rozplakala som sa ešte viac. Po 15 nekonečných minútach vyšiel z izby doktor s kamenným výrazom v tvári
"Je nám to ľúto, úprimnú sústrasť"
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama