They don't know about us - Prolog + 1. Kapitola -Realita verzus halucinácie

14. dubna 2013 v 14:52 | Abby |  They don't know about us


PROLÓG:
Celý život som čakala, že príde niečo čo mi zmení život. Niečo čo ma posunie dopredu a ja sa ocitnem bližšie k splneniu mojich snov. Som človek, ktorý veľa a hlavne rád sníva. Človek, ktorý však iba čakal kedy sa sny splnia a pri tom si neuvedomoval, že ak neurobí nič, ony samy nedôjdu. Dnes už viem, že všetky veci sú splniteľné, len treba uviesť veci do pohybu. Nevravím, že to bolo, je alebo bude jednoduché, no určite to stojí za to. Najťažšie je urobiť prvý krok.
Úprimne môžem povedať, že ja som mala na začiatku mojej cesty obrovské šťastie v podobe mojej priateľky a spriaznenej duše May. Ona je človek, ktorý stál vždy pri mne, keď som to vzdala bojovala za mňa a dnes jej môžem vďačiť za to čo mám. Spoločne sme kráčali vpred za našimi snami a síce to nebolo vôbec jednoduché, na koniec sme to zvládli. A k tomu nás po ceste stretlo niečo čo ani jedna z nás neplánovala. Nie nadarmo sa hovorí, že láska príde keď ju najmenej očakávaš....



Už sú tomu skoro celé dva mesiace kedy som sa rozhodla odísť. Odísť a tým pádom opustiť mojich najbližších. Rodinu, priateľov, ba dokonca domácich maznáčikov. Rozhodnutie bolo ťažké, no ja som už viac nedokázala čakať. Každodenné trýznenie kedy sa už konečne niečo zmení a môj život nadobudne nejaký zmysel ma ubíjalo. Potrebovala som zmenu a hlavne som potrebovala začať od znova. Začať na mieste kde ma nikto nepozná a kde môžem byť tým kým naozaj chcem byť bez ohľadu aby ma niekto súdil.
Taliansko. To je momentálne miesto kde pracujem a žijem aj s May, mojou malou sestričkou ako ju mám vo zvyku nazývať. Je to človek, ktorý mi prirástol k srdcu a za nič na svete by som ju nevymenila. Ona je tá, ktorá ma vie vždy rozosmiať aj keď mi je do plaču, tá, ktorá vie vysloviť poznámku, ktorá mi spôsobí záchvat smiechu aj na ďalšiu pol hodinu. Je to moja parťáčka na párty, ktoré sa vždy končia až nad ránom no vie aj počúvať. Viem, že kým budeme spolu, môžeme dosiahnuť všetko to po čom túžime. Pretože bojujeme spoločne.
"Si si ale vedomá toho, že na druhý deň musíme byť späť a nastúpené v práci?" uisťovala som sa, keď sme si hádzali iba potrebné veci do kabely.
"To stíhame. Cesta trvá 3 a pol hodín, koncert trvá cca dve hodky a posledný bus nám ide o druhej ráno," odvetila a vytiahla z peňaženky dva lístky na koncert, ktoré pobozkala a následne ich založila späť. Pobavene som sa zasmiala a prehodila si cez plece sveter. Vedela som aký je ten koncert pre May dôležitý. Vedela som, že o tomto už dávno snívala. A postupne sa jej svojou "závislosťou" podarilo nakaziť aj mňa. Milujem skupinu One Direction a ešte viac milujem ich členov. A neskutočne som bola šťastná za to, že sa nám nakoniec podarilo zakúpiť si posledné lístky od baby, ktorá ich predávala na internete.
"Ufff, to je rada," povzdychla som si, keď sme dorazili na miesto kde sa mal koncert konať. Pred budovou sa to už iba hýrilo fanúšikmi a ja som začala ľutovať, že som si miesto botasiek zobrala topánky na vysokom.
"Poď," chytila ma May za ruku.
"Nejako sa pretlačíme dopredu," dodala a začala sa predierať davom.
"Ja nechcem byť udupaná!" skríkla som aby ma počula cez ten jakot.
"Len sa ma drž!" odvetila a ja som ju stlačila poriadne za ruku. Po pol hodine predierania sa sme sa dostali úspešne k ochranke, ktorý vyzerali akoby pojedli všetky steroidy.
"Lístky!" zahlásil a May vytiahla kabelu a podala mu ich. On si ich chvíľku obzeral a potom sa zamračil. Mysleli sme si, že ich rovno odcvikne ako babám pred nami a my budeme môcť vojsť do sály. No on miesto toho zakričal na svojho kolegu a podal mu tie lístky. Spoločne ich priložili k akémusi stroju a následne si vymenili zvláštne pohľady. Pozrela som sa na May, ktorá zvierala svoju peňaženku v ruke a čakala kedy nás už konečne pustia.
"Môžete sa vrátiť odkiaľ ste prišli!" oznámil nám nahnevane ochrankár a my sme na neho vyvalili oči.
"Čo prosím?!" ozvala som sa.
"Počuli ste ma! Buď okamžite odídete alebo na vás zavolám políciu za prevedený podvod!" začal sa nám vyhrážať.
"Ale prečo?" nechápala May.
"Viete kde môžete ísť s tými vstupenkami?!" zamával nám s nimi pred tvárami a my sme zborovo pokrútili hlavou.
"Jedine do cirkusu a nie na koncert!" hodil ich po nás a my sme tam ostali ako obarené. Zohla som sa po nich a zdvihla ich zo zeme. Ďalší fanúšikovia, ktorý čakali v rade už nedočkavo kričali a pišťali, aby sme nezdržovali.
"Nemôžete nás tam jednoducho nepustiť! Zaplatili sme za nich!" nabrúsene si stála za svojím May.
"Samozrejme!" zasmial sa ironicky a znova zopakoval vyhrážku, že keď neodídeme zavolá na nás policajtov. Nakoniec sme sa museli zmieriť s tým, že na žiaden koncert sa nedostaneme. Odišli sme z miesta a obe sme sa cítili naozaj trápne. Nešlo iba o to, že sa náš sen na koniec neuskutočnil, ani o to, že nás ta baba, ktorá nám tie lístky predala, oklamala. Skôr nás štvalo, že sme vyšli z toho ako podvodníčky a klamárky.
"Sme my ale hlupane!" šomrala si May po ceste k fontáne, ktorá bola na námestí.
"To teda sme," povzdychla som si a sadla si na kraj fontány. May si sadla vedľa mňa a vyložila si nohy o ktoré sa oprela.
"Nemôžem uveriť, že....že to padlo," šepla a ja som si všimla ako sa jej zaleskli oči.
"Možno to tak malo byť," snažila som sa ju upokojiť, pretože som vedela ako jej to musí byť ľúto. Aj mne to bolo a to som ich fanúšička iba z polovice taká ako je ona.
"Vieš čo? Mala som to tušiť. Nikdy nám nič nevyjde. A ja...." chcela niečo povedať, no ja som jej skočila do reči.
"O čom to rozprávaš? Zatiaľ nám všetko vychádza. Chceli sme odísť z domu a kde sme? V Taliansku, preč od starého života. Chceli sme začať od znova a začali sme. Chceli sme ísť na koncert, išli sme. Dobre, síce sme sa na neho nedostali, no....sme v jednom meste ako oni," chcela som jej ukázať pozitíva. Na našom priateľstve sa mi práve najviac páčilo to, že keď jedna to vzdávala, druhá jej to nedovolila.
"A šanca, že ich stretneme je naozaj obrovská," ironicky sa zasmiala a potiahla nosom, pretože sa medzitým rozplakala.
"Čo ty vieš," pokrčila som ramenami a dodala: "Možno budeme mať šťastie."
"My?" pozrela sa na mňa a utrela si slzy.
"Presne, my," prikývla som a postavila sa.
"A už viem presne čo urobíme," usmiala som sa a ona sa zamračila.
"Čo máš v pláne?"
"Určite tu nepremárnim čas fňukaním. Sme vo Verone, máme päť hodín čas a podniky čakajú iba na nás," usmiala som sa a May tiež zažiarili oči. O desať minút sme už sedeli v prvom podniku, ktorý nám prišiel do cesty a pili sme drinky za drinkom.
"Keď už ich aspoň neuvidím, aspoň sa opijem," smiala sa už May pri piatom drinku a ja som už prestala pomaly vnímať.
"Chcem tancovať," pozrela som na parket, na ktorom sa to iba tak hemžilo ľuďmi.
"Nechápem na čo čakáme," zasmiala sa May a už si to smerovala na parket. Tancovali sme, skákali a búchali do ostatných ľudí pričom sme aj zabudli na celý dnešný incident. Keď sme už cítili, že nevládzeme, vrátili sme sa k baru kde sme pri našich drinkoch zbadali stáť dvoch cudzích chlapov, ktorý si práve zastrkovali akýsi balíček do vreciek.
"S dovolením," drgla do nich May a vzala do ruky naše drinky. Podala mi ten môj a s nimi v ruke sme sa vrátili na parket.
"Mne je akosi zle. Potrebujem na vzduch," šepla som, keď sa mi zamotalo v hlave a May ma zachytila. Položili sme prázdne poháre na stôl a rýchlo sme zdrhli na čerstvý vzduch. Sadla som si na obrubník a zhlboka som dýchala. Celý svet sa mi točil a ja som poriadne nedokázala vnímať okolie.
"Mám pocit akoby som mala v sebe nejakú extázu!" zvýskla zrazu May a začala sa nahlas smiať. Podvihla som tvár, ktorú som mala opretú o nohy a pozrela na ňu. May práve preskakovala záhony kvetov, ktoré boli zasadené na záhrade pred barom.
"Mali by sme ísť, keď chceme stihnúť autobus domov," navrhla som síce som ani netušila kde sa nachádzame. Sťažka som sa postavila a prikročila k nej, kým ona stále podskakovala. Pripadala mi ako naspeedovaná veverička.
"Prečo stále skáčeš?" nechápavo som sa na ňu pozrela, pričom som ju videla dvojmo.
"Neviem," pokrčila ramenami, no neprestala to robiť.
"Znervózňuje ma to," zašomrala som, pretože som cítila, že niečo nie je v poriadku.
"A?" usmiala sa na mňa.
"A?" zopakovala som.
"No A," prikývla a mne zrazu prišlo všetko vtipné a vyprskla som do záchvatu smiechu a so mnou rovnako aj May.
Spoločne sme sa so záchvatmi smiechu vybrali na autobusovú stanicu. Ani jedna z nás netušila kde leží a tak sme sa prechádzali po strede cesty s topánkami v ruke, s úsmevom blázna na tvári a nepríčetným pohľadom.
"Hádaj na čo myslím?" opýtala sa ma zrazu May a ja som pozrela hore na nebo, ktoré bolo pokryté hviezdami.
"Neviem na čo ty, ale ja myslím na odpočinok," povzdychla som si a zviezla som sa na zem.
"Jane!" skríkla moje meno a dodala: "To je dobrý nápad."
"Ja mám vždy iba dobré nápady," usmiala som sa.
Spoločne sme sedeli na stredu cesty a hádzali sme malé kamienky do polia. Nezaujímalo nás čo sa stane ak pôjde auto ani to čo si o nás pomyslia. Boli sme úplne mimo, nadrogované a v liehu.
"Čo ak sa na nás niečo vyrúti?" spýtala som sa do ticha.
"Zrazí nás," odvetila May a zasa sme vypukli v hlasný smiech. Ani neviem ako dlho sme tam sedeli, no čím to bolo dlhšie, tým sme boli po tichšie. Neviem ako na tom bola May, no mne sa už pomaly začínali zatvárať oči, keď v tom ma oslepilo svetlo s oproti idúceho auta. Následne som počula hlasné trúbenie a silné brzdenie. Zakryla som si rukami tvár, no ani som sa nepohla o meter.
"Ostaňte tu!" počula som zrazu mužský hlas a pootvorila som oči. May sa práve snažila postaviť, keď k nám dobehol neznámy chlap.
"Kto do pekla ste a čo tu robíte?!" začal na nás kričať.
"A kto si ty?" smiala sa pokojne May, kým mi pomáhala dostať sa tiež na nohy.
"Je vám ešte niečo vtipné? Skoro som vás zrazil!" kričal na nás ďalej a na prvý pohľad bolo vidieť, že je na nás nehnevaný.
"Aký je zlatý, však?" usmiala som sa a pozrela na May, ktorá iba pritakala.
"Preboha, vy nie ste čisté," pokrútil zamračene hlavou keď mu došlo, že nie sme pri zmysloch.
"Aha Jane, pozri!" ukázala mi zrazu May prstom na červený autobus, ktorý stál neďaleko nás.
"Ten mi je známy," zamračila som sa a obe sme prešli okolo toho nahnevaného chlapa a zamierili sme si to k nemu. Stačilo urobiť pár krokov a už sme stáli oproti nemu, keď v tom vyšli z autobusu päť chalanov, ktorých sme až pridobre poznali.
"Tak to ma teda podrž," šepla som a zostala som ako obarená hľadieť na nich.
"Keď toto sú haluze, chcem s nimi žiť už večne," usmievala sa May a už smerovala k nim. Chalani na nás iba prekvapene hľadeli a pobavene sa smiali.
"Heej, nepribližuj sa k nim!" pribehol k nám ten chlap, ktorý na nás ešte pred chvíľou kričal a zadržal May aby sa dotkla Liama, ktorý bol k nej najbližšie.
"To je dobre Paul," ozval sa Liam.
"Aha oni aj rozprávajú," rozplývala som sa nad reálnosťou našej fantázii, ktorá v tej chvíli musela pracovať na plné obrátky.
"Myslíš, že keď sa ich dotknem, nezmiznú?" obzrela sa za mnou May a ja som iba pokrčila ramenami. Chalani sa iba zasmiali.
"Mali by sme ísť!" zahlásil chlap, ktorého Liam nazval Paulom.
"Ešte nie," pokrútil hlavou Louis a obišiel Paula.
"Vždy som chcel vedieť aké je to byť nahúlený," prezeral si May, ktorá v tej chvíli ako sa jej pozeral do očí ani nedýchala.
"Ja- Ja nie som nahúlená," pokrútila hlavou.
"Máš aj stiesnené pocity?" opýtal sa jej a nadvihol jej bradu aby si ju lepšie prezrel.
"Nemám," odvetila.
"Žiadna depresia ani žiaľ?" vyzvedal ďalej a ona už iba nemo krútila hlavou.
"To je fantastické," usmial sa Louis nakoniec a ja som nechápala o čo ide tomu chalanovi.
"Dosť bolo srandy. Nastupovať!" skríkol znova Paul a chalani sa nasačkovali späť do autobusu. Samozrejme my sme na nič nečakali a vykročili sme za nimi.
"A kam sa chystáte vy, mladé dámy?" schladil nás ihneď Paul a my sme zastali.
"Do autobusu," nechápavo na neho pozrela May akoby to bolo normálne, že sa vtrepeme do autobusu, ktorý patrí One Direction.
"To nech vás ani nenapadne," pokrútil hlavou.
"Prečo? Je to naša fantázia, naše halucinácie. Takže si môžeme robiť čo chceme," odvetila som a prešla okolo neho ku dverám autobusu.
"A k tomu ty ani nie si skutočný," dokončila to za mňa May a vybrala sa za mnou. Paul tam ešte nadával, no chalani ho upokojili, že nás iba zavezú do najbližšieho hotela a pôjdu ďalej.
Sedela som na sedačke v strede autobuse a kreslila si prstom na zahmlené okno. Snažila som sa skonsolidovať, no akosi sa mi to nepodarilo. Už som si ani poriadne nepamätala ako som sa dostala do tohto autobusu. May sedela vzadu na päť sedačke spoločne s Louisom a Niallom, s ktorými sa naťahovala.
"Čo kreslíš?" prisadol si ku mne Harry a ja som sa na neho pozrela s prižmúrenými očami.
"Ty by si už spala však?" zasmial sa, keď ma zbadal tak unavenú a ja som iba pokrčila ramenami a schúlila sa k nemu.
"Je tu zima," šepla som, pričom som cítila ako sa celé moje telo trasie. Harry cezo mňa prehodil deku, ktorú zobral z kresla pred nami a zakryl ma ňou.
"To nestačí," pozrela som na neho a on sa iba pobavene zasmial, pričom ma rukou objal. Spokojne som sa usmiala, že som dosiahla svoje a vychutnávala som si každú sekundu v jeho náručí. A síce som celý čas myslela, že toto nie je realita, páčilo sa mi to.
"Nakresli mi niečo," šepol mi do ucha a mojim telom prešli zimomriavky. Prst som priložila k oknu a začala robiť polosrdce, keď v tom sa Harry nahol k nemu a začal ho kresliť z druhej strany. Naše prsty sa stretli v jednom bode a ja som sa usmiala.
"Je skoro rovnaké ako to na mojom prívesku," ukázala som na môj krk kde sa vynímal prívesok so srdcom kde bolo vryté slovíčko NAVŽDY. S May sme si kúpili rovnaké aby nám pripomínali naše priateľstvo a odvtedy sme ich vždy a všade nosievali.
"Závidím vám vaše priateľstvo," povzdychol si Harry, keď som mu dorozprávala aký mám s May vzťah.
"Ty? Veď máš štyroch skvelých bratov," nadvihla som tvár aby som na neho videla.
"To mám, ale...." nedopovedal, iba sa zamračil.
"Ale?" nedočkavo som čakala.
"Vieš, šou biznis je niekedy krutý," dodal nakoniec a ja som už radšej viac nevyzvedala. Bolo na ňom vidieť, že o tom nechce hovoriť.
"Vieš čo?" zodvihla som sa z neho a sadla si do tureckého sedu.
"Hmm?" nadvihol obočím a ja som si zložila prívesok z krku.
"Čo to robíš?" nechápavo na mňa pozeral, keď som mu ho vložila do ruky.
"Chcem aby si si ho zobral."
"Neblázni, je tvoj a k tomu znamená pre teba veľa," odmietal ho.
"Ale ja chcem aby si si ho vzal, naozaj," stlačila som mu ruku, aby mi ho nemohol vrátiť a dodala som: "Bude to niečo také ako symbol, že priateľstvo existuje. A keď je skutočné nikto a nič ho nezničí. Ani žiaden hlúpy šou biznis a ani paparazzi. Pretože skutočné priateľstvo vydrží navždy."
"Ty si neskutočná," povzdychol si prekvapene.
"Ja viem," usmiala som sa spokojne: "A keďže nie si asi aj tak reálny, možno si ho zajtra niekde nájdem. A ak si ho nenájdem, aspoň budem vedieť, že som ťa naozaj stretla."
Harry už nič nepovedal iba sa usmial. Ja som sa mu vrátila späť na hruď a zavrela oči. Tieto okamihy boli ako ten najkrajší sen, z ktorého som sa nikdy nechcela prebudiť. No každý sen raz skončí a tentoraz to nebolo inak. Ráno som sa vzbudila na to ako mi do očí svieti slnko. Pretrela som si oči a zbystrila som sluch. Počula som šumenie mora a cítila pod sebou piesok. Nadvihla som hlavu a pozrela sa pred seba kde som zbadala May ako sedí pri pláži a zasnene pozerá do diaľky.
"May?" ozvala som sa k nej a posadila som sa. Obzrela sa ku mne a zamračila sa.
"Povedz mi, že si pamätáš čo sa včera v noci stalo a ako sme sa tu dostali?" opýtala sa ma a ja som sa zbytočne snažila spomenúť čo i len na niečo.
"Nemám poňatia. Naposledy si pamätám ten posledný drink, ktorý chutil naozaj zvláštne."
"Do čerta," zašomrala a ja som sa pozrela na jej krk.
"Zlato kde máš prívesok?" spýtala som sa jej, keď som jej na krku nevidela náhrdelník, ktorý sme si navzájom darovali.
"To isté sa môžem opýtať ja teba," prekvapene zodvihla obočím a ja som sa chytila za krk.
"Nemám ho," zamračila som sa.
Spoločne sme sa vybrali do ubytovne, v ktorej sme bývali. Ani jedna z nás nechápala ako sme sa dostali z Verony tu. Rozhodli sme sa, že včerajšok si radšej necháme pre seba a každému budeme tvrdiť, že koncert bol neskutočný. Po sprche sme sa vybrali do roboty kde nás čakal poriadny výplach žalúdka keďže sme prišli o tri hodiny neskôr ako sme mali. Varovali nás, že to bolo naposledy a opakovanie niečoho takého bude pre nás znamenať koniec.
"Tak akí boli chalani?" vyzvedala Simona večer, keď sme si urobili izbovú párty aj s ďalšími Slovákmi, ktorí žili na tej istej ubytovni.
"Skvelí, ako vždy," usmiala som sa.
"Iba skvelí?" nadvihol obočím Martin.
"Perfektní," dodala May a odpila z vína.
"U niekoho kto je nimi posadnutý by som čakal väčšie nadšenie z toho, že bol na ich koncerte," zasmial sa a ja som sa na May pozrela. Bola z toho všetkého kúsok vykoľajená rovnako ako ja, no uhrali sme to nakoniec dobre. Okolo pol noci sme už viac tancovali ako sme pili. Hudba sa niesla po celej ubytovne a nám bolo jedno, že niekto chce aj spať. Ja som nakoniec vzala fľašu a vybrala som sa so spevom vonku. Neviem prečo som to urobila, no mala som chuť na menšiu prechádzku po pláži. Prechádzala som sa bosá po vychladenom piesku a pritom som popíjala z fľaše, keď v tom ma zaujala silueta chlapa, ktorá ležala sama na lehátku. Opito som sa dotackala k nemu a keď som zbadala kto tam leží skoro ma vystrelo.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Norika :D Norika :D | 14. dubna 2013 v 17:17 | Reagovat

wau, nádherna cast :D ktovie ci to bola naozaj iluzia alebo skutocnost :D ale nieco mi hovori ze teraz narazila na niekoho z 1D :D

2 Ellie Ellie | E-mail | Web | 14. dubna 2013 v 19:01 | Reagovat

Ha! Jsem si na 90% jistá, že je to někdo z 1D! Alespoň myslím :D

3 Kick Kick | Web | 15. dubna 2013 v 0:30 | Reagovat

Wow, je to krásný, úžasný, dokonalý :3 Neuvěřitelně se mi to líbí a těším se na další díl, je to skvělý .)
Píšeš prostě dokonale a nemůžu se dočkat dalšího dílu ^w^

4 Damonica15 Damonica15 | 15. dubna 2013 v 21:21 | Reagovat

Len včera som narazila na tento blog a je neskutočný .. kiež by to bolo skutočné .. nikdy som nebola velikánsky fanatik do 1D ale piesne majú nádherné a sú celko milí :))) a keby som jedného z nich stretla alebo nedajbože všetkých piatich nepohrdla by som tým ;)))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama