Květen 2013

Som smutná

20. května 2013 v 15:33 | Sophie |  Ostatní
Ehm... neviem ako mám začať...
Ale pokúsim sa nejako súvislé dať dohromady to, čo mám na srdci...
V poslednej dobe som toho mala hrozitánsky veľa... škola, bakalárka, musím sa učiť na štátnice, vo firme máme frmol, bratranec sa ženil, bola som vo Fínsku na hokej a všetko možné naraz... preto som nestíhala takmer nič a spala som za štyri dni deväť hodín a tak nejako podobne...
Tešila som sa, že keď prídem na blog, unavená, zničená, vyšťavená, tak si nájdem komentáre, ktoré mi dodajú silu a pozitívnu energiu a keď som otvorila stránku... nič tam nebolo...
Písanie je to, čo milujem, to, čo ma robí mnou, písanie som ja... ak by som sa ho vzdala, vzdala by som sa samej seba...
Tento blog nie je môj jediný, mám ešte jeden a ten sa venuje The vampire diaries. Mám ho už dva roky a každý jeden deň (hoci posledné tri týždne som tam takmer nebola), každý deň sa teším na jediné, na svoj blog a na svojich čitateľov...
Denníky milujem. Milujem poviedky, ktoré sme s babami napísali, milujem tie, ktoré som písala sama.
A popri láske k Denníkom zrazu prišla nová. Zamilovala som sa do piatich bláznov. Zamilovala som sa do ich optimizmu, do ich vtipov, do ich hlasov, do všetkého, čo sa ich týka. Pripomínajú mi totiž mňa a moje dievčatá. Tiež sme sa nikdy predtým nevideli, spoznali sme sa na nete vďaka denníkom a stala sa z nás rodina. Chalani mi pripomínajú nás. A pripomínajú mi, že treba veriť v naše sny. Iba tak sa splnia.
No chcela som o inom.
Pre autora nie je nič krajšie ako keď jeho diela čítajú. Keď vie, že to má zmysel, že čitatelia si z toho niečo zobrali, že sa im to páčilo.
Za tie dva roky, čo mám tamten blog som čítala nespočetne veľa komentárov. Či už k článkom, fotkám, vtipom, poviedkám alebo čomukoľvek, čo sa tam objaví.
Nechcem tieto dva blogy porovnávať, ale priznám sa, že som akosi čakala, že poviedky sa budú viac komentovať... dúfala som, že si tu s babami nájdeme nejakú spätnú väzbu. Že si prečítame, čo sa vám páči a čo nie.
Proste som zvyknutá, že ak zverejním poviedku, nájdem si k nej komentáre. Nechápem, kde je chyba tuto, nechápem prečo nekomentujete, ale som z toho smutná.
Nechápem, že ak si ja viem nájsť popri učení sa na štátnice, písaní bakalárky a budovaní firmy, pričom mám deň nabitý stretnutiami s klientmi a obchodnými partnermi, a viem si nájsť čas na napísanie kapitoly, čo je niekedy aj osemnásť strán, tak si vy nenájdete dve minútky z 1440 a nenapíšete aspoň pár slov k tomu, či sa vám to páčilo alebo nie.
Nechcela som dôjsť do tohto bodu a nikdy som to tak nemusela robiť, ale ak na ostatných blogoch funguje systém, že pokiaľ nebudú komentáre, nebude ďalšia kapitola, bude to tak fungovať aj tu.
Pokojne sa na mňa hnevajte, ale ja nie som z ľudí, čo budú žobrať o komentáre, alebo sa niekomu prosiť. Tie poviedky píšeme pre vás. Ak by sme ich chceli len pre seba, tak si ich navzájom poposielame... a ak nevieme, či sa vám to páči, č nie, čo sa vám páči a čo nie, tak aký to má zmysel?
Dajte si prosím otázku, čo by ste robili na našom mieste? Dajte si otázku, či by ste zverejňovali, aj ak by sa to nikomu nepáčilo, pretože podľa tej nuly, čo vždy svieti pri komentároch to vyzerá tak, že sa vám to nepáči... Dajte si otázku, či by ste chceli spätnú väzbu na to, čo robíte?
A ak si odpoviete na tieto otázky, tak zistíte, o čom je celý tento článok.
Chcem sa ešte poďakovať babám, ktoré komentovali. Naozaj si to vážime. Znamená to pre nás veľa :)
A chcem vedieť váš názor na to, či má zmysel pokračovať? Nechcem komentár na desaťriadkov, aj keď by potešil, pretože pri takých plačem od radosti, ale aspoň niečo, čo by dokázalo, že to, čo robíme a nad čím trávime hodiny denne znamená niečo aj pre vás. Pre nás to totiž znamená veľa.
S láskou vaša Sophie :)











INFO!

13. května 2013 v 2:24 | Alyssa |  Ostatní

Ahoj,
Ano, jsem otravná, já vím, ale prostě to sem musím dát znovu.
Na tento týden jsou přednastavené kapitoly všech povídek, které prozatím vydáváme.
Každopádně, je to naposledy co to dělám. Psala jsem to i na FB a uděláme dohodu.
Vy budete komentovat a já budu přidávat.
Záleží to jenom na vás, jak to bude. Nebudu vás do těch komentářů nutit, ale pokud tady prostě nějaký nebudou, nemá smysl v tomhle celém pokračovat.
Doufám, že si všichni rozumíme.

A teď něco milejšího :D
Chci oznámit, že pořád chceme, aby se tady toho zveřejňovalo víc… Takže znovu je tu nabídka toho, že nám svoji povídku pošlete a po vzájemné dohodě by se tady mohla zveřejnit.
Neděláme to kvůli sobě, děláme to pro vás, pro čtenáře i spisovatelky.
Budeme moc rádi, když to budeme moci zveřejňovat další hezká díla, nejen od nás, ale i od vás.
:)
Al.





Summer Love - 3. Kapitola - Prečo je tak roztomilý? 2. Část

8. května 2013 v 15:05 | Abby |  Summer Love

"Páni," vyvalene na mňa pozeral, keď som si z pier utierala zvyšky peny.
"Prekvapený?" usmiala som sa.
"Skôr zhrozený," odvetil a ja som sa zamračila.
"Úprimne...teraz ľutujem tvoj močový mechúr," dodal po chvíli.
"Ten je v poriadku," natiahla som si tričko trošku nižšie pod brucho a on si sadol na schody. Mlčky som si prisadla k nemu a on sa na mňa pozrel.
"Keď si nechcela ísť so mnou von, stačilo mi to iba povedať," začal s témou, ktorej som sa chcela vyhnúť. Pozrela som sa do zeme a snažila sa vymyslieť v čo najkratšiu chvíľu najlepšiu výhovorku.
"Čakal som pred tvojim domom asi pol hodiny v domniení, že si si iba niekde na chvíľu odskočila," dodal a ja som si oprela krk o ruku a pozrela na neho.
"Mrzí ma to?" skúsila som ospravedlnenie, pretože som už bola dosť opitá na to, že som nedokázala nič iné vymyslieť.
"Ani sa to nepokúsiš nejako uhrať?" opýtal sa prekvapene.
"Som vinná!" nadvihla som ruky a pobavene dodala: "Buď mi to odpusť alebo ma úplne zatrať."
"Toto mi nehovor dvakrát," znova si zahryzol do spodnej pery ako ráno a so mnou to urobilo svoje. Bol pri tom tak rozkošný, že mojím telom prešla vlna vzrušenia.
"Prečo?" koketne som si ho prezrela pričom som sa usmiala.
"Pretože pre slovo zatratiť mám vlastný význam," odvetil pričom si ma premeral rovnakým štýlom ako ja.
"A to aký?" vyzvedala som a on mi svoj pohľad nasmeroval na pery.
"Takýto," šepol a v tom ma pobozkal. A síce som to čakala, prekvapil ma. Myslela som si, že je to ešte dieťa, ktorý poriadne ani nebude vedieť bozkávať, no jeho pery boli....boli nežné, jemné a hlavne neskutočne sladké rovnako ako on celý.
"A čo toto," šepla som medzi bozky a sadla som si na neho obkročmo. V tej chvíli som aj zabudla, že všade okolo sa nachádza hŕba puberťákov. A vonkoncom ma nezaujímala, že práve jedného náruživo bozkávam a plánujem ho vyzliecť úplne donaha a dostať presne to čo chcem.
"Aby?!" vyrušil ma až Anin hlas, ktorý mi zaznel za uchom a ja som v tom prestala.
"Harry?" ozval sa hneď na to Zaynov hlas a ja som rýchlo z neho zliezla. Postavila som sa a rýchlo sa upravila pričom som sa nesmelo usmiala. Harry si zapol opasok na nohaviciach, ktorý som mu medzičasom stihla rozopnúť a upraviť si roztrapatené vlasy, ktoré som mu rukami trošku rozhádzala.
"Takže aj tá večierka do pol deviatej nakoniec nie je problém?" cúlila sa na mňa pobavene Ana a ja som na ňu nahodila vražedný pohľad.
"Večierka do pol deviatej?" zopakoval nechápavo Harry a so Zaynm, ktorý iba pokrčil ramenami si vymenili začudované pohľady.
"Dobre...je najvyšší čas odísť," povedala som nakoniec aby som ukončila túto trápnu scénu.
"Prečo tak skoro?" opýtal sa Zayn a ja som prosebne pozrela na Anu aby ma v tomto nápade podporila.
"Zábava iba začína," šepol mi do ucha Harry a mňa až vystrelo. Do čerta! Prečo tento zajačik musí mať tak neskutočne sexy hlas? Nie, prečo musí tak sexistický celý vyzerať?!
"Chalani majú pravdu. Nie je sa kam ponáhľať," usmiala sa Ana a ja som myslela, že ju dorazím. Neviem prečo mi to robila, no určite to robila naschvál.
"Fajn. Ako chceš," pokrčila som ramenami a prešla som okolo nich.
"No ja už idem," dodala som a bez rozlúčky som sa rýchlo vybrala ku východu pričom som sa ani raz neobzrela. Rýchlym krokom som prešla po ulici a zastavila som až doma, kde som radšej všetko poriadne pozamykala a zavrela sa v izbe.
"Ty si sa musela úplne zblázniť," povzdychla som si a hodila sa na posteľ, pričom sa mi urobilo nevoľno a tak som sa radšej aj rýchlo posadila. Nechápala som čo som práve teraz urobila. Zdrhla som. Zbabelo som zdrhla ako nejaká prvotriedna puberťačka!
Na druhý deň som vstala až na obed. Bola som úplne zničená a pociťovala som neskutočné suchoty. Kebyže nie je môjho otca, ktorý ma donútil vstať, asi by som prespala celý deň.
"Mala by si si pohnúť ak to chceš stihnúť," nabádal ma otec, ktorý mi na dnes vybavil pohovor u strýka Nate kvôli mojej hlúpej praxi.
"To je ten problém, že nechcem," odvrkla som a chytila som sa za hlavu.
"Čím skôr začneš, tým skôr skončíš. To znamená, že..." nestihol dopovedať, pretože som mu skočila do reči.
"Viem, viem...už sa idem obliecť."
Po ceste na miesto som mala menšie stresy. Môjho strýka som už nevidela celé 4 roky. Ani som už poriadne nevedela ako vyzerá.
"Ako si nám vyrástla," rozplýval sa asi prvú polhodinu keď som dorazila. Presne ako som predpokladala.
"Za to ty si sa nezmenil," zaklamala som.
"Ale prosím ťa. Pár vrások a sivé vlasy," ukázal na svoju hlavu.
"Skoro som si ani nevšimla," usmiala som sa a posadila sa.
"Celá mama," zasmial sa.
Po dlhom rozhovore kedy mi vysvetlil čo vlastne budem robiť mi to zasa neprišlo až tak hrozne. Neviem, či si ten svoj príhovor trénoval alebo pripravoval, no spôsobil ním to, že som nad moderovaním začala premýšľať kúsok inak. Stále som brala toto povolanie ako niečo otravné. V škole sme sa učili zväčša iba teóriu a ak sme mali prax boli to trápne malé školské relácie. No teraz...teraz ma to akosi nadchlo. Tá jeho relácia bola o hendikepovaných ľudí, pre ktorých známi ľudia prispievajú do finančného fondu. A práve mojom úlohou bude oboznámiť diváka s jeho rastom pričom budem spovedať darcov pre aký zámer to robia.
"Tak kedy teda začnem?" opýtala som sa odhodlane nakoniec a strýko sa zvláštne usmial.
"Dnes."
"Prosím!" zaúpela som prestrašene, pretože som na to ani nebola pripravená.
"Ber to ako skúšku," odvetil pokojne.
"Ale ja- ja nemôžem dnes. Pozri sa na mňa som nenamaľovaná, neupravená, nepripravená, neviem..." začala som menovať, no on ma pobavene stopol.
"Čo sa týka výzoru, Jessica ťa dá dokopy a čo sa týka prípravy....si Abby Frenklinová, ty prípravu nepotrebuješ...máš to v krvi," snažil sa o povzbudivé slová, no akosi mu to nevychádzalo.
"A kto bude mojím hosťom?" opýtala som sa rezignovane.
"Banda mladíkov z One direction," odvetil a ja som sa zamračila. Mala som pocit akoby som už tento názov už niekde počula, no nemohla som si vybaviť kde.


They don't know about us - 5. Kapitola - Nedovolím aby si bola smutná... 2. Část

7. května 2013 v 16:04 | Abby |  They don't know about us

2. Část :)


"A dnes kedy končíš?"

"Až ráno," zaklamala som.

"Tak som tu," ozvala sa za mnou Vivien, moja kolegyňa a ja som už mala pocit, že väčšiu smolu nemôžem mať.

"Ahoj," pozdravila som ju a nahodila hraný úsmev.

"Môžeš ísť už pokojne domov," pristúpila ku mne a dodala: "O tohto mladíka sa už postarám."

"Domov?" zopakoval Harry a zamračil sa.

"Takže ťaháš až do rána," dodal a ja som vzala kabelku, pričom som ho odignorovala. Rozlúčila som sa s Vivien a vybrala sa preč. Práve som schádzala zo schodov pred hotelom, keď ma Harry dobehol.

"Čo ešte chceš?" opýtala som sa otrávene a zrýchlila som v kroku.

"Čo ešte chcem?" zopakoval otázku a chytil ma za ruku, čím ma zastavil.

"Pozri Harold," pozrela som sa na neho. Chcela som mu dať jasne najavo, že nemám záujem byť čo i len minútu v jeho blízkosti. No keď som videla jeho psí pohľad, ktorý na mňa hodil, nedokázala som mu to povedať.

"Ponáhľam sa domov," dodala som miesto toho a odtiahla som ruku z jeho zovretia.

"V tom prípade ťa odveziem," ukázal rukou na auto, ktoré bolo od parkované na druhej strane ulice.

"To nebude potrebné," pokrútila som hlavou a on sa zamračil.

"Prečo mám pocit, že ti moja prítomnosť nie je prijemná?" opýtal sa na rovinu.

"Pretože to tak možno aj je," odvetila som po chvíľkovom zvážení.

"Chápem," prikývol po chvíľke ticha.

"Vyspala si sa so samotným Harrym Stylesom. To nezažije každá. Gratulujem, máš zážitok," ironicky poznamenal a ja som na neho pozrela ako na debila.

"To má byť ako výčitka?" zasmiala som sa.

"Nie," pokrútil hlavou a dodal: "To je moje uvedomenie, že si ako každá iná."

"Neverím, že mi niečo také rozprávaš práve ty!" zvýšila som hlas, pretože ma nahneval tým čo vypustil z úst.

"Ty, ktorý si využil situáciu. Stretol si opité dievča, ktoré si mimochodom videl prvý krát v živote. Nezaváhal si ani len minútu aby si ju dostal a ráno si sa vyparil akoby sa nič nestalo!"

"To s tým, že som ťa stretol prvý krát je...." chcel niečo povedať, no ja som mu skočila do reči.

"Takže áno Harry, máš pravdu. Mám zážitok," prikývla som a dodala: "Mám zážitok na najväčšieho chrapúňa akého som v živote stretla."

"Ty- ty si naozaj čakala, že by som tam mohol s tebou ostať?" prekvapene sa na mňa pozrel a ja som sa ironicky zasmiala. V tej chvíli som si pripadala ako najväčšia hlupaňa, ktorá verí na šťastné konce.

"To je už jedno," odvetila som a uhla pohľadom.

"Teda, chcel som tým povedať...."

"Kašli na to Harry," nenechala som ho dohovoriť, pretože som chcela čím sôr skoncovať s touto trápnou situáciou.

"Vieš jediné čo som si prijala, keď som sa ráno prebudila na pláži a sama bolo, aby som sa necítila tak ľahko ako som to vtedy cítila. Pretože neviem ako ty, no ja nejdem do postele s každým kto mi skríži cestu a tobôž sa neprebúdzam sama s pochybnosťami, či tá noc bola aspoň reálna," povedala som a vybrala sa preč.

"Máš pravdu," zastavil ma ešte jeho hlas a ja som sa znova k nemu otočila.

"Pokašlal som to. Iba chcem aby si vedela, že som neostal s tebou, pretože som nemal na výber. nie Aj keby som chcel, čo som aj chcel, nemohol som," dodal a pohľad, ktorým sa na mňa v tej chvíli pozeral mi pripadal úprimný.

"Človek ma vždy na výber," usmiala som sa.

"Ver, že človek ako ja, nie," pokrútil hlavou.

"Dobrú Harry," nakoniec som sa radšej rozlúčila, pretože som s ním nechcela preberať debatu o tom, že každý je strojcom vlastného šťastia. Tento chlapec si zjavne myslel, že tým, že je slávny stratil právo nad svojím životom. A síce to bolo smutné, nemala som ani najmenší dôvod presvedčiť o opaku.

Domov som sa dostala o takú polhodinu. Vošla som do bytu kde bolo všetko pozhasínané. Zaklopala som na izbu May, no tá mi neodpovedala. Vstúpila som teda dnu a zapálila som veľké svetlo. May iba niečo zašomrala a zakryla si perinou tvár.

"No taak May," pristúpila som k jej posteli, na ktorú som si sadla.

"Hmm?" vykukla z pod paplóna.

"Mala by si sa dať dokopy," pozrela som na ňu.

"Uhm," prikývla, no ďalej ležala v posteli.

"Čo keby sme si pozreli film?" navrhla som a rýchlo dodala: "A žiadne nie nechcem počuť."

"Mne sa nechce," zašomrala.

"To som sa nepýtala. Ak to nepôjde po dobrom, tak prisahám, že ťa z tej posteli vytiahnem násilím," varovala som ju.

"Tak to si pozriem," odvetila a ja som v tom znej strhla perinu a začala ju ťahať za nohu.

"Jane!" kričala a držala sa rohu postele. Keď som si uvedomila, že to takto nepôjde začala som ju štekliť a v tom som konečne počula jej smiech.

"Dobre, dobre! Vyhrala si!" kričala so smiechom a ja som prestala. Vzala si vankúš a pricupitala so mnou do obývačky. Vybrali sme akúsi komédiu, zohriali sme pukance a otvorili coca colu. Síce sa May v ten večer konečne smiala, vedela som, že ešte nie je v poriadku. Musela som niečo vymyslieť, no nič ma nenapadalo.

"Môžem si rezervovať izbu s najkrajším výhľadom?" ozvalo sa na recepcii a ja som podvihla tvár.

"Harry," povzdychla som si a on sa na mňa doširoka usmial.

"Prišiel som sa ospravedlniť, že som v tú noc zdrhol," šepol a ja som prekvapene nadvihla obočím.

"To nemusíš," pokrútila som hlavou a v tom okolo prechádzali ďalší ľudia.

"Tak vás poprosím tú izbu pre dve osoby s výhľadom na mesto," zahlásil nahlas aby sme nevzbudili záujem.

"Mal by si ísť," šepla som nervózne a robila sa, že ťukám do počítača a rezervujem mu izbu.

"Nie, kým mi nepovieš, že mi odpúšťaš," pokrútil hlavou.

"Ale ja ti nemám čo odpustiť, pretože nie som na teba nahnevaná."

"Nie?" zamračil sa.

"Nie," odvetila som a dodala: "Iba som sklamaná."

"A na kedy potrebujete tú izbu?" opýtala som sa vzápätí nahlas, pretože na recepciu dorazil môj šéf.

"Na Silvestra," odvetil a ja som sa na neho pozrela a on iba pokrčil ramenami. Nič iné mu asi v tej chvíli nenapadlo.

"A na koľko dní to bude?" pýtala som sa a v tom šéf odišiel.

"Môžem to nejako odčiniť?" odvetil mi potichu otázkou.

"Uhm," prikývla som a on sa usmial.

"Že to necháš tak a už ma nikdy nevyhľadáš."

"To nepríjmam. Niečo iné," oprel si ruky o recepčný stolík, čím sa ku mne dostal bližšie a ja som znervóznela.

"Nič iné ma nenapadá," odvetila som a vytlačila mu rezerváciu.

"No taaak. Určite musí byť niečo, čím by som si to u teba vyžehlil," naliehal a ja som mu podala papier, aby ho podpísal. Pozrela som na neho ako to podpisuje a v tom mi niečo napadlo.

"Vlastne máš pravdu. Je tu niečo čo by si mohol urobiť," usmiala som sa, pretože to čo ma napadlo bolo úplne geniálne.

"Ja som to vedel," usmial sa tiež.

"Urobíš s chalanmi pre May, moju najlepšiu priateľku súkromný koncert u nás doma," vysypala som to zo seba a on sa zasmial.

"To bude všetko?" nadvihol obočím a ja som pochopila, že pri tom nemusí využiť ani poriadne úsilie.

"Nie," pokrútila som hlavou.

"Ešte sa pôjdeš dnes tetovať," trepla som prvé čo ma napadlo. Iba som chcela vedieť, či by bol naozaj schopný urobiť všetko preto, aby sme sa stali priateľmi.

"Prosím?" zasmial sa a ja som nadvihla bielu košeľu pod ktorou som ukrývala malých motýlikov v podbruší.

"Presne takéto tetovanie," ukázala som.

"Ale to je tetovanie pre dievčatá," zamračil sa.

"Fajn. Nemusíš presne také ale podobné," kúsok som ustúpila a on sa na chvíľu zamyslel.

"Ak to splním....medzi nami bude všetko v poriadku?" uisťoval sa a ja som sa usmiala.

"V absolútnom."

"Žiadne výčitky?"

"Nič," pokrútila som hlavou.

"Platí," usmial sa, vypýtal si ešte adresu a už ho nebolo. Pobavene som sa zasmiala a pokračovala som v práci. Poobede ma vystriedala ďalšia smena a ja som sa ešte vybrala do obchodu kúpiť niečo na večer. A síce som si nebola istá, či naozaj dojdú, poistka je poistka.

"Vykradla si potraviny?" pozrela sa na mňa May, ktorá bola zababušená v deke a sedela v kresle.

"Nie, iba mi prišla výplata," odvetila som a nasmerovala si to do kuchyne kde som vyložila nákup. Kým sa May sprchovala ja som pripravovala občerstvenie a alkohol som schovala do chladničky, aby sa vychladil.

"Dobre a teraz pravdu," ozvala sa za mnou zrazu May, ktorá sa opierala o zárubňu dverí.

"Akú?" zatvárila som sa hlúpo.

"To všetko jedlo, alkohol v chladničke. Čo oslavujeme?" spýtala sa priamo a ja som si povzdychla. May ma až príliš dobre poznala aby som mohla pred ňou niečo zatajiť.

"Nič," pokrútila som hlavou.

"Jane," pozrela sa na mňa tým svojím spôsobom "AJ TAK TO Z TEBA VYTIAHNEM" a založila si ruky cez hruď.

"Dozvieš sa," usmiala som sa a v tom niekto zazvonil.

"To budú určite oni," oznámila som spokojne a prešla okolo nej.

"Oni?" zašomrala si ešte May, no to som už ja otvárala dvere pred ktorými stáli chalani a každý z nich držal v ruke ružu.

"Ste presný" pozrela som sa na Harryho, ktorý sa na mňa iba usmial

"To si zo mňa asi robíte srandu," počula som May a otočila sa za ňou.

"prekvapenie!" vstúpil dnu Louis, ktorý ju silno vyobjímal. Nechápavo som na to pozerala ako ju vrúcne objímal akoby ju už poznal. May z toho bola asi v rovnakom šoku, pretože ani nepipla.

"Tá je pre teba," podal jej v tom Louis ružu a ona ostala obarene stáť. Postupne k nej došli všetci, ktorý jej darovali ružu a ja som to zasnene pozorovala opretá o dvere.

"Takže sa znova vidíme," pobozkal ju na líce Liam a ja som jej tíško závidela. Samozrejme v tom dobrom.

"Aké prekvapivé," nervózne sa zasmiala May a potom sa na mňa pozrela. Z pohľadu jej sršalo, že ma má chuť zabiť, no aj tak som vedela, že je šťastná. Zavrela som dvere a doniesla občerstvenie z kuchyne do obývačky kde už Niall brnkal na gitare a chalani do toho spievali. Najprv zahrali Litle things, Moments, Torn a potom prešli ku rýchlejším. Rozplývala som sa nad ich dokonalými hlasmi a May na tvári žiaril spokojný úsmev.

Po súkromnom koncerte som im naliala po jednom a potom po ďalšom a ďalšom. Zapli sme hudbu a objavili sa aj prvé známky tancu v podobe Nialla a Louisa.

"Tak čo na to hovoríš?" šepla som May do ucha.

"Zabijem ťa," odvrkla a zazrela na mňa.

"Zabijem ťa za ten šok, no ďakujem. Toto ešte pre mňa nikto nikdy neurobil," objala ma.

"To bude tým, že nikto z tvojich blízkych ich nepozná osobne," zasmiala som sa a v tom ma Harry potiahol za ruku.

"Nevidíš, že máme osobnú chvíľku?" zazrela na neho May a ja som sa zasmiala.

"TP- prepáč," od prekvapenia sa zakoktal.

"To je dobré," šepla som jej a ukázala Harrymu na balkón. Zavrela som za nami dvere a oprela sa o zábradlie.

"Máte to tu pekné," porozhliadol sa po okolí.

"Tak máš to?" opýtala som sa na rovinu a smerovala na jeho tetovanie.

"Ty ideš teda priamo na vec," zasmial sa.

"Tak máš?" opýtala som sa znova a on si v tom opatrne zodvihol tričko. Keď som zbadala obrovského vytetovaného motýľa tesne nad bruchom vybuchla som do hlasného smiechu.

"Páči sa?" usmial sa Harry.

"Je to- je to," nevedela som sa vykoktať od smiechu, no nakoniec som to slovíčko vyslovila: "Strašné!"

"To myslíš vážne?" v tom posmutnel.

"Teda...chcem tým povedať, že je to síce strašné, ale tebe to pasuje," rýchlo som dodala a Harrymu sa znova vyčaroval úsmev na tvári.

"Ani si nevieš ako to sakramentsky bolelo," zatváril sa ako najväčší trpiteľ.

"Ty moje chúďatko," pohladila som ho po tvári.

"Myslím, že si zaslúžiš odmenu," dodala som a on okamžite začal prikyvovať. Chytila som ho za ruku a došli sme k ostatným do obývačky kde už sa tancoval hromadný tanec na stole, pričom už každý z nich bol polonahý.

"To sme na tom balkóne boli až tak dlho?" zmätene sa na mňa pozrel Harry a ja som sa zasmiala.

"Nie, to oni sú takí rýchli."

"A čo moja odmena?" šepol mi do ucha a ja som k nemu obrátila tvár, pričom som si neuvedomila ako tesne pri mne stojí. Chvíľku som pozerala zhypnotizovane na jeho pery a vo vnútri zvádzala boj sama so sebou, no nakoniec po mne niekto hodil papuču a mňa tým dostal z tranzu.

"Sorry, to malo byť do Hazzu!" zakričal Niall a začal napodobňovať zviera.

"On- on robí naozaj opicu?" vyvalene som ho sledovala.

"Vyzerá to tak," zasmial sa Harry. V ten večer bolo o zábavu postarané. Harry dostal svoju odmenu v podobe alkoholu, s čím zjavne spokojný nebol, Niall bol hrdý na to ako vienapodobniť všetky zvieratá, Louis mal radosť z toho, že nám mohol pískať do ucha píšťalkami. Vždy keď to urobil tak, že nás z toho skoro vystrelo, dostal obrovský záchvat smiechu, Zayn bol zasa spokojný vo svojom vlastnom svete, v ktorom si predstavoval, že tancuje so svojou priateľkou Perry a Liam. Ten viedol filozofické debaty sám so sebou o tom ako sa dajú všetky lyžice ekologicky využiť bez toho aby museli byť použité. A ja a May sme sa zabávali na pätici bláznov, ktorí o sebe vôbec nevedeli. Najviac som však mala radosť z toho, že vidím svoju najlepšiu priateľku znova sa úprimne smiať a to bolo viac ako čokoľvek iné.