One way more direction -24. kapitola: Dlhé odlúčenie 3 časť

30. listopadu 2013 v 16:34 | Sophie |  One Way, More Direction

Na druhý deň sme sa vrátili do Británie. V lietadle ma Harold celý čas držal za ruku a usmieval sa. Vždy, keď mohol ma pohladil po brušku a prihováral sa malej. Ja som sa usmievala a neriešila som to.
Ešte na letisku sa Paul dohodol s chalanmi, aby na druhý deň prišli do štúdia už o ôsmej. Potom sme sa všetci vybrali po svojom, čiže my s chalanmi do vily. Naobedovali sme sa a viac menej sme sa rozliezli do svojich izieb, keďže sme boli všetci vyčerpaní.
Ľahla som si do Stylesovej izby a okamžite som zaspala. Prebudila som sa na to, že na sebe cítim niečí pohľad. Keď som otvorila oči, zbadala som vedľa seba Stylesa. Pozoroval ma a usmieval sa pritom.
"Prečo na mňa tak hľadíš?"
"Lebo si to najkrajšie, čo som kedy videl."
"Dnes nie som opitá," šepla som.
"Dnes som opitý ja. Tvojou krásou, nehou, nevinnosťou, zmyselnosťou, tvojím pohľadom, úsmevom, dotykom, tým, aká si rozkošná, ako nádherne vyzeráš, keď spíš," šepkal a jeho tvár sa približovala k mojej.
"Harry," šepla som, no poddávala som sa jeho blízkosti. Kopírovala som jeho pohyby a ani som sa nenazdala a ležala som prikrytá jeho telom.
"Áno láska?" jemne sa obtrel perami o moje a to na mňa zapôsobilo ako rozbuška.
"Vezmi si ma," vydýchla som.
"Bia, ja ti nechcem znova..." nedopovedal, pritisla som pery na jeho a on už neprotestoval. Poddal sa tomu bozku, ktorý nás oboch ohromil. Bolo také jednoduché zabudnúť na všetko. Bolo také jednoduché roztopiť sa v jeho náručí a nemyslieť na minulosť, ani budúcnosť. Bolo také jednoduché dať mu znova všetko. Bolo také jednoduché splynúť s ním v jedno.
"Bia," prepletal so mnou prsty, hľadel mi do očí a prerývane dýchal.
"Hazz," zastonala som a vyhľadala som jeho pery.
Ležala som v jeho náručí a spokojne som sa usmievala, keď mi bruškami prstov kreslil niečo na nahý chrbát. Niekto by to, čo som práve spravila, považoval za chybu, no ja som vedela, že to chyba nebola. Nič z toho, čo som s ním prežila, nebola chyba. Napriek všetkému, on bol mojím životom. Mojou láskou, mojím všetkým.
A napriek tomu alebo práve preto som na druhý deň odmietla ísť s chalanmi do štúdia. Poslala som ich nahrávať album a celý čas som sa usmievala, hoci vnútri som bola rozbitá ako nikdy predtým. Vedela som, že sa na nich dívam naposledy. Vedela som, že zajtra ráno ich neuvidím, vedela som, že toto je rozlúčka, no nesmela som im to dať najavo. Tak som ich vyobjímala ako vždy, keď som ostávala doma.
"Jahôdka, naozaj s nami nejdeš?"
"Nie Nialler," pokrútila som hlavou a objala som ho. Bolo mi do plaču.
"Maj sa zlatko," objal ma Liam a pobozkal ma na čelo.
"Vidíme sa večer, sestrička," objal ma Zayn.
"Nezabudni, že si mne a Kevinovi sľúbila, že si pozrieme Pomádu," usmial sa na mňa Louis a tiež ma objal.
"Poriadne sa vyspi," objala ma Dani.
"A keby niečo, volaj," objímala ma El.
"Naozaj si v pohode?" spýtala sa ma Jenn a ja som prikývla a silno som ju objala. Bola mi sestrou. A bolo mi ľúto, že sa s nimi nemôžem rozlúčiť normálne, no vedela som, že takto to bude ľahšie pre všetkých. Ako posledný mi ostal on. Pritúlil si ma k sebe a nežne ma objal.
"Budem sa ponáhľať, Bia," pozrel mi do očí.
"Budem ťa čakať," šepla som. "Nech sa stane čokoľvek. Vždy ťa budem čakať," pozrela som mu do tých zelených očí a pobozkala som ho. Vedela som, že tento bozk má príchuť lúčenia a chcela som, aby mu to došlo. Aby mu došlo, že včerajšia noc bol môj dar na rozlúčku. Dala som mu naozaj všetko. Dokonca aj posledné sily, ktoré som mala na to, aby som dokázala odísť. Ak by ostal čo i len sekundu dlhšie, prosila by som ho, aby ma nepustil nikdy nikam. Našťastie však nasadol do auta a ja som vedela, že to, čo robím je správne. Vedela som, že ak raz niekedy v budúcnosti máme začať odznova s čistým štítom, či už spolu, alebo každý s niekým iným, tak teraz musím odísť.
Len čo auto zmizlo v zákrute, vybehla som na poschodie a začala som si baliť veci. Zbalila som si oblečenie a všetko osobné a potom som si sadla do kuchyne a čakala na auto, ktoré mi mala poslať starká. Po chvíli som začula buchnúť vchodové dvere a dnu vbehla Eleanor.
"Prečo nie si s chalanmi?"
"Odišla som. Chcela som si niečo overiť. Bia, prečo mám pocit, že toto nebola obyčajná rozlúčka?" spýtala sa ma El.
"Lebo si príliš inteligentná a empatická na to, aby si niektoré veci ignorovala alebo nevedela," povzdychla som si.
"Ako mám teraz odísť s vedomím, že keď sa vrátime, nebudeš tu? Ako ťa mám nechať odísť, keď si bez pochyby to najlepšie v našich životoch?"
"Och El," objala som ju a slzy som mala na krajíčku. "Aj vy ste to najlepšie v tom mojom. Všetci. Nevieš si predstaviť, ako to bolí, ale ja musím odísť, hoci ma to stojí všetku silu."
"Miluješ ho."
"A navždy budem. Na tom sa nikdy nič nezmení."
"Aj on teba. Odkedy si prišla, Hazza sa zmenil. Spravil chybu, ale miluje ťa."
"Niekedy len láska nestačí. Ak niekoho miluješ, musíš ho nechať ísť, aby si mu dala šancu vrátiť sa."
"Sľúb mi, že sa niekedy vrátiš," prosila a mala slzy v očiach
"Nemôžem sľúbiť niečo, o čom si nie som istá, že to dodržím. Ale... milujem vás. Ste moja rodina. Ste moje všetko. A nech budem akokoľvek ďaleko, nikdy na vás nezabudnem. Ste ten najlepší dar, aký som od života dostala."
"Mám ťa rada Bia," objala ma. "Verím, že keď sa znova stretneme, všetko bude dobré."
"Aj ja ťa mám rada, El," silno som ju objímala. "Mala by si sa už vrátiť. Nechcem, aby si ma videla odchádzať. Bude to bolieť ešte viac. Práve preto som sa rozhodla odísť, keď tu nikto nebude. Nezniesla by som pohľad na vaše smutné tváre."
"Maj sa Bia. Daj pozor na Mimi Jahôdku. Želám ti všetko dobré a verím, že sa ešte stretneme."
"Pá," šepla som, lebo na viac som sa nezmohla. Len čo El odišla, sadla som si za stôl a napísala som dva listy. Jeden všetkým a jeden Haroldovi.
Ahojte,
Mrzí ma, že odchádzam takto. Bez slova. Ale nemohla som inak. Nedokázala by som sa s vami rozlúčiť, preto som to spravila po svojom. Rozlúčila som sa s vami ráno. Dúfam, že sa na mňa nehneváte, ale ja už nevládzem. Viem, že som si to zvolila sama, ale je to príliš náročné. Po celý čas len predstierať. Na verejnosti predstierať, že ho som zabudla na to, čo sa stalo, keď som s ním predstierať, že ho nemilujem... Nevládzem. Neviem ako ďalej. Jediné, čo viem je, že moje maličké si zaslúži niečo lepšie ako zmluvný vzťah jeho rodičov. Nechcem, aby sa Harold musel viazať k niekomu, koho nemiluje. Nechcem, aby časom znenávidel našu malú. Nechcem, aby jej zlomil srdce tak ako ho zlomil mne. A nemôžem malú priviesť do sveta plného lží a poloprávd. Nemôžem jej život začať klamstvom o tom, akí sme šťastní. Nechcem predstierať. Nevládzem predstierať. Nechcem, aby sme s Haroldom celý život predstierali niečo, čo z jeho strany nikdy nebolo skutočné. A nechcem ho ničím viazať.
Milujem vás. Naozaj. Ste moja rodina a dali ste mi všetko, čo ste mi dať mohli. Ďakujem vám za to, že ste ma prijali medzi seba, že ste ma vždy podržali, že ste robili všetko preto, aby som bola šťastná. Ale teraz naozaj nedokážem žiť takto. Nedokážem ostať vo vile. Nedokážem sa tváriť, že nie som zlomená. Nechcem vás opustiť, ale potrebujem sa dať dokopy. Kvôli mojej Jahôdke, lebo ona je to najlepšie v mojom živote.
Neviem vám sľúbiť, že sa ešte niekedy stretneme, no sľubujem, že sa niekedy ozvem. Určite vám napíšem, lebo sa vás nedokážem vzdať úplne. Prosím vás, skúste ma pochopiť a neodsudzujte ma za to. A prosím vás ešte o jedno. Vždy ostaňte rodinou a nikdy sa nezmeňte, pretože ak raz nájdem silu vrátiť sa späť, chcem nájsť svoju rodinu takú, aká bola predtým. Milujem vás a nikdy na vás nezabudnem.
Vaša Bianca
Hazz,
Neviem, čo ti mám napísať. Neviem, čo ti chcem povedať. V hlave a srdci mám strašný zmätok. Milujem ťa. Áno milujem. Vždy som ťa milovala a dnes viem, že nikdy neprestanem. Nech sa stane čokoľvek, nech stretnem kohokoľvek... Človek stretne v živote mnoho ľudí, mnohých môže mať rád, mnohých môže ľúbiť. Ľúbila som aj pred tebou. A možno budem ľúbiť aj niekedy po tomto, keď sa dám dohromady... keď nebudem cítiť bolesť pri každom nádychu, pri každom údere srdca... no človek dokáže iba raz milovať tak silno, tak vrúcne... tak navždy. Budem ťa milovať na tomto svete aj na tom ďalšom, lebo vďaka tebe som sa cítila živá. Vďaka tebe sa cítim živá aj teraz. Nikdy som si nemyslela, že sa do teba zamilujem naozaj, no stalo sa to. A ja som rada. Milovať ťa bolo to najkrajšie, čo sa mi stalo. Milovať ťa bolo to najčistejšie. Milovať ťa znamenalo žiť. Čas s tebou bol ten najkrajší v mojom živote. Milujem ťa. Tvoj hlas, tvoj pohľad, tvoje oči, tvoj úsmev, tvoj smiech, milujem tvoju dušu, ktorú si mi odhalil. Neviem prečo si sa znova vrátil na začiatok, neviem prečo si nechal odísť Harryho a vrátil si chalana, ktorý si nevážil nič z toho, čo mal a nikdy sa to asi nedozviem, ale dúfam, že ho raz znova nájdeš a vrátiš ho späť. Nie kvôli mne, lebo ja už pri tebe nebudem, ale kvôli ostatným. Záleží im na tebe. Aj keď ich hneváš, aj keď ich sklameš. Si ich brat a oni ťa majú radi. Vždy ťa podržia, len im to musíš dovoliť.
A napriek tomu, že ťa milujem, nedokážem žiť vedľa teba. Nedokážem žiť s tebou. Nedokážem sa tváriť, že sa to nestalo, že si nepovedal to, čo si povedal. Nedokážem sa tváriť, že si mi nezlomil srdce a nedokážem predstierať, že si mi ľahostajný. Viem, že z tvojej strany to je len zmluva. A mrzí ma, že som ti vtrhla do života a zmenila ho. Mrzí ma, že si nemohol žiť tak, ako si chcel len kvôli mne. Mrzí ma, že nám to nevyšlo. Možno keby sme sa stretli za iných okolností, bolo by všetko iné. Ale nie je.
Nechcem ťa k ničomu viazať. Nechcem ťa nútiť priznať sa k malej. Nepotrebujem, aby si prevzal zodpovednosť. Nechcem, aby si jej bol otcom preto, lebo musíš. Nechcem, aby si celý život musel predstierať. A ani ja už nechcem predstierať, preto som sa rozhodla ísť vlastnou cestou. Preto som sa rozhodla odísť. Lebo naša malá si zaslúži skutočný život, skutočnú lásku a rodičov, ktorí sa skutočne milujú.
A hoci som ťa počula povedať, že ma miluješ, hoci malá časť mňa chce veriť, že to bola pravda, nedokážem to. Nedokážem ti veriť. Mám strach, že sa to stane znova. Že znova porušíš sľuby, že znova príde niečo, čo ťa donúti konať impulzívne a ty mi znova ublížiš zo strachu, aby si nebol zranený ty. No myslela som si, že vieš, že nikdy by som ti neublížila. Myslela som si, že si videl tú lásku v mojich očiach. Tú oddanosť. Tú nehu. Ale ty si ju nevidel. Alebo nechcel vidieť. Bolo jednoduchšie zraniť, ako vypočuť. Ak by šlo len o mňa, bolo by to iné. Ale tu ide aj o moje maličké a ja som predovšetkým matka. A naše dieťa nebude trpieť našimi chybami.
Si jediný, koho som milovala a jediný, koho milovať budem. Neviem, čo mi život prinesie alebo koho mi postaví do cesty. Ale to, čo som ti povedala ráno je pravda. Vždy ťa budem čakať Harry. Vždy budem čakať, či niekde znova nestretnem muža, ktorý je celým mojim životom.
A ak by som ťa už nikdy nestretla, ak by nás osud už nikdy nespojil, chcem, aby si vedel, že ťa milujem a že ti prajem všetko šťastie sveta.
PS: Nechávam ti tu náhrdelník, ktorý si mi dal. Daj ho žene, ktorá pre teba naozaj bude znamenať všetko, tak ako je na ňom písané.
Tvoja Bianca.
Listy som nechala na stole a niekto znova búchal na dvere. Prišlo veľké auto, do ktorého šofér naložil moju batožinu, obrazy, aj maliarske potreby a počkal, kým som sa ja ešte poobzerala po dome. Prešla som každú jednu izbu. Každý jeden kút. A v našej som sa zdržala samozrejme najdlhšie. Stála som tam a spomínala na všetko, čo sa stalo. Potom som si povzdychla, zišla som dole, zabuchla som dvere a s plačom som sadla do auta.
Keď som prišla do vily starých rodičov, George mi okamžite ukázal moju izbu. Takmer som zamdlela. Už u chalanov sme s Haroldom mali veľkú izbu, ale toto bol apartmán. To bolo trikrát väčšie ako náš byt na Slovensku. Veci som tam už mala. Starí rodičia mali dom plný zamestnancov. Keď som sa porozhliadla po izbe, George ma vzal niekam inam a predtým ako otvoril dvere na ďalšej izbe mi kázal zatvoriť oči. Keď som ich otvorila, zbadala som kompletne zariadený ateliér. Od radosti som ho objala.
Asi dva týždne po tom, čo som prišla k starým rodičom, do Británie prišli mama so Sandrou. Tá malá potvora sa neskutočne tešila a Georga si okamžite získala. A moja mamina taktiež. Asi na dve hodiny sa zavreli v pracovni a keď vyšli vonku, obaja plakali. Nepochybovala som o tom, o čom sa rozprávali a bola som rada, keď ju objal.
Po pár dňoch som šla na kontrolu k lekárovi. Šli so mnou mama, starká a Sandra. Samozrejme všetky tri museli ísť dnu so mnou. Lekár mi pokynul, nech si ľahnem na ležadlo a potom mi namazal na bruško ten chladivý gél. O chvíľu na to sme na obrazovke zbadali moje maličké a lekár sa začal usmievať.
"Je to dievčatko. Chcete fotku?" spýtal sa. Okamžite som prikývla. Dve fotky mi vytlačil a dokonca mi ich dal aj na USB, lebo som ho o to poprosila. Chcela som napísať domov, lebo som sa im neozvala odkedy som prišla. Snažila som sa nemyslieť na nich a na to, čo som opustila, lebo to bolo príliš bolestivé. Dokonca som nečítala noviny, nechodila som na twitter a telku som tiež nepozerala. Od starkej som vedela, že oficiálne stanovisko je, že mám svoje povinnosti, preto sa neukazujem s Haroldom, ale fanynky aj novinári začali dobiedzať. Chvalabohu ma nemali ako nájsť. Nikto nevedel, že som vnučka Georga Rimmesa a nikto nevedel, kde som. Všetci si totiž mysleli, že som sa vrátila na Slovensko.
Doma som poslala ostatným svoj prvý mail. Napísala som im, že sa mám fajn, že Jahôdka rastie a je oficiálne, že to bude dievčatko a poslala som im fotku. Potom som šla na večeru.
"Ja som vedel, že to bude dievča. Je mi súdené byť obklopený ženami," smial sa George a potom sa chytil za srdce a spadol na zem.
V nemocnici nám povedali, že priveľa pracuje a niekto by mu mal pomôcť s riadením spoločnosti, aby sa tak neprepínal. Keď som prišla k nemu do izby a zbadala som ho na posteli, niečo vo mne sa pohlo.
"Starký, už to nerob," fňukla som a on sa na mňa usmial.
"Už nie George?"
"Už nikdy. Len keď ma vystrašíš tak ako teraz. Musíš sa šetriť."
"Neboj, s firmou mi pomôže tvoja mamina," ubezpečil ma.
Moje bruško rástlo ako z vody, malá sa hmýrila ako o život a všetko bolo super. Až na tie noci, keď som sa budila s krikom, lebo mi chýbal Harry. Chýbalo mi jeho objatie. Chýbal mi jeho dotyk, pohľad, pohladenie. Vždy, keď som kričala zo sna, ku mne prišla mamina alebo starká, aby ma utešili. Niekedy dokonca aj Sandra. Ležala pri mne, hladkala bruško a smiala sa, keď ju malá kopla. A ja som zaspala spokojne a snívalo sa mi o ňom.
No raz som sa so Sandrou veľmi pohádala. Stále za mnou chodila a pýtala sa, kedy pôjdeme za chlapcami a dievčatami, že ich chce vidieť, že jej chýbajú a určite chýbajú aj mne. Bola to pravda. Po každom jednom maily od nich som preplakala celú noc.
"Sandra, nepôjdeme za nimi. Musíš sa naučiť žiť bez nich," pozrela som na ňu už nahnevane.
"Ale ja chcem. Prečo si to tak spravila?"
"Sandra, keď budeš väčšia, pochopíš to."
"Nie! Ja chcem," dupla si nožičkou a ja som sa chytila za bruško. Okamžite ku mne pribehla. "Bia? Mami! Biance je zle!"
"Čo je, srdiečko?" pribehla mamina a ja som silno zatínala päste. Okamžite pribehol náš šofér, ktorý mamine pomáhal vykladať nákup a odniesol ma do izby. Starký sa splašil a zavolal lekára a ja som sa snažila nemyslieť na nič, lebo som sa bála o moju Jahôdku.
Lekár povedal, že sa nesmiem veľmi rozrušovať, aby to neuškodilo malej, lebo dnes som zažila vypätú situáciu. Takže som ostala ležať, lebo sa mi nechcelo ani pohnúť z postele. Prišla ku mne Sandra.
"Prepáč Bia, nechcela som ublížiť ani tebe, ani Jahôdke."
"Miláčik, nič sa nedeje. Obe sme v poriadku."
"Keď ja len..." povzdychla si.
"Čo?"
"No... Jahôdka bude vyrastať bez Harryho," šepla so slzami v očiach a mne to vtedy došlo.
"Och miláčik, ty nechceš, aby Jahôdka vyrastala bez ocka tak ako ty, však?" spýtala som sa jej. Ona sa na to rozplakala a tak som ju objala a silno som si ju k sebe pritisla. Chápala som to. Vedela som, ako Sandre ocino chýba.
Deň, kedy sa narodila Aine bol najšťastnejší v mojom živote. Pôrod prebehol bez nejakých vážnych komplikácii a ja som potom držala v náručí moje malé bábätko. Moje krásne dievčatko, ktoré malo oči svojho otca. Poprosila som maminu, aby nás sfotila a poslala som to ostatným.
Ahoj, volám sa Aine Rimmes Styles, narodila som sa dnes, 16.júna, meno mám po obidvoch babičkách (Anne a Katherine A+ine), vážim 2950gramov, meriam 49 centimetrov a veľmi vás všetkých ľúbim.
Keď som mail skontrolovala o pár dní boli tam gratulácie od všetkých. Potešila som sa im a pritúlila som si svoju dcéru, ktorá zívala.
Aine rástla ako z vody. Bola rozkošná a ja som ju milovala tak veľmi ako som si nikdy nedokázala predstaviť, že niekoho milovať budem. Bola to najsladšie bábätko na svete. Fotila som ju takmer každý deň a niektoré fotky som posielala domov.
Chýbali mi. Uvedomovala som si to každý deň. Veľmi mi chýbali, ale nemala som odvahu vrátiť sa. Opustila som ich. A bála som sa, že ma neprijmú späť.
Bolesť som už necítila. Dokázala som si dokonca pozrieť aj ich fotky, ich vystúpenia a každý deň som ich ukazovala malej. Sedela som s ňou na rukách a prihovárala som sa jej.
"Aine, toto je tvoj ocko. A toto sú tvoji strýkovia a tvoje tety," hovorila som jej o nich, o tom, akí sú a ako ju veľmi ľúbia. Malá sa usmievala, ťapkala ručičkami a hovorila tie svoje detské slovíčka.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama