One way more direction -24. kapitola: Dlhé odlúčenie 4 časť

30. listopadu 2013 v 16:42 | Sophie |  One Way, More Direction


Jedného dňa, keď ja som už mala po skúškach v škole, ktorú som stíhala vďaka tomu, že dekan mi dovolil študovať diaľkovo, som vzala Aine do parku. Keď sme boli doma, už chodila za ruku, ale bála sa pustiť sa sama. Vždy len stála a potom ku mne natiahla ručičky, aby som si ju zobrala.
"Miláčik, pozri ako je tu krásne," hovorila som jej, keď sme vystúpili z auta. Priviezol nás šofér, podal mi piknikový kôš, aj veci pre Aine a odišiel.
"Tuuu," ukazovala Aine pred seba.
"Tu si sadneme, miláčik?" spýtala som sa jej.
"Hopa, tu tuuu," usmievala sa na mňa. Vtisla som jej bozk do vláskov, ktoré sa jej kučeravili rovnako ako jemu a rozprestrela som deku, na ktorú som položila naše veci. Aine vydržala sedieť asi desať minút a potom chcela chodiť, tak som ju chytila za ruky a ona cupkala predo mnou a smiala sa pri tom natešene. Milovala som jej smiech. Znel ako zvončeky.
Po pár minútach sa už ťahala na ruky, tak sme sa vrátili na deku. Aine videla ako vedľa nás idú nejaké deti, ktoré jedli bagetu a okamžite jej zažiarili očká, tak som vytiahla výživu a kŕmila som ju.
"Neeee, mama agii pu ete tii," krútila hlavičkou, keď už mala dosť. Vtisla som jej božtek a podala som jej loptičku, po ktorej sa začala naťahovať. Po chvíli ju rozhadzovala všade naokolo a asi po desiatom raze som už na ňu pozrela.
"Miláčik, ale mama ti už po ňu nejde, keď ju tak odhadzuješ," povedala som jej. Aine sa zamračila, poobzerala a kým ja som vybrala z košíka vodu, aby som sa napila, lebo som bola smädná, ona už stála na nohách a cupitala za loptičkou. Vzala som foťák, chvíľu som ju točila a potom som vykročila za ňou. Aine sa medzitým potkla a sadla si na zem. Videla som, že kriví ústočka, tak som sa dvihla z deky, no plač som nezačula.
"Aine," šepla som a zbadala som, ako ju má niekto na rukách. Dotyčný sa otočil a ja som zmeravela. Vidieť ho po toľkom čase bolo zvláštne. Čakala som hocičo. No nečakala som, že sa budem cítiť takto pokojne. Tak ľahko. No cítila som sa. Cítila som, že všetko, čo sa stalo, ostalo v minulosti.
"Bianca."
"Harry," šepla som a on sa pozrel na malú. Vyzeral rovnako. Rovnako rozcuchané kučeravé vlasy, rovnaký úsmev, rovnaký pohľad, rovnaký postoj. No bolo na ňom vidieť, že dozrel. Veď sme sa nevideli takmer dva roky.
"Vyrástla, odkedy si poslala posledné fotky," usmial sa a pohladil ju po vláskoch.
"To hej," pritakala som.
"Kedy si sa vrátila do Londýna?"
"Nikdy som neodišla," šepla som a pozerala som sa na Aine, ktorá sa hrala Harrymu s vlasmi.
"Tata," zasmiala sa.
"Áno miláčik?" pozrel na ňu a vtisol jej bozk. Hneď na to pozrel na mňa. "Dúfam, že ti to nevadí."
"Nie, pravdaže nie. Si predsa jej otec," usmiala som sa naňho.
"Môžem ostať s vami?"
"Budem rada," usmiala som sa a šla som k deke.
"Bia, mám taký nápad," povedal zrazu.
"Aký?"
"Poďme do vily. Všetci sa potešia, keď vás uvidia."
"Ja neviem, odišla som bez slova a..."
"A všetci čakáme, kedy sa vrátiš. Takže keď som vás teraz našiel, je mojou povinnosťou priviezť ťa domov. Chýbaš im. Obe im chýbate," pozeral na mňa a hovoril veľmi vážne.
"Tak... tak teda dobre," pritakala som a začali sme baliť veci do košíka.
Do vily sme šli pešo. Aine sme posadili do kočiaru, ktorý tlačil Harry. Malá sa rozhliadala okolo a po celý čas si niečo rapotala. Harry sa na ňu nevedel vynadívať. Po celý čas sa na ňu usmieval a nespúšťal z nej oči.
"Ham, ťaťaťa abuu," rapotala a potom sa začala smiať. Harry na mňa pozrel a ja som sa rozosmiala tiež, lebo malá mala neskutočný záchvat smiechu. Ťapkala ručičkami, cerila tých šesť zúbkov, ktoré mala a smiala sa tak, až sa jej začalo štikútať.
"Miláčik," pozrela som na ňu a ona na mňa vypleštila oči, ktoré mala po otcovi. "Dáme vodičku?" spýtala som sa jej a hneď na to som jej podala fľašu. Vycerila zúbky a začala piť.
"Bianca? Kde s malou bývate?"
"U starých rodičov. Je tu aj mamina so Sandrou. Mamina riadi firmu, lebo starkému lekár nakázal odpočinok a žiadne stresy."
"Takže ste sa pomerili," skonštatoval.
"Hej, so starkou som sa stretávala už..." na chvíľu som sa odmlčala a premýšľala som ako nazvať to, čo medzi nami bolo. "Už dlhší čas a so starkým som sa stretla asi trikrát predtým ako som odišla."
"Som rád, že ste sa pomerili," usmial sa na mňa.
"To aj ja. A ako sa máte vy? Predpokladám, že máte nový album..." začala som, no uvedomila som si, že pri prvej otázke sa mu v tvári mihol smútok.
"Hej, už chystáme ďalší, ktorý by mal vyjsť koncom septembra."
"Rada si ich oba vypočujem," usmiala som sa naňho a vzala som fľašu od malej.
"Chalani ťa prinútia, aj keby si nechcela," zasmial sa. "Zbláznia sa od radosti, keď ťa zbadajú. A keď uvidia Aine, už ju nebudú chcieť pustiť."
"Som si istá, že ani ona ich. Ukazovala som jej naše spoločné fotky, aby vás poznala, takže som si istá, že keď chalanov zbadá, bude to vzájomné," povedala som mu. "Harry? Čo si robil tak ďaleko od domu a ešte k tomu pešo?"
"Potreboval som na chvíľu vypadnúť," odvetil a v jeho tóne som rozoznala niečo, čo mi zabránilo pýtať sa ďalej. O pár minút na to sme prišli k vile. Malú už mal Harry na rukách, lebo sa drala von z kočiaru a keď si ju vzal, začala sa k nemu túliť. Bol to najkrajší pohľad, aký som kedy videla.
Pred domom som si vzala malú ja a Harry otvoril dvere. Vošiel dnu aj s kočiarom a ja som šla hneď za ním. Ani v dome sa nič nezmenilo. Bol presne taký, aký som si pamätala, že je. Až na pár nových obrazov na stenách, v ktorých som spoznala svoje maľby.
"Chalani, pozrite, kto je doma!" skríkol Harry. Hneď na to sa otvorili dvere na kuchyni a vonku vystrčil hlavu Niall. Keď ma zbadal, vytreštil oči a potom sa ku mne rozbehol.
"Jahôdka!" vystískal ma. "A toto krásne dievčatko je určite naša malá Aine."
"Bianca!" skríkol Liam a okamžite sa ku mne prirútil.
"Kevin! Pozri, kto sa vrátil," zasmial sa Louis a už ma objímal.
"Sestrička?" začula som Zayna. Pribehol ku mne, objal ma a chvíľu so mnou točil. "Tak veľmi si nám chýbala."
"Aj vy mne," šepla som a snažila som sa zabrániť slzám, ktoré sa mi zberali v očiach.
"Juuu," skríkla malá.
"Samozrejme, že aj ty si nám chýbala."
"Kde sú Jenn a Chris?" spýtala som sa, keď sme sedeli v obývačke. Aine cupkala popri gauči a na všetkých sa škerila. Len čo som vyslovila otázku, všetci sklonili hlavu. "Povie mi niekto z vás, čo sa deje?"
"Oni sú v nemocnici," šepol Niall.
"Prečo? Niečo s malým?" spýtala som sa a cítila som strašný strach.
"On..." začal Liam, ale zasekol sa.
"Môj syn zomiera," šepol Zayn. "Má leukémiu."
Len čo to vyslovil, začala som krútiť hlavou. To nie je pravda. Môj malý Chris predsa nemôže zomierať. Prečo on? Vstala som a odišla som do kuchyne. Oprela som sa o kuchynskú dosku a z očí mi vyhŕkli slzy.
"Bianca?" vošiel do kuchyne Liam. Otočila som sa k nemu a on ma okamžite objal. "Neplač. Jenn ťa bude potrebovať. A malý tiež. Už nás nesmieš opustiť."
"Neopustím. Ste môj život," šepla som.
"Dobre," pritisol si ma k sebe a hladil ma po vlasoch. "Vrátime sa k ostatným?" spýtal sa ma po chvíli, keď som prestala plakať a keď som prikývla, tak sme šli do obývačky.
"Chcem ísť za nimi," šepla som, keď som sa posadila. Aine sedela Harrymu na rukách a poslušne papala. Vždy keď dojedla, zdvihla hlavičku, aby sa naňho pozrela a usmiala sa. On jej vtisol bozk na čelo a dal jej ďalší kúsok.
"Zajtra. Dnes ťa tam už nepustia," povedal Zayn. Sadla som si k nemu, chytila som ho za ruku a pritúlila som sa k nemu.
"Mrzí ma, že som tu s vami nebola," ospravedlňovala som sa.
"My to chápeme. Potrebovala si čas," usmial sa Louis. "Len nám musíš sľúbiť, že už nepôjdeš preč, lebo keď sme vás už našli, teda keď vás Hazza našiel, nechceme o vás znova prísť. Ani o teba, ani o túto rozkošnú princeznú."
"Nejdem nikam," pozrela som naňho.
"Čaute chalani," ozvalo sa od dverí a dnu vošli El s Dani. Keď ma zbadali, prirútili sa ku mne a skočili na mňa obe naraz.
"Zadusíte ma," šepkala som.
"Z lásky," zasmiala sa Dani a vzala Harrymu malú z rúk, aby si ju mohla podržať. Potom ju podala El.
"Tak kedy ideme zajtra do nemocnice?" spýtala som sa.
"Ráno. Okolo deviatej."
"Fajn," prikývla som. "Ja už pôjdem. Aine by mala spať. Aj tak sa jej už zatvárajú očká," povedala som a zbalila som tých pár našich vecí. Chalani aj El s Dani sa s nami rozlúčili a ja som ostala sama s Harrym.
"Odveziem vás."
"Nemusíš. Zavolám šoféra. Navyše asi nemáš v aute sedačku, takže to bude ľahšie takto."
"Okej," usmial sa. "Vidíme sa teda zajtra v nemocnici?"
"Áno, o deviatej," usmiala som sa a vytočila som Johnove číslo. Do telefónu som mu nadiktovala adresu a s Harrym sme vyšli vonku. Aine mi zaspala na rukách a ja som ju hladila po chrbátiku.
"Sadneme si na hojdačku?" navrhol.
"Dobre. Máme asi tak pol hodiny čas, kým sem príde," šepla som. Keď sme si sadli, Harry cez nás prehodil deku. Vďačne som sa usmiala a začali sme sa rozprávať o tom, ako sa mi darí v škole a o malej.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama