One way more direction -26. kapitola: Je späť druhá časť

13. prosince 2013 v 20:51 | Sophie |  One Way, More Direction

Do nemocnice sme sa vrátili v podstate hneď, no o malom nám nikto nevedel nič povedať. Zatvorili nás v nejakej čakárni a ja som sa začala báť najhoršieho. Jenny vyzerala akoby z nej niekto vysal život. Bola bledá, a neprítomne pred seba hľadela. Zayn ju držal za ruku, pričom, jej hladil palcom dlaň. Neviem, koľko času prešlo, keď sa dvere izby otvorili a dnu vošiel lekár. Keď som videla, ako sa tvári, keď som videla Jenninu tvár, keď som v jej tvári rozoznala ten moment, kedy jej to došlo, niečo vo mne sa zlomilo. Niečo vo mne zomrelo. Niečo vo mne odišlo navždy. Tak isto ako navždy odišiel náš malý chlapček. Jenny cúvala k oknu krútiac hlavou a chalani na ňu nechápavo pozerali, lebo zjavne si to ešte nepripustili. Až do chvíle, kým to lekár nevyslovil nahlas. Chris je preč. Definitívne. Navždy. Už tu nie je. Už tu nie je, aby nás rozosmial, aby sa na nás usmial, aby nám svojim úsmevom rozžiaril deň. Už nikdy neuvidím jeho usmiatu tváričku, už nikdy nebudem počuť jeho rozkošný smiech. Už nikdy neuvidím, ako nosí Aine na rukách. Už nikdy nebudem maľovať spolu s ním. Nikdy neprežije prvý deň v škole, nikdy sa s ním nebudeme učiť, nikdy nedostane zaracha, nikdy si nedá tetovanie, aké má tatino. Už nikdy nás neobjíme, neprekvapí svojim dospelým pohľadom. Chris odišiel. Môj zlatý chlapček tu nie je. Syn mojej najlepšej priateľky a môjho brata práve zaspal navždy. Už nikdy sa neprebudí. Nič už nebude ako predtým. Vedela som to. Vedela som, že dnes zomrelo niečo v každom z nás. Niečo, čo nás bude bolieť už navždy. Niečo, čo sa nikdy nezahojí úplne.
Bola som v takom šoku, že som ani neplakala. Jenn s Taylorom šli za lekárom, aby napoledy videli syna a my sme im chceli dopriať súkromie, tak sme tam ostali. Dani sa vrhla do náručia Liamovi, ktorý plakal, Eleanor sa schúlila do kĺbka k Louisovi, Niall sa posadil na stoličku a civel pred seba ako zhypnotizovaný a Zayn ostal stáť v strede čakárne ako socha. Objal sa rukami, hodil sa na kolená a plakal. Kľakla som si k nemu a objala som ho.
"Môj syn, bože, prečo moje dieťa?" vzlykal a mne to trhalo srdce.
"Zlatko," pohladila som ho po tvári. "Prosím, musíš byť silný. Jenn ťa bude potrebovať. Musíš tu byť pre ňu. Potrebuje ťa," hovorila som mu a on prikývol. Po chvíli sme sa vybrali za ňou a Taylorom. Ten stál vonku a plakal. Jenn bola vnútri a objímala telíčko malého. Zayn k nej pomaly podišiel, ale čo si hovorili som nepočula, lebo som videla, ako Harry vybehol vonnku, tak som vybehla za ním.
"Harry?" obzrela som sa po chodbe a našla som ho sedieť na lavičke s tvárou v dlaniach. Keď som podišla k nemu, uvedomila som si, že plače. "Hazz," šepla som a on ma okamžite objal. Stála som pri ňom a hladila som ho po hlave, ktorú si opieral o moje brucho. Po chvíli si ma posadil na kolená a ja som si ho pritúlila.
"Prečo on?" vzlykal. "Veril som, že to bude dobré. On bojoval. On chcel žiť! Prečo nám ho vzali? Prečo?" pozrel na mňa a v očiach mal nesmiernu bolesť a bezmocnosť.
"Neviem," pokrútila som hlavou a snažila som sa zadržať slzy, ktoré sa mi drali do očí. Nemohla som si dovoliť plakať. Musela som byť silná. Pre nich. Pre Jenn. Pre Zayna. A pre Chrisa. Lebo on by to tak chcel.
Celú cestu k vile som si uvedomovala, že ma čaká jedna z najťažších úloh. Povedať to Sandre. Nechcela som si ani len predstaviť, ako bude reagovať. Ako to vezmú ostatní. Lou, malá Lux, Tom, chalani z kapely, Olly, Ed, Paul, starí rodičia. Všetci, ktorí ho milovali a ktorí bojovali spolu s ním.
Keď sme otvorili dvere na vile, moja mama sa k nám okamžite rozbehla s otázkou v očiach a keď zbadala naše výrazy, pokrútila hlavou a z očí jej vytryskli slzy.
"Och Jenn, zlatko," pozrela na ňu.
"Prišla som oňho, Kate. Zomrel mi," rozplakala sa a moja mamina ju objala.
"Sandra?" spýtala som sa jej.
"Poslala som ju ľahnúť si, chcela na vás čakať..." začala mama a vtedy Sandra zbehla po schodoch.
"A kde je Chris?" spýtala sa nás, lebo sa spoliehala na to, že prídeme aj s ním.
"Chris je v nebíčku," šepla Jenny a hlas sa jej lámal. Moja malá sestrička pokrútila hlavou. Už bola dosť veľká na to, aby vedela, čo to znamená, keď niekto zomrie.
"NIE!" skríkla. "Ja viem, že príde. On... on príde. Prečo sa tak tvárite? On neodišiel. Kde je? Kedy príde späť? Ja chcem, aby sa vrátil. On nemohol odísť," fňukala.
"Aj ja chcem, aby sa vrátil," šepla Jenny. Moja malá sestra si zotrela slzy, vyštverala sa jej do náručia a silno ju objala.
"Ľúbi ťa. Nech je kdekoľvek. Ľúbi nás všetkých," povedala dospelo a potom sa opäť rozplakala.
Šla som do kuchyne a spravila som všetkým čaj. Harmančekový. Vraj to pomáha na nervy a tie sme mali momentálne všetci v keli. No neviem, či existuje niečo, čo pomáha na bolesť zo straty niekoho, koho ste milovali.
Kým som bola vo vile, nevyronila som jedinú slzu. Rozplakala som sa, až keď som prišla domov. Až tam som si dovolila zložiť sa. Vzlykala som ako o život. Všetko na mňa zrazu doľahlo. Všetky tie myšlienky z nemocnice, tá predstava, že už s nami nebude, tá prázdnota a tá bolesť.
Spala som asi len tri hodiny. Okamžite som sa potom prezliekla, nechala som Aine s mojou starkou a šla som za chalanmi. Jenny akurát vybavila všetko okolo pohrebu a chalani stihli ohlásiť dočasnú pauzu, kým sa spamätajú zo straty. Novinári boli takí ohľaduplní, že nám dopriali súkromie a nechali nás tak. Dokonca neotravovali ani na pohrebe.
Bol to asi najsmutnejší deň môjho života. Stála som medzi Zaynom a Harrym a oboch som držala za ruku. A hoci navonok som bola pokojná, až na tých pár sĺz, ktoré mi vykĺzli, vnútri som revala od bolesti. Vedela som si predstaviť, ako sa musí cítiť Jenn. Odkedy som matka, odkedy mám malú, viem, že jediný ozajstný strach nás žien nie je to, že prídeme o chlapa, že sa nesprávne zamilujeme, že si nekúpime nejaký super kúsok do šatníka. Jediný strach žien a matiek je, že prežijú vlastné dieťa a budú vidieť, ako ho pochovávajú do zeme. A Jenny toto práve prežívala. Hľadela na telíčko svojho synčeka v drevenej truhle, ako ju kladú do zeme a zasypávajú hlinou. Lámalo mi to srdce. Nebola som Chrisova matka, no milovala som ho ako syna. Presne tak, ako Jenn miluje moju malú. A ten pohľad na truhlu, v ktorej sladko spinkal náš anjelik, bol ťažší ako som dokázala zniesť.
A okrem tej bolesti a toho pocitu prázdnoty, ma znepokojovala ďalšia vec a tou bolo správanie Jenn. Počas celého pohrebu ani brvou nemykla. Vyzerala neprítomne, akoby si nepripúšťala, kde je alebo čo tam robí. Keď sme prišli domov, na nič nečakala a rozbehla sa do izby malého.
Takto to šlo pár dní. Jenn nejedla, nevychádzala z jeho izby, odmietala sa pohnúť. Bola apatická, neprítomná, nepúšťala nás k sebe. Kompletne sa uzavrela. Vystavala si okolo seba múry, ktoré sme nemali šancu zbúrať. Jediný, kto by to dokázal, už s nami nebol. Jediný, kto by tie múry dokázal zbúrať bol ten, ktorého strata ju donútila vystavať ich. Dokonca ani Zayn ňou nedokázal pohnúť a to ho ničilo rovnako ako strata malého.
Týždeň po pohrebe sme ju viezli do nemocnice, strácala sa nám pred očami a my sme si nemohli dovoliť prísť ešte aj o ňu. A keďže sme už nevedeli, čo máme robiť, pretože nepomáhal krik, prosby, slzy, ani presviedčanie, museli sme ju vziať k odborníkom, u ktorých sme dúfali, že jej pomôžu.
"Ďalej to takto nemôže pokračovať," krútil hlavou Paul, keď raz mali chalani poradu vo vile. Bola som práve u nich aj s malou, ktorá spala. "Jenn je v nemocnici už niečo vyše dvoch týždňov a nič sa nezmenilo. Nekomunikuje, odmieta pomoc. Ja neviem, čo mám robiť."
"Ty nič," pozrela som naňho. "Ona sama musí chcieť pomoc. Je to príliš čerstvé."
"My sme chceli, aby bola doma, ale odháňa nás. Nikoho si k sebe nepustí. Nerozpráva sa s nami, neje, nepije. Som zúfalý, lebo netuším, ako jej mám pomôcť," povzdychol si Zayn.
"To nikto z nás, inak by sme to už urobili," povzdychol si Harry. Vždy, keď sme za Jenn prišli do nemocnice, skončilo to presne takto. My sme sa snažili nejako ju presvedčiť, aby šla s nami domov a ona nás poslala preč, nahnevala sa a napokon to museli riešiť lekári. Tak veľmi ma ten pohľad ako trpí bolel.
"Ale takto to nemôže ostať. Nemôžeme prísť aj o ňu," ozval sa Liam.
"A ako to chceš spraviť? Veď s nami odmieta komunikovať. Vykašľala sa na všetko... akoby... akoby..." hľadal správne slová Louis.
"Akoby s Chrisom zomrel celý svet. Akoby s ním zomrela aj ona," dopovedala som to. Chápala som ju. Chápala som jej bolesť, no vidieť ju takto nám všetkým lámalo srdce.
"Aj nás to bolí. Milovali sme Chrisa. Chýba mi. Veľmi," šepkal Niall a v očiach sa mu zbierali slzy.
"Ja viem," pozrela som naňho. "Ale Jenn je matka, ktorá práve prišla o syna. Bojím sa o ňu, začínam byť zúfalá a najhoršie na tom je, že viem, že pokiaľ nám nedovolí pomôcť jej, tak jej nepomôžeme."
"Vyzerá to tak, že sme v bludnom kruhu," poznamenal Harry.
Začula som ako sa malá rozplakala, tak som za ňou vybehla hore. Keď ma videla nad postieľkou, začala ku mne naťahovať ručičky.
"Mama," pozrela na mňa. Vzala som si ju na ruky, vtisla som jej bozk na čielko a šla som s ňou dole k ostatným, ktorí medzitým zmenili tému.
"Nikoho nového nechceme," protestovali chalani.
"Ja som nikdy nevravel, že to musí byť niekto nový," zaculil sa na nich Paul.
"Ty si hlavička," zasmial sa Liam.
"Čo sa deje?" pozrela som na nich a nechápala som, o čo im ide. Došlo mi to veľmi postupne. "Nie, to si zo mňa robíte prdel," krútila som hlavou.
"Prečo? Veď nás poznáš. Vieš, aký sme, čo máme radi, čo nemáme, vieš o nás všetko. Chodíš na tieto akcie spolu s nami a vieš, čo obsahuje Jennina práca," hovoril Zayn.
"No tak alebo chceš, aby prišiel niekto, kto nás nepozná, s kým si nesadneme a potom to dopadne tak ako naposledy?" pozrel na mňa Niall a mne tvárou prebehla bolesť. Veľmi dobre viem, ako to prebehlo naposledy. Harry ma podviedol s Elizabeth a pokazil tým úplne všetko.
"Nialler," ohriakol ho Liam a Harold sa tváril akoby práve dostal facku.
"Bože, ja som taký debil," zháčil sa.
"Si jediná, ktorá to za ňu môže vziať. Nechceme nikoho nového. Jenn sa vráti. Pomôž jej s nami," presviedčal ma Louis.
"Aspoň budeme často s tebou a malou," žmurkal Liam.
"Harry?" pozrela som naňho. On jediný sa k tomuto ešte nevyjadril.
"Nechcem ťa k tomu nútiť, ale toto je naozaj najlepšie riešenie," povedal mi a vzal si na ruky Aine, ktorá sa k nemu ťahala.
"Beriem to," pozrela som na nich a keď som videla ich úsmevy, musela som sa usmiať.
Do práce som naskočila hneď na druhý deň. V škole som mala chvalabohu voľno, takže som sa mohla naplno venovať chalanom, ktorí ohlásili návrat a ja som musela nájsť voľné termíny, kde by sme dali koncerty, ktoré museli zrušiť.
Chalanov som poslala do rádia, kde mali robiť interview a ja som s babami zašla za Jenny. Sedeli sme pri nej niekoľko hodín, hovorili sme jej, čo sa deje, ako nám chýba, že chceme, aby sa vrátila, vraveli sme jej, že chalani sa vrátili do práce a potrebujú ju a ona nereagovala.
"Tak ako?" spýtali sa chalani, keď sme sa stretli doma.
"Povedala nám, že je to super a máme vás pozdraviť," odvetila smutne El a oprela sa okolo Louisa.
Keď sa blížilo k večeru, Zayn vstal a bez slova vyšiel z domu. Pozreli sme na seba a vymenili sme si prekvapené pohľady. Nevedeli sme, kam šiel. Najprv sme si mysleli, že šiel za Jenny, ale keď sme volali do nemocnice, povedali nám, že po nás tam boli už len jej rodičia. Videla som na chalanoch, že sa začínajú báť.
"Kam mohol ísť?" povzdychla si Danielle. Sedeli sme v obývačke a premýšľali, kde ho máme hľadať. V tom mi pohľad padol na jednu z fotiek na stene. Bol tam Zayn a Chris.
"Ja viem, kde je. Šiel za synom," vyskočila som na nohy. "Postrážite mi malú?"
"Jasné," usmiala sa El, ktorá ju práve kŕmila chrumkou.
"Idem s tebou. Nepôjdeš v noci sama na cintorín," vstal Harry a nasadli sme do jeho auta.
Zayn bol naozaj na cintoríne. Sedel na lavičke, ktorá bola pri Chrisovom hrobe, vedľa neho na zemi ležala už vyfajčená krabička cigariet a on začal ďalšiu a po tvári mu tiekli slzy. Sadla som si k nemu a objala som ho. Rozplakal sa ako malý chlapec.
"Ššš, bude to dobré," hladila som ho po chrbte.
"Naozaj? Prišiel som o syna a teraz strácam aj ženu, ktorú milujem viac ako čokoľvek iné na svete a neviem s tým nič robiť, lebo ona si nechce nechať pomôcť. Naozaj to bude dobré?"
"Zayn, to prebolí. Jenn potrebuje čas. Je to príliš čerstvé."
"Ak by sa neuzatvárala, bolo by to ľahšie pre nás oboch. Bol to aj môj syn. Aj ja trpím. Potrebujem ju pri sebe. Potrebujem vedieť, že to zvládneme."
"Daj jej čas," povedal mu Harold. "Niektoré bolesti zahojí len čas," povedal vážne a pozrel pri tom na mňa.
Zayna sme brali domov. Na druhý deň mali chalani ísť na nejakú besedu a po nej stretnutie s fanúšikmi. Potom sme mali ísť všetci na neskorú večeru, no jeden člen nám chýbal. Zayn šiel opäť na cintorín a takto to šlo niekoľko dní. Vždy, keď sa vytratil z domu, našli sme ho sedieť na lavičke pri Chrisovom hrobe. A zo dňa na deň to s ním bolo horšie.
Prestával s nami komunikovať, na verejnosti sa usmieval, odpovedal na otázky, no boli to len jednoslovné úsečné odpovede. Začínala som byť zúfalá. Jenn bola nevrlá a vždy, keď sme k nej prišli nás napokon vyhodila, Zayn už za ňou nechodil. Chodil len na cintorín a trávil tam hodiny a hodiny. A opäť začal fajčiť jednu od druhej. V podstate sme sa s ním videli len na nejakej akcii, ktorú museli absolvovať.
"Nesiem ti čaj," vošiel Harry do pracovne.
"Ďakujem," usmiala som sa naňho a unavene som sa oprela o kreslo.
"Si v pohode?"
"Hej. Len... chcem, aby to bolo ako predtým. Aby nikdy nezomrel. Aby Jenn so Zaynom boli spolu. Chcem len, aby sa vrátili. Vidieť ich takto ma ničí. Jenn je apatická, Zayn žije vo vlastnom svete, ktorý tvorí cintorín a krabička cigariet a ja začínam byť krajne zúfalá a mám chuť im obom naložiť na zadok, no viem, že to nepomôže. To si neuvedomujú, že ich syn by to takto nechcel?" povzdychla som si zúfalo.
"Bude to dobré," usmial sa na mňa a chytil ma za ruku, ktorú som mala položenú na stole.


O pár dní na to som vybuchla. Chalani mali rozhovor v rádiu a Zayn neprišiel. Ani nedal vedieť, že nedôjde. Bola som taká nahnevaná, až som sa triasla.
"Babe, pokoj," hovoril mi Hazz v aute a chytil ma za ruku.
"Ja som pokojná," vrčala som a keď sme došli k vile, vybehla som z auta a rozrazila som dvere. Zayn sedel v obývačke, fajčil vnútri a keď nás zbadal, ani brvou nemykol.
"Ty nezodpovedný sebecký zadubenec!" skríkla som naňho. "Vysvetlíš mi, čo to robíš? Ako to, že fajčíš vnútri? Ako to, že si neprišiel na povinnú akciu? Myslíš si, že to takto môže ísť ďalej?"
"Relax sestrička," flegmaticky odvetil a potiahol si. To ma tak napálilo, že som prišla k nemu a vlepila som mu takú, až mu cigareta vypadla z úst.
"Neviem, či si spomínaš, ale tvoj syn zomrel na rakovinu, takže kľudne tu ťahaj jednu za druhou, nech pochováme o pár dní aj teba! Si taký nezodpovedný, Zayn Jawaad Malik!"
"Ja? A čo Jenn? Vykašľala sa na nás. Vykašľala sa na mňa. Akoby to nebol môj syn, akoby to mňa nebolelo."
"S ňou si to tiež vybavím, ale teraz hovoríme o tebe. Či sa ti to páči alebo nie, momentálne som tvoja manažérka a ty ma budeš počúvať!" vrčala som. "Ja chápem, že ťa to bolí, ale hocičo urobíš, malého to nevráti a tým, že sa tu prefajčíš do hrobu nepomôžeš nikomu. Namiesto toho, aby si sa utápal v sebaľútosti by si si mal uvedomiť, že tvoj syn by to takto nechcel. Chris bol večne usmiaty anjelik a keby videl, čo stvárajú jeho rodičia, obracal by sa v hrobe. Takže namiesto utápania sa v bolesti by si mal spraviť niečo, čím si uctíš jeho pamiatku. A ako manažérka ti hovorím, ak vyvedieš niečo podobné ešte raz, budem ťa zato sankciovať!"
Dala som mu ultimátum a vyšla som z domu. Mierila som si to rovno k nemocnici, kde bola Jenn. Toto musí prestať. Prišla som za ňou do izby a ona len pretočila očami.
"Pretáčaj si očami, koľko chceš, ale už ma hneváš! To si naozaj myslíš, že tvoj syn by chcel, aby si tu len apaticky ležala a utápala si sa v bolesti?" keď neodpovedala, zúfalo som rozhodila rukami. "Tak ja ti poviem, že nie. Tvoj syn ťa miloval a toto by nechcel."
"Nanešťastie tu však môj syn nie je, aby mi to povedal. Kým neprídeš o dieťa, nepochopíš, ako sa cítim."
"Milovala som tvojho syna a preto sa snažím robiť všetko preto, aby sa usmieval aj tam, kde je teraz, hoci viem, že sa nikdy celkom nevyrovnám s tým, že odišiel," povedala som a šla som k dverám. Tam som sa otočila. "A naozaj ti nič také nepovedal?" pozrela som naňu, lebo nám raz povedala, že ju malý prosil, aby nesmútila.
Zayn začal pracovať na niečom, no nechcel nám povedať, čo to je, kým to nebude hotové. Ja som vytelefonovala nový termín koncertov a dokonca aj odovzdávanie cien. Bola som na seba hrdá a čakala som, že sa Jenn vráti, lebo som verila, že to už bude dobré, no keď sa pár dní na to ozval zvonček pri dverách, nechápala som, prečo zvoní.
Louis šiel otvoriť a dnu prišiel aj s jej rodičmi, ktorí nám prišli oznámiť, že Jenn odišla, aby sa s tým vyrovnala po svojom. Všetci sme ostali stáť s otvorenými ústami.
"Čo?" pozrel na nich Zayn.
"Odišla. Je v poriadku, ale nemáte ju hľadať. Potrebuje čas."
"Ona nás opustila?" nechápal Niall.
"Nebude to nadlho," utešovali nás jej rodičia. Ostali u nás len chvíľu a potom odišli.
"Čo budeme robiť?" spýtal sa Harry zúfalo.
"Nič," odvetil Zayn. "Vybrala si. Musíme ísť ďalej a ja mám prácu, takže ak ma ospravedlníte, vidíme sa na letisku."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama