Never leave you- 1. kapitola: Je späť!

27. října 2014 v 20:49 | Reyli |  Never leave you
Pomaly ale isto sa blížili Vianoce. Moje najobľúbenejšie obdobie v roku. Každý rok sme s mojou mamou a dlhoročnými rodinnými známymi chodievali na celotýždňovú lyžovačku. Pamätám si ako sme sa všetci spoločne celý deň bláznili v snehu a večery sme trávili v hoteli pri kozube. Dospelí s vínom a my, vtedy ešte deti s čajom a čerstvými medovníkmi v ruke. Pamätám si aj na rána kedy sme sa spoločne vrhli ku stromčeku a odbaľovali darčeky.
Čo by som všetko dala za to aby sa ten čas mohol vrátiť? Teraz je už všetko iné. My sme iný. Ja som nastúpila na vysokú a doma sa ukážem iba každý druhý víkend. Gemma, dcéra rodinných známych si našla priateľa s ktorým trávi celý svoj voľný čas a Harry jej brat? Ten už ma ani nepozná. Odkedy sa stal slávnym a úspešným akosi zabudol na svoj starý život.
"Aurelia!" znelo moje meno po celom dome a ja som otrávene prevrátila očami. Ležala som na posteli a nič nerobila. Poslednú dobu to bola moja obľúbená činnosť. Odkedy som sa rozišla s Markom mala som pocit akoby som to už nebola ja. Akoby jedna časť zo mňa zomrela a ja som nevedela ako mám ísť ďalej. Lepšie povedané, ja už som nechcela ísť bez neho ďalej. Marka som spoznala pred dvoma rokmi. Zoznámil nás práve Harry tesne pred tým ako sa prihlásil do X- Factoru a ja som sa do neho okamžite zamilovala. Čím ďalej tým viac sme sa stretávali až kým sme sa nedali dokopy. Bola to moja prvá vážna známosť a ja som do toho vzťahu dala všetko čo som mohla. Na oplátku som však nedostávala vôbec nič.


"Aurelia, nepočula si ma?!" vtrhla mi do izby nahnevane moja mama.
"Čo by si potrebovala?" opýtala som sa a pretočila sa na bok.
"Môžeš mi vysvetliť čo to má znamenať?" hodila mi nahnevane na posteľ akúsi obálku. Zamračene som sa na ňu pozrela a posadila sa.
"Čo je to?" pozrela som sa na mamu, ktorá vyzerala akoby každú chvíľu úplne vybuchne.
"To mi láskavo vysvetli ty!" skríkla po mne a ja som vytiahla list, v ktorom bolo oznámené, že ak nezlepším svoju dochádzku vyrazia ma zo školy.
"Aha, tak o to ide," povzdychla som si.
"Ako to, že nechodíš do školy?!" začala ma nabrúsene spovedať.
"Nechce sa mi," pokrčila som ramenami.
"To, že sa ti nechce nie je dôvod! To akože platím za tvoje vzdelanie zbytočne?!"
"Ja ti to nekážem platiť," odvetila som jej pokojne.
"Nedovolím ti skončiť so školou iba kvôli tomu, že trucuješ!"
"Rob si čo chceš," postavila som sa z postele a chcela som odísť, no vstúpila mi do cesty.
"To nie si ty Aurélia," povedala už pokojne a pozrela sa úpenlivo na mňa.
"Mama nechaj si tie prednášky pre niekoho iného," odvrkla som jej a prešla okolo nej. No pri dverách som sa ešte za ňou otočila a neodpustila si poznámku: "Ups, vlastne som zabudla. Ty už nikoho iného nemáš."
Videla som ako moju mamu moje správanie bolelo. Vedela som, že jej týmto ubližujem. No ja som bola sama ublížená a ona ma nútila robiť to čo som nechcela. Odkedy náš otec od nás odišiel všetku svoju pozornosť namierila na mňa, pričom si neuvedomovala, že ma tým dusí. Nedávala mi možnosť slobodne sa rozhodnúť. Viem, že chcela pre mňa len to najlepšie, no neuvedomovala si, že ja sama presne viem čo je pre mňa najlepšie.
XXX
Celé doobedie som sa túlala po lúke s Fliačikom, jediným priateľom, ktorý mi ešte doma ostal. Bol to 9- ročný labrador, ktorého sme spolu s Harrym pomenúvali kvôli škvrne, ktorú mal pod pravým okom. Niekedy sme ho spoločne venčili aj dlhé hodiny, chodili sme sa s ním kúpať k nášmu jazeru, ktoré bolo vzdialené asi hodinu od našich domov.
"Tak poď, zlato," chytila som ho za obojok a viedla cez bránu ku večeru keď som sa s ním vracala z prechádzky. V dome bolo pozhasínané čo mi naznačovala, že mama si vzala ďalšiu smenu na vyše. Pre mňa to bola výhoda, aspoň som sa mohla vyhnúť ďalšej hádke s ňou.
"Pojedol si divé huby?" pozerala som na Fliačika, ktorý z ničoho nič začal nahlas brechať, šťastne vrtieť chvostom a skákať na bránu. Bol ako vymenený. Inokedy si vždy po prechádzke ľahne do svojej búdy unavený.
"No tak Fliačik!" dupla som nohou aby som ho privolala, no nič nepomohlo. V tom sa na našej ulici objavilo veľké čierne auto, ktoré zastavilo pred domom našich susedov. Ostala som zarazene stáť, keď sa z auta vynoril Harry aj so svojou slávnou skupinkou. On si ma zjavne ani nevšimol, pretože sa mojím smerom ani len nepozrel.
"Cíťte sa tu ako doma!" počula som jeho hlas zmiešaný s hlasným smiechom ostatných chalanov, ktorý vyrazili na ich dvor, ktorý susedil s tým naším. Pozorovala som to bez pohnutia, pretože som sa cítila akoby som práve nebola schopná urobiť čo i len jeden krok. Vidieť ho znova po tak dlhej dobe bolo zvláštne. Celé dva roky som sa s ním nebavila. Zo začiatku som sa s ním ešte sem tam náhodne stretla, no už to nebolo také ako kedysi. A teraz.....teraz keď som ho mala pred sebou som mala pocit akoby to nebol ten Harry, ktorého som poznala. Harry, môj najlepší kamarát, moja spriaznená duša. Z tohto Harryho už nevyžarovalo nič z toho čo som na ňom niekedy zbožňovala.
"Reyli?!" z mojich myšlienok ma vytrhol až jeho hlas, ktorý mu za ten čas kúsok zmužnel.
"Harry," usmiala som sa a nevedela čo urobiť. On pribehol ku plotu, ktorý oddeľoval naše záhrady, no vzápätí zastavil. Prvé sekundy som si myslela, že ho preskočí presne tak ako vždy keď sa mu nechcelo chodiť naokolo, no on to neurobil.
"Páni, ako si sa za tie dva roky zmenil," premerala som si ho a opatrne som sa priblížila k plotu. Za to Fliačik po ňom skákal ako blázon. Chvíľkami som mala pocit, že ho celý zrúti.
"Ako vidím, nezabudol si na mňa kámoško," poškrabal ho za ušami a Fliačik nadšene vrčal ako mačka.
"Chýbal si mu," skonštatovala som.
"Aj on mne," odvetil.
"A nie len on," nadvihol tvár a pozrel sa na mňa.
"Harry, tak ideš?!" v tom zakričal na neho Louise, jeden z členov skupiny. Vcelku som mala prehľad o ich skupine, pretože zo začiatku keď som ešte stále verila, že z nás ostanú kamaráti som sa o nich zaujímala. No potom, keď som pochopila, že v jeho živote už viac nemám miesto, prestala som mať záujem aj ja o neho.
"Budem musieť ísť. Ale zajtra sa vidíme, okej?" žmurkol na mňa a ja som prekvapene nadvihla obočím.
"Zajtra nemám čas," zaklamala som a on sa zamračil. Nepáčilo sa mi, že tu príde po tak dlhej dobe, tvári sa, že ma zrazu pozná a k tomu mi oznámi kedy si konečne na mňa nájde čas, pričom sa ma ani nespýta či môžem.
"Nejako to vyriešime," odvetil nakoniec a obrátil sa na odchod.
"No to určite," zašomrala som a odišla som do domu. Vyšla som hore schodmi do svojej izby v ktorej som sa zatvorila. Z pod postele som vytiahla veľkú krabicu, v ktorej som mala uložené všetky veci z obdobia kedy som ja a moja rodina bola šťastná. Boli tam letenky z dovoleniek, lístky z koncertov dokonca aj účty za nákupy, ktoré sme absolvovali spoločne s Gemmou a Harrym keď sme nakupovali na párty. Na spodku krabice bol veľký drevený fotoalbum, ktorý mi zhotovil otec na moje desiate narodeniny. Už je to celú večnosť, kedy som ho naposledy otvorila. Po chvíli pozerania na obal som oprášila prach a konečne ho otvorila.
"Pätnáste narodeniny Gemmy," pošepla som si a prstom prešla po fotke, na ktorej sme boli všetci traja. Gemma práve išla sfúknuť sviečky z torty, ja som pri tom nadšene tlieskala a Harry nad ňou robil grimasy. Pobavene som sa zasmiala a pohľadom prešla k ďalšej fotke, na ktorej som bola iba ja a Gemma ako trháme Harryho kresby.
Z mojich myšlienok ma vyrušilo parkovanie auta. Zatvorila som fotoalbum plný spomienok, položila ho na posteľ a nakukla som cez záves oknom. Moja mama práve s Anne, Harryho mamou vystúpili z nášho auta aj s veľkým nákupom v rukách. Chcela som im ísť ihneď pomôcť, no v tom na ulicu vybehol Harry s chalanmi a tak som si to rýchlo rozmyslela. Pozorovala som ako sa Anne s mojou mamou víta s Harrym a zoznamuje sa s jeho kamarátmi a ja som sa iba modlila, aby ich nepozvala na večeru ku nám. Po chvíľke ma to prestalo baviť a tak som vrátila všetky veci do krabice pod posteľ a vrátila sa k mojej každodennej rutine nič nerobenia.
"Zlato!" vtrhla mi po pár minútach do izby mama a sadla mi na posteľ.
"Hmm?" podvihla som hlavu.
"Hádaj kto tu je?" nadšene sa opýtala.
"Asi myslíš Harryho a jeho kumpánov?" odvetila som jej otázkou a ona sa zarazila.
"Ty si sa už s ním videla?"
"Na záhrade."
"Oprav ma ak sa mýlim, ale...ty nie si z toho vôbec nadšená?" opýtala sa ma neisto.
"Prečo by som mala byť?" nechápala som a natiahla som sa na posteli.
"Ste predsa najlepší kamaráti už od detstva."
"Oprava...boli," pozrela som sa na ňu.
"Skutočné priateľstvo nevyprchá z jedného dňa na druhý," povedala mi a ja som sa musela ironicky zasmiať.
"Z jedného dňa na druhý možno nie. No za dva roky, áno."
"Neverím, že niečo také tvrdíš," krútila hlavou a ja som pretočila očami.
"Ale no tak mama. Keď sme sa kamarátili, boli sme v podstate ešte deti. Teraz sme obaja niekde úplne inde. A k tomu, ja už nechcem byť jeho kamarátka."
"Prečo?"
"Preto....pretože to jednoducho nechcem. Nechcem sa s ním vidieť kým tu bude a nechcem sa s ním rozprávať," odvetila som. Nevedela som ako jej to mám vysvetliť. Myslela som si, že ma nepochopí a tak som jej radšej skutočný dôvod neuviedla. Nechcela som jej povedať, že sa s ním nechcem znova zblížiť kvôli strachu. Strachu z ublíženia, že ma znova opustí a nechá ma tu samú. Ďalší takýto úder by som už asi neprežila.
"V tom prípade máš asi smolu, pretože som ich dnes večer všetkých pozvala na večeru," povedala pokojne a postavila sa z postele.
"Čo že si?!" okamžite som sa posadila.

"Pozvala ich na večeru," zopakovala mama a dodala: "Tak sa prosím ťa aspoň snaž večer pretvarovať, že si šťastná, že je späť. Pretože on rozhodne je."
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Nika Nika | 28. října 2014 v 18:26 | Reagovat

Hmm to som zvedava na dalsie stretnutie Aurelie a Harryho :D :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama