Never leave you- 2. kapitola: Zblíženie

29. října 2014 v 9:30 | Reyli |  Never leave you

Stála som pred zrkadlom a zapínala si sveter. V bruchu som mala zvláštny pocit. Pociťovala som nervozitu z dnešnej večere, síce som nechápala prečo. Najradšej by som na ňu ani nešla. Keby tam bola aspoň Gemma, s ktorou by som celý večer zabila rozprávaním sa, no tá bola niekde na výlete s priateľom.
"Vitajte," počula som mamin hlas z chodby, keď niekto zazvonil. V tom som započula kroky a tak som vyšla z izby. Potichu som sa priblížila k zábradliu schodiska, kde som mala výhľad na chodbu. Kúsok som sa natiahla aby som lepšie videla. Najprv som videla iba vlasy Nailla, Louise, Zayna, Liame a Ane, ktorý vchádzali práve dnu.
"A kde máš Auréliu?" opýtala sa Anne.
"O chvíľu dôjde," odvetila mama a v tom som zbadala aj Harryho, ktorý vstúpil ako posledný aj s Fliačikom pri sebe. Automaticky podvihol hlavu a pozrel sa hore na schody kde som bola ja a usmial sa na mňa. Rýchlo som zdrhla späť do izby a zavrela sa.
"Do čerta," zašomrala som, keď som si uvedomila, že s Harrym sme takto vždy vykukávali keď k nám dorazila návšteva. Takže presne vedel, že tam budem stáť aj teraz. Pár minút mi trvalo kým som sa skonsolidovala a nakoniec som sa vybrala dolu.


"Pozrime kto sa aj objavil. Aurélia," usmiala sa na mňa Anne, ktorá si ma ako prvá všimla a v tom sa na mňa všetci pozreli. Chalani si ma obzreli a Harry sa postavil a zamieril si to ku mne. Pozrela som sa na mamu, ktorá iba pokrčila ramenami pričom sa usmiala a vrátila som sa pohľadom k Harrymu, ktorý predo mnou zastal. Mal na sebe čiernu košeľu, pričom mal prvé gombíky rozopnuté a na sebe úžasný parfém.
"Ešte sme sa nestihli poriadne privítať," znova sa na mňa usmial a mne sa akosi zvláštne rozbúchalo srdce.
"Akoby na tom záležalo," odvetila som a snažila sa nevyznieť príliš rozrušene.
"Ale záleží," prikývol a urobil ku mne jeden krok, pričom ma chcel objať, no ja som automaticky odstúpila dozadu. Zamračene sa na mňa pozrel a ja som okolo neho prešla pričom som si mlčky sadla do kresla.
"Ahoj. Ja som Lousie," predstavil sa ako prvý, pričom preťal ticho, ktoré nastalo.
"Viem," silene som sa usmiala.
"Ty musíš byť tá slávna Reyli," dodal.
"Slávna?" nechápavo som sa opýtala.
"Harry ťa skoro stále spomína," ozval sa aj Zayn.
"To naozaj?" pozrela som sa smerom kde stál Harry, ktorý sa nepohol z miesta kde ma chcel objať. Harry na to nič nepovedal iba podvihol obočím a pristúpil bližšie k nám, pričom si sadol na zem aby sa mohol hrať s Fliačikom.
"Môžeme sa presunúť do kuchyne, keď sme už konečne všetci," ozvala sa mama a chalani, ktorí boli očividne už hladní vyskočili z gauču a nasledovali mamu do kuchyne. Bola som posledná s Harrym, ktorý sme odchádzali z obývačky. Práve som prekračovala Fliačika, ktorý mi bránil v ceste, keď ma Harry zachytil za ruku. Zaskočene som pozrela na naše spojené ruky a potom na neho.
"Ty si si myslela, že som na teba zabudol?" opýtal sa ma priamo a ja som v jeho hlase počula výčitku.
"Ani si sa len neozval," odvetila som.
"Mnohokrát som sa ti pokúšal dovolať, no ty si mi to nikdy nebrala."
"Zvláštne," zamračila som sa a dodala: "Pretože ani raz som nemala od teba zmeškaný hovor."
"Pretože som nikdy nevolal z vlastného čísla," vyhovoril sa.
"Samozrejme," zasmiala som sa.
"Spoločnosť, s ktorou máme zmluvu nám zakázala kontaktovať starých priateľov. Tak som využíval hotelové telefóny a..." chcel mi to vysvetliť, no ja som ho prerušila.
"Tie zmeškané hovory zo zahraničia si bol ty?"
"A kto iný?" odvetil mi otázkou.
"Myslela som si, že je to iba omyl," povedala som neisto.
"Ježiš Harold Edward Styles kebyže ma poznáš, tak vieš, že ja cudzím číslam nedvíham!" vytkla som, keď sa na mňa vyčítavo pozrel.
"Tak či tak....ako si si mohla myslieť, že som na teba iba tak zabudol? Naozaj si myslíš, že by som ťa len tak opustil?"
"Nebol by si prvý," pokrčila som plecami a on sa zamračil.
"To s tvojím otcom ma mrzí," pocítila som ako mi stlačil ruku.
"Nemusí," odvetila som a vybrala som sa do kuchyne. Cítila som sa zvláštne, zmätene. Zrazu to všetko v čo som verila bolo úplne inak. Harry ma neopustil z jedného dňa na druhý ako som si myslela. On sa chcel so mnou kontaktovať, no nemohol. A tak nečudo, že to potom nakoniec vzdal. No on na rozdiel odo mňa ma neodsúdil za to, že som sa mu za celý ten čas neozvala.
"Takže iba pred týždňom ste sa vrátili z Mexica?" pýtala sa mama so záujmom chalanov, keď ja som si prisadala.
"Pred štyrmi dňami," odvetil Liam s plnou pusou.
"Vy ste boli v Mexicu?" opýtala som sa s úžasom.
"Uhm," prikývol Niall.
"Páni, tíško závidím," povzdychla som si.
"Raz ťa tam vezmem," ozval sa za mnou Harry, ktorý práve dorazil do jedálne a ja som sa iba nesmelo usmiala.
Zvyšok večera som už skoro ani neprehovorila. Skôr som tam bola ako poslucháč a počúvala som ich zážitky z ciest. Zvláštne bolo, že tí chalani mi nepripadali až tak hrozní ako som si o nich celú tú dobu myslela. Práve naopak. Pripadali mi zábavní, milí, priateľskí a hlavne skromní.
"Na skákanie do vody je tu profík Reyli," pozrel sa na mňa pobavene Harry, keď viedli debatu o najlepších taktikách skákania.
"Hahaha," zazrela som na neho, pretože som presne vedela čo tým myslí.
"Vieš nejaký špeciálny skok?" opýtal sa ma Naill.
"To ona vie," zasmial sa Harry.
"Drž mlč."
"Tak dajte, som zvedavý," nabádal nás Zayn.
"Dobre, poviem to ja," smial sa Harry a začal rozprávať moju historku z pred troch rokoch, keď sme ušli v nedeľu z kostola k jazeru. Chcela som mu ukázať skok aký praktizovali v jednom filme, ktorý som videla, no nejako nevyšiel, pretože som si nevšimla, že pod hladinou je kameň, na ktorý som dopadla rovno so zadkom. Potom som celé dva týždne mala zakázané sedieť na zadku a nemohla som ani chodiť, pretože to neskutočne bolelo. Celé tie dni som ležala na bruchu a Harry bol so mnou skoro nonstop, pričom si vedľa mňa ľahol tiež na brucho a čakal kým sa uzdravím.
"Sľúbil si mi, že ma nenecháš samú," usmiala som sa pri tej spomienke.
"A to som aj splnil," jemne prikývol.
"Pravda, na druhý deň keď som sa ráno prebrala som bola tebou vytlačená z postele," dodala som a spoločne sme sa zasmiali.
"Nemôžem za to, že máš úzku posteľ," obhajoval sa Harry.
"Nespali ste vtedy náhodou u mňa v spálni na manželskej?" ozvala sa mama.
"Ale áno, spali," prikývla som pobavene.

Do postele som odchádzala s dobrým pocitom. Neverila som, že by som sa ešte niekedy mohla cítiť tak spokojne ako v tento večer. Prítomnosť Harryho v našom dome spôsobila, že som mala aspoň na chvíľku pocit, že sa za tú dobu nič nestalo. Že sa tie dva roky vôbec neudiali.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Nika Nika | 29. října 2014 v 16:39 | Reagovat

Pomaly ale isto sa to rozbieha :D :D
Som zvedava, co si na nas prichystate v dalsej kapitole :D :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama