Never leave you- 10. kapitola: Sklamanie

16. listopadu 2014 v 11:00 | Reyli |  Never leave you

"Upokoj sa!" kričal na mňa kým sa ma pokúšal dostať do izby. Zbytočne som mu bojovala v náručí, kopala nohami, jeho zovretie bolo na mňa až príliš silné. Nakoniec sa mi ho podarilo od seba odštopnúť, no prehnala som to a Harry sa potkol o topánky a spadol na zem.
"Ty si sa úplne zbláznila!" kričal na mňa pričom sa na mňa zo zeme neveriacky pozeral.
"Daj mi pokoj," odvrkla som mu podráždene a otočila som sa mu chrbtom. Potrebovala som od neho vypadnúť. Nemohla som zostávať v jeho blízkosti, nechcela som byť s ním, nechcela som byť s nikým. Mala som pocit, že nevydržím ani sama so sebou. Pociťovala som hrozný pocit stiesnenosti, ktorý sa ma čoraz viac zmocňoval a ja som upadala do čoraz väčšej depresie.
"Kam si myslíš, že ideš?" Harry ma chytil za ruku, keď si všimol, že beriem zo stoličky prevesené veci.
"Nestaraj sa," frlfla som a chcela prejsť okolo neho, no on ma silnejšie chytil čím mi to znemožnil.
"Ja sa budem starať!"
"Nemáš na to právo a pusti ma!" skríkla som pričom som ho udrela po ruke.
"Ty z tejto izby neodídeš! Aj keby som ťa mal priviazať o posteľ, nedovolím ti to," začal sa mi vyhrážať pričom ma konečne pustil a ja som sa začala rýchlo obliekať. Osušku som iba hodila na zem a rýchlo si natiahla nohavice so svetrom.
"Povedal som ti, že ťa nikam nepustím!" postavil sa mi do cesty, keď som plánovala odísť.
"A ja som ti povedala, že na to nemáš právo!"


"Ak na to nemám právo ja tak kto iný?! Poznám ťa už od malička, vyrastali sme spolu. Som prakticky ako tvoj brat a mojou povinnosťou je sa o teba starať a chrániť ťa. Takže..."
"A kde bol môj brat celé dva roky?! Kde bol keď sa naši rozvádzali? Keď ma opustil môj otec a Mark?! Keď som prechádzala peklom a nemala nikoho kto by pri mne stál! Nikoho kto by ma uistil, že to raz bude znova dobré?! Bola som sama a stratená a ty?! Ty si si žil svoj veľký sen pričom si sa nestaral o to čo je so mnou, tak ma teraz prosím ťa ušetri od týchto reči!" začala som mu vyčítať.
"Ty vieš, že to tak nebolo. Snažil som sa s tebou spojiť, no myslel som si, že toto už máme za sebou," nechápavo pokrútil hlavou.
"Ako vidíš tak nie," odvetila som a snažila ho znova obísť, no znova mi zatarasil cestu. V tej chvíli som ten nátlak nevydržala a začala som nahlas hystericky kričať. Potrebovala som to zo seba nejako dostať, pretože som mala pocit, že sa zadusím. Neviem ako dlho som kričala, pretože som si v tej chvíli prestala uvedomovať realitu. Jednoducho som vypla, no keď som sa znova k sebe dostala ležala som v klbku na posteli a vedľa mňa sedel nejaký neznámy chlap. Od ľaku som sa rýchlo odtiahla a pritlačila na stenu.
"Už je to v poriadku, nemusíte sa báť," usmial sa na mňa a natiahol ku mne ruku, no ja som sa ešte viac pritlačila o stenu.
"Harry? Harry?!" začala som zmätene kričať jeho meno, no on neprichádzal.
"Zhlboka dýchajte," ozval sa ku mne znova ten chlap a mňa popadol neskutočný strach. Bála som sa, no nie o seba. Mala som strach, že v tom amoku som nejako ublížila Harrymu a preto tu so mnou nie je.
"Kde je Harry?!" zopakovala som nervóznejšie.
"Čaká na chodbe kým vás..."
"Chcem ho vidieť," skočila som mu do reči.
"Najprv sa s vami musím..."
"Zavolajte ho sem!" skríkla som po ňom.
"To nebude možné kým sa s vami neporozprávam osamote," pozrel na mňa a ja som už ani nezaváhala vyskočila som z postele a kým ten chlap stihol akokoľvek zareagovať rozbehla som sa k dverám a vybehla na chodbu. Na konci chodby som ho zbadala. Sedel na stoličke s tvárou ponorenou do dlaní a okolo neho stáli traja ochrankári.
"Vráťte sa do izby slečna!" dorazil za mnou ten chlap a v tom Harry nadvihol tvár a pozrel sa naším smerom. Keď ma zbadal okamžite sa postavil a ja som to nevydržala a rozbehla sa k nemu.
"Tak veľmi ma to mrzí. Prepáč, ja som to nechcela. Prepáč, prosím," šepkala som mu do ucha keď som sa mu hodila do náručia a silno ho objímala. Harry tam iba bez slova stál a zvláštne bolo, že ma ani neobjal. Iba tam stál ako socha kým ja som sa mu stále ospravedlňovala.
"Pán Styles musíme to dokončiť aby sme si boli istý," ozval sa zrazu za mnou znova ten chlap a ja som sa od Harryho odtiahla a obzrela sa za seba. Ten chlap stál oproti nám a čakal na mňa kým ja som sa medzitým chytila Harryho ruky a dúfala, že ma už s ním nenechá osamote. Harry miesto odpovede iba prikývol a až vtedy som si všimla jeho výraz tváre. Bol celý strnulý a jeho oči boli podliate krvou. Vyzeral akoby plakal no ja som netušila prečo. Nechápala som ničomu čo sa deje, kto je ten chlap, čo so mnou chce robiť.
"Reyli vráť sa do izby s pánom Mayerom," ozval sa zrazu Harry pričom sa pohľadom vpíjal do toho chlapa.
"Ale ja s ním nikam nechcem ísť," pokrútila som hlavou a silnejšie mu stisla ruku.
"Aspoň raz za život ma poslúchni a urob čo vravím," povedal rázne.
"N- nie," zakoktala som sa, pretože som sa začala báť.
"Do čerta Reyili, chceme ti iba pomôcť!" zvýšil hlas a konečne na mňa pozrel. No jeho pohľad nebol taký ako stále keď sa na mňa pozeral. Jeho oči boli plné smútku, sklamania a bolesti.
"Hlavne pokojne pán Styles," upozornil ho ten chlap a ja som tomu prestávala čoraz viac rozumieť.
"Pomôcť? Ale ja nepotrebujem pomoc," nechápavo som pokrútila hlavou a v tom Harry zovrel silno viečka. Túto jeho mimiku som už poznala dokonale. Robieval to stále keď chcel udržať slzy.
"Harry čo sa deje? Desíš ma," šepla som potichu a nervózne prekročila na druhú nohu pričom som sa ho stále držala ako kliešť.
"Poď so mnou," odvetil a potiahol ma preč.
"Pán Styles to nie je dobrý nápad. Potrebujem dokončiť vyšetrenie aby som vedel zahájiť...." nestihol dopovedať, pretože mu Harry skočil do reči.
"Dajte mi čas," povedal na čo mu už ten chlap nič nepovedal iba prikývol. Harry nakázal ochrankárom aby ostali na mieste a spoločne sme sa vrátili späť do izby kde začal vyťahovať veci, ktoré po mne následne hodil.
"Kam ideme?" nechápala som.
"Iba sa obleč," odvetil a sám si začal naťahovať zimné oteplováky. Mlčky som ho poslúchla a o päť minút sme už sedeli v aute. Bolo neskoro v noci a vonku neskutočne mrzlo, no aj napriek tomu ma Harry zaviezol späť na svah kde sme sa cez deň boli lyžovať.
"Čo tu robíme?" nechápavo som na neho pozerala keď sme sa vyviezli na rovnaký kopec ako poobede. Na naše spoločné miesto z detstva. Kde všetko malo svoje čaro a všetko dávalo zmysel. Kde som kedysi aspoň na chvíľu dokázala veriť v nereálne veci.
"Pamätáš na náš sen, o ktorom sme sa rozprávali keď sme tu boli spolu naposledy? Bolo to ešte pred X- factorom," odvetil mi otázkou a sadol si do snehu. Sadla som si vedľa neho do tureckého sedu a pozrela na oblohu, ktorá bola posiata hviezdami.
"Myslíš ten, že jedného dňa si spoločne prezrieme celý svet zhora?" uisťovala som sa.
"Chcem aby sa splnil," odvetil miesto odpovede a ja som sa iba pobavene zasmiala.
"To ale nie je možné," pokrútila som hlavou a pozrela na neho.
"Chcem aby sa splnil," zopakoval zamyslene a ja som sa zamračila.
"Chcem to pre teba," dodal a pozrel sa na mňa pričom som ucítila dotyk jeho ruky na mojom líci. Automaticky som zatvorila oči a vychutnávala si hrejivé teplo jeho dotyku.
"Čo je to s tebou Harry?" opýtala som sa ho, pretože som bola zo všetkého zmätená.
"Prepáč mi, že som tu pre teba nebol keď si ma najviac potrebovala," šepol zlomeným hlasom a z očí mu vyhŕkli slzy.
"Heeej, to je v poriadku. Je to zabudnuté, dostala som sa cez to, som v poriadku a k tomu...." zotrela som mu slzy a chcela som dopovedať, no skočil mi do reči.
"Ty nie si v poriadku Reyli. A najhoršie na tom je, že je to moja vina."
"Nerozumiem," zamračila som sa a celým telom mi prešiel mrazivý pot.
"Ak by som bol s tebou nikdy by som ti nedovolil s tým začať. Mal som byť pri tebe, mal som ti byť oporou ako pravý brat, mal som na teba dávať pozor," začal si vyčítať veci.
"Neviem o čom rozprávaš," zmätene som pokrútila tvárou.
"O tvojej závislosti," odvetil pričom sa mu zachvel celý hlas a ja som sa cítila akoby mi v tej chvíli niekto strelil facku. Nemo som na neho iba pozerala a nevedela som ako na to zareagovať.
"Viem o tom," dodal a čakal ako na to zareagujem.
"A- ako?" koktavo som zo seba dostala.
"Vedel som, že niečo s tebou nie je v poriadku. Tvoja náladovosť, tvoje nepochopiteľné stavy, tvoj častý ducha neprítomný pohľad. A dnes, keď si dostala ten záchvat bol som si už vcelku istý, len som si to potreboval ešte overiť od odborníka skôr ako to začnem riešiť. Preto prišiel doktor Mayer a...." začal vysvetľovať, no mňa zaujalo niečo iné.
"Začneš riešiť? Tu nie je čo riešiť. Ja som v poriadku. To, že si sem tam niečo dám zo mňa nerobí drogovo závislú," začala som sa brániť ako zakaždým keď zacítim strach.
"Reyli ty potrebuješ pomoc a ja sa postarám o to aby si dostala tú najlepšiu liečbu."
"Ty mi práve hovoríš, že sa potrebujem liečiť?!" zvýšila som hlas a okamžite som sa postavila.
"Naozaj si myslíš, že som troska, ktorá potrebuje voľajakú hlúpu liečbu?!"
"Chcem ti iba pomôcť," prikročil o krok ku mne, no ja som cúvla.
"Chceš mi pomôcť? Fajn, tak to urob a pošli toho doktora preč. Pretože ja ho nepotrebujem, nie som žiaden blázon, ktorý sa nevie kontrolovať."
"To ani netvrdím. Iba si myslím, že...."
"Radšej nemysli a pošli ho preč!" nenechala som ho dopovedať.
"To neurobím," pokrútil hlavou.
"Fajn. Tak ja sa s tebou nevrátim do hotela."
"To ani nebude potrebné," odvetil pokojne Harry a pozrel sa za mňa kde som započula kroky, ktoré sa blížili k nám. Rýchlo som sa otočila a zbadala doktora s jeho ochrankármi ako sa ku mne pomaly blížia.
"Toto nemyslíš vážne," otočila som sa späť na Harryho keď som pochopila, že to bola z jeho strany iba pasca, na ktorú som sa chytila.
"Je to iba pre tvoje dobro," úpenlivo sa na mňa pozrel, no ja som to brala z jeho strany ako zradu.

"Ty nemáš tušenie čo je pre mňa dobré," odvrkla som mu ironicky a snažila sa nerozplakať. Bolelo ma, že ma zradil práve niekto od koho som to najmenej čakala. Mala som pocit akoby týmto išiel proti mne. Ak by bol na mojej strane nikdy by nedovolil tomu chlapovi aby ma odviezol do liečebne medzi závislakov a narkomanov. Nikdy by ma neopustil a nenechal ma samú a zavretú na samotke. No on to urobil. Pomohol im zavrieť ma do liečebne a ja som nemala najmenšiu šancu utiecť. Sedela som na posteli schúlená v kĺbku a v myšlienkach som si opakovala ako ho za to nenávidím. Áno, nenávidela som ho za to. Vždy som sa bála ako zareaguje keď sa dozvie pravdu. Myslela som si, že mnou bude opovrhovať, že sa mu zhnusím. No on urobil niečo ešte horšie. Zbavil sa ma ako prašivého psa.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 DoMčA DoMčA | 16. listopadu 2014 v 11:21 | Reagovat

Waw je to dokonale:O prosiiiim daj dalsiu :O

2 perfect-directioners perfect-directioners | Web | 16. listopadu 2014 v 11:36 | Reagovat

[1]: dam este dnes alebo zajtra :)

3 DoMčA DoMčA | 16. listopadu 2014 v 11:43 | Reagovat

Prosim este dnes :( PROSIIIIIM

4 Nika Nika | 16. listopadu 2014 v 15:37 | Reagovat

To bolo teda WAU... :O
Prosim daj este dnes :D :D :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama