Never leave you- 11. kapitola: Na ničom už viac nezáleží

16. listopadu 2014 v 16:48 | Reyli |  Never leave you

Ležala som spútaná na posteli a cítila ako mi do žíl prúdi neznáma tekutina. Doktor tomu hovoril látka na upokojenie, ja som to mala za oblbovák a vymývanie mojej mysle. Každý deň to bolo to isté. Keď som začala cítiť úzkosť a depresie, pichli mi akési svinstvo po ktorom som okamžite zaspala. Nevedela som aký je deň ani to ako dlho to bude ešte trvať. A najhoršie na tom bolo, že som niekedy strácala pojem o realite. Moja myseľ bola zahmlená a ja som nedokázala triezvo premýšľať. Čoraz viac som mala pocit, že sa uzatváram do vlastného sveta v ktorom už nič neexistuje.
"Je to iba na dva dni," počula som mužský hlas, ktorý sa ku mne matne šíril z chodby. Moje viečka už pomaly klipkali, no ja som sa stále snažila udržať pri vedomí. Počuť iný hlas ako doktorov a mojej osobnej sestry bolo pre mňa upokojujúce, keďže ma za celé toto obdobie nikto ani neprišiel navštíviť.
"Je nám to ľúto, no je to riskantné."
"Je to moja dcéra pán doktor," ozval sa zrazu hlas, ktorý by som spoznala kedykoľvek.
"Mama," sťažka som zachrapčala a chcela som vstať, no nedokázala som to. Tak veľmi som ju potrebovala. Potrebovala som jej objatie, jej dotyk, jej nehu a lásku. Napínala som svaly, snažila sa pohnúť čo i len prstom na ruke, no nedokázala som to. Vedela som, že som pripútaná, no to nebol hlavný dôvod môjho zlyhania. Spôsobovala to tá odporná látka, ktorá mi stekala z infúzií priamo do mojich žil.


"Zajtra idú Vianoce. Nemôžete mi predsa zakázať aby som ich s ňou strávila," trvala na svojom a ja som sa v duchu usmiala.
"Vaša dcéra potrebuje 24- hodinovú starostlivosť. Za tieto dní stratila nad sebou kontrolu viac ako desať krát a museli sme urobiť aj radikálnejšie opatrenia. Nie je vhodné aby..."
"Chcem ju vidieť," skočila mu do reči a ja som si v duchu priala aby ju za mnou pustil. Tak veľmi som ju túžila vidieť pričom som si neuvedomovala ako by ju asi bolelo ak by ma videla v takom stave.
"Práve dostala...." to boli posledné slová, ktoré som dokázala vnímať a potom som upadla do hlbokého spánku. Viečka mi úplne upadli a ja som sa ocitla vo svete kde je všetko ľahšie. Niekedy som si priala aby som sa už nikdy nemusela prebudiť. To každodenné utrpenie ma privádzalo do šialenstva a ja som mala pocit, že do neho čoskoro upadnem. Každý si myslel, že mi týmto pomáha, no ja som vedela, že týmto sa len všetko zhorší. Vedela som, že už nikdy nedokážem byť normálna, pretože toto sa nedalo prežiť. Bola to ako nočná mora, ktorá stále pretrvávala.
"Mama," zachrapčala som a sťažka vydýchla.
"Tu som zlatko," odpovedal mi jej hlas a ja som si chvíľu myslela, že je to iba výplod mojej fantázie.
"Zober ma, zober ma preč, prosím," šepla som s roztraseným hlasom a snažila sa otvoriť viečka, aby som ju videla.
"Som tu s tebou," odvetila mi pokojne a v tom som na svojom čele pocítila akýsi dotyk. Zhlboka som sa nadýchla a precitla do reálneho sveta. Prvé čo som zbadala bola tvár, no nie lekárova ako zakaždým keď som sa prebrala, ale práve tvár mojej mami. Chvíľku som síce nevedela, či je to realita alebo ešte spím, no inštinktívne som sa na ňu vrhla a silno ju objala. Mama si ma privinula silno k sebe a hladila ma po vlasoch kým ja som sa úplne rozplakala.
"Pšššt, bude to dobré. Budeš v poriadku, miláčik," šepkala mi do ucha kým ja som si vychutnávala jej materinskú lásku.
"Už ma nikdy neopustí, prosím," vzlykala som jej ako malá pričom som sa vôbec nespoznávala. V živote by som jej nedovolila aby sa ku mne tak priblížila, no teraz to bolo iné. Teraz som mala prvý krát pocit, že bez nej to nezvládnem.
"Nikdy ťa už neopustím," opakovala moje slová, ktoré som chcela počuť kým ja som sa k nej schúlila najviac ako sa len dalo. Bola som ako bezbranné malé dieťa, ktoré potrebuje jej ochranu.
"Dostaneme sa z toho, to ti sľubujem," šepkala mi do vlasov.
"Bojím sa...tak veľmi sa bojím."
"Ja viem, no som tu s tebou....a nie len ja," dodala po zaváhaní a ja som nechápavo podvihla tvár. Až vtedy som si uvedomila, že pred sebou nevidím iba čisto bielu miestnosť. Bola som v mojej izbe nášho domu.
"Ahoj miláčik," ozval sa otec z kresla, ktoré som mala umiestnené v rohu a ja som na neho šokovane zazrela. Odkedy nás opustil, nedal o sebe vôbec vedieť a teraz sa tu iba tak objavil akoby sa nič nestalo.
"Čo tu robí ten chlap?" pozrela som sa na mamu.
"Ten chlap je tvoj otec a prišiel za tebou, pretože mu na tebe záleží," pohladila ma po vlasoch a ja som sa neovládla a ironicky som sa zasmiala.
"Viem, že tomu asi neveríš, no mám ťa rád," ozval sa znova pričom sa postavil a podišiel k mojej posteli. Úprimne mi pohľad na neho nerobil dobre. Nenávidela som ho za to čo nám urobil. Z jedného dňa na druhý si zbalil svoje veci a odišiel. Bez slova, bez vysvetlenia, bez rozlúčky.
"Ty nevieš čo je to láska," zašomrala som popod nos a pohľadom prepaľovala mamu.
"Nebuď na neho taká," upozornila ma.
"Taká?! Preboha veď neopustil iba mňa, ale aj teba!" pripomenula som jej.
"Neprišiel som sa spovedať z minulosti."
"Tak na čo si prišiel?" pozrela som na neho a sledovala som ho ako sa nervózne ošíva.
"Pomôcť ti," povzdychol si.
"Ja nepotrebujem tvoju pomoc."
"Reily," upozornila ma mama, no ja som neplánovala odstúpiť.
"Čo? Ja jednoducho nedokážem predstierať nadšenie, že ho znova vidím. Nemá tu čo robiť, opustil nás tým stratil aj právo starať sa do našich životov!"
"Máš pravdu opustil som vás a bola to chyba. No teraz ma potrebuješ a je mi jedno čo budeš hovoriť, ako mi budeš nadávať alebo ako veľmi ma budeš nenávidieť. Neodídem až kým sa neuistím, že si v poriadku."
"Tak to si ušetri námahu, pretože ja už nikdy nebudem v poriadku," odvrkla som mu a postavila sa z postele. Obaja na mňa iba nechápavo pozreli, no ja som pokračovala.
"A je to iba tvoja vina. Počuješ otec? Je to len a len tvoja vina, že som začala s drogami, že som sa stala závislou, že mi už viac nezáleží na vlastnom živote...."
"Tak nehovor Reyily."
"Je to pravda mama! Na ničom mi už viac nezáleží a je to iba jeho vina. Všetko je iba jeho chyba!" zvýšila som hlas a odišla z izby. Už som sa viac nedokázala pozerať do očí mužovi, ktorý ma tak sklamal. Rýchlym krokom som zbehla dole schodmi do predsiene až k východu, pričom som si neuvedomovala aká som ešte slabá. Pri každom kroku sa mi podlamovali nohy, no bolo mi to jedno. Vonku mrzlo a mne sa okamžite zachvelo telo keď som vkročila do tej zimy. Chcela som niekde ujsť, preč od neho no nezvládla som prejsť ani záhradou, pretože ma moje vyťaženie sklamalo a ja som upadla na kolená presne do blata. Fliačik, ktorý bol priviazaný o reťaz začal silno brechať, no ja som sa iba sústredila na to, aby sa mi prestalo točiť v hlave.
"Reily! Reily!" zrazu som započula krik, ktorý sa šíril zo susednej záhrady. Podvihla som tvár a videla som iba siluetu muža, ktorý preskakuje náš plot. Môj zrak bol otupený ako všetky moje zmysly.
"Už je dobre, som pri tebe," zrazu som zacítila jeho objatie a až vtedy som si uvedomila kto to je.
"Pusti mi!" skríkla som a zozbierala som všetky svoje posledné sily aby som ho od seba odštopla.
"Zlatko, to som ja Harry," nechápavo sa na mňa pozeral, kým sa zdvíhal zo zeme.
"Už sa ma nikdy ani len nedotkni," zlostne som na neho vrčala a on sa na mňa iba nechápavo prizeral. V tom z domu vybehli mama a ten chlap, ktorý sa považoval za môjho otca a spoločne ma odniesli do domu. Položili ma na gauč pred krb a ja som to v tej chvíli úplne vzdala. Vedela som, že nemám šancu na únik. Všade naokolo sa nachádzali ľudia, ktorí ma buď sklamali, opustili alebo dokonca zradili. Pohľadom som sa vpíjala do plameňov a pomaly prestala uvažovať. To čo som pred chvíľou povedala otcovi v izbe sa stávalo skutočnosťou. Hnev a nenávisť k istým osobám ma pohlcovala na toľko, že mi už na ničom inom ani nezáležalo.
"Reily," povzdychla si mama keď si sadla oproti mne na stôl. Ona bola asi jediná, ktorej spoločnosť mi nevadila.
"Nechcem aby si sa na Harryho hnevala. Chce ti iba pomôcť," začala a čakala na moju odpoveď, ktorá však neprichádzala. Mlčky som iba pozorovala plamene, ktoré ma čoraz viac fascinovali. Boli symbolom toho, kým som vždy chcela byť. Nespútané, slobodné, nebezpečné.
"A síce to tak práve nevnímaš, no príde deň kedy pochopíš, že ti nechcel zle. On ťa má rád a nechce aby si si ďalej ubližovala. Preto zavolal toho lekára, aby ti pomohol," pokračovala a ja som sa pousmiala.
"Verím, že ten hnev prekonáš a večer sa k nemu budeš správať normálne. Dnes sú predsa Vianoce a ja si naozaj prajem aby to bolo ako kedysi. Obe rodiny, spolu," dodala a napokon vstala zo stola keď jej došlo, že je to zbytočné.
"Veľmi ťa ľúbim," šepla, pobozkala ma na čelo a odišla. Ja som ostala sedieť ako prikovaná. Neviem ako dlho to trvalo, no keď som si všimla ako mama začína pripravovať na večeru, bez slova som sa zodvihla aj s dekou a odišla do svojej izby. Cestou som ešte stretla otca, ktorého som úplne odignorovala a zamkla som sa v izbe.
"Spolu ako kedysi," povzdychla som si a vyzliekla si zo seba šaty. Prikročila som k zrkadlu a poobzerala som si telo, ktoré som mala celé vychudnuté. Rebrá mi vynikali pod hrudníkom a moja koža bola celá bledá. Pohľadom som prešla na žily na mojich rukách, na ktorých sa vynímali ranky po infúziách.
"Nenávidím ťa," šepla som si popod nos a znova sa pozrela na svoj obraz v zrkadle, z ktorého sa mi zdvíhal žalúdok. Z veselého dievčaťa, ktorým som kedysi bola už nezostalo ani stopy. Miesto nej som videla iba zničenú trosku, ktorá už viac nezniesla byť ani v prítomnosti so sebou samou.
"Nenávidím ťa!" zavrčala som znova hlasnejšie a chcela som aby ten pocit menejcennosti, sklamania a hnevu prestal. Hlúpo som si myslela, že vo chvíli kedy zmizne tento obraz, zmizne všetko zlé a tak som nezaváhala ani sekundu a s celou silou som s päsťami skočila do zrkadla. Popraskané črepy popadali na zem aj so mnou pričom som padla rovno na kolená. Z rúk mi stekala krv, no mne to vôbec nevadilo. Chcela som so všetkým skoncovať. Už mi bolo jedno čo so mnou bude, pretože pre mňa už budúcnosť neexistovala.

"Šťastné a veselé, otec," zachrapčala som a vzala zo zeme jeden črep, ktorý som si priložila ku zápästiu. Vnímala som ako mi mama trepe na dvere a s otcom sa snaží dostať ku mne. Iba som sa ironicky zasmiala a potiahla som sklom, pričom som zacítila ostrú rezavú bolesť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 DoMčA DoMčA | 16. listopadu 2014 v 17:00 | Reagovat

Je to uplne uzasneeee :D tesim sa na dalsiu cast :) kedy bude dalsia ???

2 perfect-directioners perfect-directioners | Web | 16. listopadu 2014 v 17:09 | Reagovat

[1]: zajtra, potom stvrtok a potom v nedelu :)a dakujem, naozaj som rada, ze sa paci :)

3 Nika Nika | 16. listopadu 2014 v 19:13 | Reagovat

Riadne napinave :D
Tesim sa na pokracovanie :D :D
Len dufam, ze sa z toho Reyli coskoro dostane :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama