Never leave you- 12. kapitola: Život je o rozhodnutiach

17. listopadu 2014 v 10:20 | Reyli |  Never leave you

Snažila som sa pootvoriť oči, no bolo to ťažké. Viečka som mala oťažené a v ústach som cítila hrozné suchoty. Bolo to akoby som celú večnosť nepila, pričom moje telo bolo ako v ohni. Chcela som sa pohnúť, no niečo mi v tom zabránilo.
"Pšššt," započula som zvuk v mojej blízkosti a na sucho som prehltla.
"Myslím, že sa preberá," šepol dievčenský hlas a v tom som zacítila ako sa niekto dotkol mojej ruky.
"Reyili? Počuješ ma?" ozval sa ďalší hlas, ktorý som už spoznala a v tom som sa strhla. Zhlboka som sa nadýchla a precitla som. Nad sebou som zbadala Harryho tvár, ktorý sa na mňa ustarostene díval. Pohľadom som zmätene prešla po miestnosti kde stáli všetci. Moja mama, môj otec, Anne, Gemma.
"Vodu," zachrapčala som slabým hlasom a Harry sa nahol k poháru na skrinke a priložil mi ho k perám.
"Ako sa cítiš?" spýtal sa ma opatrne, kým ja som pomaly prehĺtala dúšok po dúšku.
"Bolí ma celé telo," šepla som a chcela sa posadiť, no znova mi v tom niečo zabránilo. Pozrela som sa na ruky, ktoré som mala uistené remeňmi, ktoré mi znemožňovali čo i len najmenší pohyb.
"Čo- čo je toto?!" trhla som zo sebou snažiac sa ich uvoľniť, no bolo to zbytočné.
"Je to pre tvoju bezpečnosť," ozvala sa nakoniec aj mama.
"Dajte to dolu," vyzvala som ich, pretože som nemohla zniesť tento pocit spútania.
"To nebude možné," zhlboka sa nadýchla a oprela sa o otcovu hruď.
"Dajte tie remene dole!" zvýšila som hlas a síce som bola slabá, začala som so sebou hádzať v úmysle sa od nich odpútať.
"Preboha Reyli! Chcela si sa zabiť!" skríkla po mne mama, kým ju otec s Anne utešovali a ja som sa nahlas rozosmiala.
"Pozrite sa len na seba. Všetci do jedného ste smiešni!" skríkla som po nich.
"Upokoj sa," Harry ma schytil za ramená, ktoré pritlačil do postele, čím mi znemožnil ďalší strhaný pohyb, ktorým by som si mohla ublížiť.


"Ty mi nehovor čo mám robiť!" zavrčala som na neho zlostne.
"Reyli, môj brat ma pravdu. Takto si môžeš ublížiť," prikročila k mojej posteli aj Gemma.
"Ako by na tom niekomu záležalo," zašomrala som si popod nos.
"Zlatko, možno to práve takto nevnímaš ale všetci v tejto miestnosti sa o teba strachujú. Tvoji rodičia ťa milujú, Harry by..." nestihla Anne dopovedať, pretože som jej skočila do reči.
"Všetci v tejto miestnosti ste iba hlúpi pokrytci! Nikomu na mne v skutočnosti nezáleží!"
"Toto nie si ty," pokrútil hlavou Harry a odkročil od mojej postele.
"Toto ste zo mňa urobili vy. A hlavne ty Harold...ty a môj otec," pohľadom som prešla na neho.
"Vieš, že to nie je pravda!" zvýšil hlas aj on, no ja som sa nedala odbiť.
"Tak povedz, ako si sa cítil keď si sa ma zbavil ako prašivého psa hm? Naozaj geniálny nápad, zavrieť ma do blázinca, to sa musí uznať. Gratulujem Harold Styles, znova sa ti podarilo sklamať ma," uškrnula som sa na neho. Chcela som mu ešte zatlieskať, no tie remene na rukách mi v tom zabraňovali.
"Toto naozaj nebudem počúvať," šepol, pričom to už dlhšie nevydržal a zdrhol z izby skôr ako som mu stihla ešte viac naložiť.
"Si k nemu nespravodlivá," znechutene sa na mňa pozrela Gemma a odišla za ním.
"Tak niekto ďalší?" usmiala som sa a pozrela na Annu, mamu a otca, ktorý nechápavo na mňa pozerali.
"Nechajte ma s ňou osamote," ozval sa po chvíľkovom zaváhaní otec, čím ma prekvapil.
"Ale..." pozrela sa na neho mama, no on jej skočil do reči.
"Dôveruj mi."
"Si si istý?" uisťovala sa Anna a on iba miesto odpovede iba prikývol.
"Nebodaj si zatúžil po minútovom rozhovore s odkopnutou dcérou?" podvihla som obočím, kým on prešiel k mojej posteli a sadol si na kraj.
"Viem, že ma s najväčšou pravdepodobnosťou nenávidíš, no chcem aby si ma iba vypočula," začal.
"Prepáč, no som naozaj zaneprázdnená, no určite si s tebou naplánujem stretnutie, len sa musím pozrieť do diára kedy mám voľné, tak počkaj....a mám to, myslím, že to pôjde. V budúcom živote si určite na teba nájdem čas," dodala som po chvíľke.
"Nebuď ironická."
"A ty sa nehraj na môjho otca."
"Ja som tvoj otec," pripomenul mi to na čo som chcela čím najskôr zabudnúť.
"V tom prípade budem ja tá ironická," usmiala som sa na neho.
"Vybíjaj si na mne aj ďalej svoj hnev. Máš na to právo, urobil som chybu, opustil som vás...."
"Vážne?" zasmiala som sa.
"No toho chlapca nechaj na pokoji. Nijak ti neublížil, práve naopak."
"Neobhajuj ho."
"Nezaslúži si ako sa k nemu chováš. Vždy tu bol pre teba, už od malička stál vždy pri tebe."
"Opustil ma rovnako ako ty."
"No vrátil sa."
"A zavrel ma do ústavu," nedala som sa odbiť.
"Pretože sa o teba bál a chcel ti pomôcť."
"Nikto z vás stále nerozumie o čo tu ide však?!" arogantne som sa zasmiala.
"Tak nám to skús vysvetliť," vyzval ma.
"Myslím, že už je neskoro."
"Tak nehovor."
"Je to pravda. Len sa na mňa pozri, som na klinike a spútaná!" zvýšila som tón, pričom sa môj hlas celý zachvel a v očiach ma zaštípali slzy.
"No stále si to ty Reyli. Niekde hlboko si stále to isté dievča, len ho musíš znova nájsť."
"Prosím ťa, nechoď tu na mňa so sentimentálnymi rečami o tom kto som, pretože ty si ma poriadne nepoznal ani pred tým. A vlastne ako si aj mohol však? Keď si ma z jedného dňa na druhý bez vysvetlenia opustil."
"To si naozaj zabudla na všetky dobré veci, ktoré som pre teba urobil? Na to ako som ti postavil na tvoje ôsme narodeniny domček na strome aj napriek maminmu zákazu? Alebo ako som zachránil Fliačika z rieky, síce som riskoval vlastný život? Alebo ako som prišiel po teba na školský výlet po telefonáte, kedy si mi plakala, že sa ti tam nepáči? Nevadilo mi, že musím prejsť polku republiky. Iba som chcel, aby sa moje dievčatko cítilo dobre. "
"Tak mi povedz prečo si ma potom opustil? Prečo si nás nechal samé? Len tak, z ničoho nič?"
"Niekedy musíme urobiť rozhodnutia, ktoré iným ublížia, no koniec koncov im prinesú úľavu."
"To je hlúposť! Ak by si ma naozaj miloval, ak by si miloval mamu, nikdy by si neodišiel!"
"Odišiel som práve preto, že som vás miloval!" zvýšil hlas aj on.
"Je to až tak ťažké pochopiť?!" opýtal sa ma zúfalo.
"Ale prosím ťa! To sú iba hlúpe výhovorky, aby si sa necítil vine!" už som na neho začínala kričať, pretože ma štvalo, že sa snažil ospravedlniť svoje činy a hlavne takými klamstvami.
"Bol som do čerta chorý Reyli!" vychrlil zrazu zo seba a ja som ostala šokovane na neho pozerať.
"Čože?" zamračila som sa.
"Odišiel som, pretože mi diagnostikovali rakovinu žalúdka. A možno to nebolo to najlepšie rozhodnutie, no nechcel som vás do toho zatiahnuť. Nechcel som aby sa tvoja mama trápila, nechcel som aby ste ma videli slabnúť, aby ste videli ako vám miznem pred očami."
"Ale veď vyzeráš normálne," prezrela som si ho a až vtedy som si všimla aký je celý vychudnutý.
"Posledné dva mesiace sa môj stav kúsok zlepšil a ja som začal príjmať potravu normálne."
"Takže to znamená, že si sa vyliečil?" uisťovala som sa.
"To znamená, že síce moja liečba konečne zabrala, no nikto mi nevie zaručiť, či to prekonám."
"A- ale ty to prekonáš však?" roztraseným hlasom som sa opýtala a ani som si neuvedomila ako mi po líce stiekla slza.
"Ak mi sľúbiš, že to prekonáš tiež, tak áno," prikývol.
"Mama o tom vie?" opýtala som sa.
"Nie a nechcem aby sa o tom dozvedela."
"Ale..."
"Žiadne ale Reyli. Nechcem aby sa trápila. Tebe som to povedal, pretože ma k tomu donútili okolnosti."
"Má právo vedieť, prečo si odišiel."
"Je lepšie keď si o mne bude ďalej myslieť, že som podliak a nenávidieť ma."
"A čo mám teraz robiť ja? Mám jej klamať alebo?"
"Ty sa teraz iba musíš dať dokopy," pohladil ma po líci pričom mi utrel ďalšiu slzu, ktorá mi stiekla.
"Ak to urobím, ak začnem bojovať, sľúbiš mi, že...." nedopovedala som, pretože sa mi zlomil hlas.
"Ak to urobíš, prisahám ti, že urobím čokoľvek aby som aj ja vyhral svoj boj," dodal za mňa a v tom som zacítila ako mi odopol remene z rúk.
"Verím ti Reyli, pretože viem, že to zvládneš," šepol, pobozkal ma na čelo a odišiel z mojej izby skôr ako som stihla čo i len na to zareagovať. Chvíľku som ostala nehybne ležať pozerajúc na dvere ktorými odišiel a prehrávala som si rozhovor s ním. Čakala som čokoľvek, no toto nie. Prvé mesiace od jeho odchodu som sa pýtala prečo to urobil. Navrávala som si, že odišiel za inou, no nakoniec sa vráti pretože nás ľúbi, no neskôr som pochopila, že je to iba moja hlúpa ilúzia. Vsugerovala som si do hlavy, že nás opustil, pretože mu na nás nezáležalo a už sa nikdy nevráti. Predstavovala som si všeličo, no toto ma v živote nenapadlo.
"Tvoj otec mi povedal, že ma potrebuješ," ozval sa neisto Harry, keď po pár minútach otvoril dvere mojej izby. Rýchlo som si utrela slzy a posadila sa pričom som sa rukami musela podopierať aby som to zvládla.
"To ti povedal?" potiahla som nosom.
"Ak ma tu nechceš, vrátim sa späť na chodbu, len sa hlavne znova nerozčúľ," ukázal na dvere za ním.
"Vlastne myslím, že si v tejto chvíli jediný človek, ktorého pri sebe chcem mať," šepla som a v tej chvíli som sa úplne rozplakala. Zrazu na mňa všetko doľahlo a každou sekundou ma čoraz viac prenasledovala pravda, ktorú mi povedal môj otec.
"Pšššt, Reyli," Harry okamžite ku mne pribehol, sadol si ku mne na posteľ a pritúlil si ma k sebe.
"To bude dobré," šepol mi do vlasov, pričom ma do nich pobozkal.
"Sľúb mi, že sa z toho dostanem. Prosím, potrebujem mať istotu, že to zvládnem," plakala som mu v náručí, pričom som to od neho potrebovala počuť. Tak veľmi som sa zrazu bála, že to nezvládnem. Možno to bolo tým, že som si uvedomovala, že v tom teraz už nie som sama.
"Ty to zvládneš, pomôžem ti a už ťa neopustím. Nikdy. Vždy budem pri každom tvojom kroku, pomôžem ti pri každej tvojej neistote, ukážem ti znova tú správnu cestu Reyli," uisťoval ma a ja som k nemu podvihla tvár.
"Nemôžem od teba žiadať aby si sa vzdal svojej kariéry iba kvôli tomu aby si bol so mnou."
"To ani nebude potrebné," usmial sa.
"Tvoj otec mal totiž dobrý nápad."
"Nerozumiem," pokrútila som hlavou.
"Po Novom roku idem na 4- mesačné turné, a on navrhol aby si išla so mnou," vysvetlil mi a ja som okamžite spozornela.
"To- to predsa nemôžem," pokrútila som hlavou.
"Práve naopak Reyli. Všetci si myslíme, že ti to prospeje. Spoznáš nových ľudí, budeš zamestnaná tak, že nebudeš mať čas myslieť na tie svinstvá a hlavne to najdôležitejšie, splní sa nám spoločný sen. Precestujeme svet, spoločne."
"Ale ja teraz nemôžem odísť," stále som trvala na svojom, keď som si uvedomila čo tým môj otec sleduje.
"Ty to nechceš?" prekvapene zodvihol obočím.
"Nemôžem. Musím ostať doma," krútila som zmätene hlavou.
"Doma ostať nemôžeš. Tvoja mama chodí do práce a ty nemôžeš ostať sama."
"Ja to zvládnem, len jednoducho tu musím ostať," trvala som na svojom.
"Je mi to ľúto Reyli, no či chceš alebo nie pôjdeš so mnou," povzdychol si Harry.
"Harry ty to nechápeš. Nemôžeš ma vziať odtiaľto preč, on ma teraz potrebuje."
"Kto ťa teraz potrebuje?" zamračil sa a ja som začala kúsok zmätkovať. Vedela som, že som precitlivená a moje pocity sú zdvojnásobené a moje zmysli sú kúsok pomätené, no ten strach o otca čo som zrazu začala cítiť sa ma stále viac zmocňoval.
"Môj otec," šepla som a pozrela sa na moje ruky, ktoré mi odpútal od remeňov.
"Takže už o tom vieš," povzdychol si a ja som sa na neho prekvapene pozrela.
"Ty- ty si o tom vedel?"
"Viem o tom iba pár dní. Tvojmu otcovi prišlo zle po tom ako si si pokúsila vziať si život. Bol som v dome s ním a tak som sa to vlastne dozvedel."
"Takže teraz chápeš prečo nemôžem odísť," s nádejou som sa na neho pozrela, že to pochopil.
"Myslím, že to je ďalší dôvod prečo by si mala ísť so mnou."
"Ale Harry..."
"On nechce aby si sa trápila Reyli. Nechce aby si ho videla ako trpí. Aj keď tu ostaneš, nič sa nezmení, pretože nakoniec on aj tak odíde aby ťa ušetril pohľadu na neho."
"Nie, on už neodíde. Povedal mi, že ak začnem bojovať, tak začne aj on."
"A to aj splní, len ďaleko od teba."
"Nemôže ma znova opustiť," pokrútila som hlavou a z očí mi vyhŕkli slzy.
"Je to jeho rozhodnutie."
"Tak nechajte rozhodnúť aj mňa."
"Práve v tejto chvíli sa musíš sústrediť iba na seba a..."
"Ako sa môžem sústrediť na seba, keď som sa práve dozvedela, že môj otec zomiera?"
"Tvoj otec je silný. A myslím, že ty by si mu mohla ísť tým správnym príkladom, že aj z najväčšieho pekla sa dá dostať."
"A čo ak to nezvládnem ani ja?"
"Zvládneš, pretože budem pri tebe a ja ťa nenechám znova padnúť."
"Sľúb mi to. Sľúb, že sa z toho dostanem a môj otec bude nakoniec v poriadku."

"Sľubujem ti to," usmial sa na mňa a jeho tón hlasu bol tak istý, že ma donútil mu uveriť.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Nika Nika | 17. listopadu 2014 v 19:26 | Reagovat

Fuu to bol teda zvrat :D :D To som teda ani ja necakala :)
Som rada, ze sa Reyli rozhodla zabojovat a aj som cakala, ze jej Harold navrhne nech ide s nimi na to turne :D :D
Tesim sa na dalsiu kapitolu :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama