Never leave you- 5. kapitola: Skoro odhalená

3. listopadu 2014 v 17:33 | Reyli |  Never leave you

Pred obedom sa všetci museli vrátiť k Harrymu domov, pretože Anna pripravila slávnostný obed. Práve som sa lúčila s Gemmou, keď ma Harry objal zozadu a položil si bradu na moje rameno.
"Čo potrebuješ Harold, že si taký prítulný?" opýtala som sa ho a otočila hlavu k nemu.
"Nič," pokrútil nevine hlavou.
"Mali by sme už ísť," ozvala sa Gemma čím prerušila náš očný kontakt.
"Neviem čo tu ešte robíte," zodvihol hlavu a vystrel sa.
"Čakali na teba," odvetila som za Gemmu.
"Ale ja nikam nejdem," odvetil a ja som sa k nemu otočila.
"Ako to, že nikam nejdeš?" opýtala sa ho Gemma skôr ako som to stihla urobiť ja.
"No ostávam tu," odvetil a celý čas zo mňa nespúšťal zrak. Snažila som sa zistiť o čo mu ide, no bolo to zbytočné.
"A čo mám akože povedať mame? Že kde si?" pýtala sa ho Gemma.
"Neviem. Niečo si s chalanmi cestou vymysli," odvetil a stále na mňa uprene pozeral. Začala som mať z toho divný pocit.
"Harry mal by si ísť," snažila som sa ho presvedčiť, no on trval na tom, že tu ostáva. Chalani s Gemmou nakoniec odišli sami a ja som sa s Harrym vrátila do chalupy. Posadila som sa na gauč a čakala kedy sa mi prizná prečo tu so mnou ostal.
"Tak čo si dáš na večeru? Urobím špagety alebo tacos?" opýtal sa ma a zamieril si to do kuchyne. Nechápavo som ho pozorovala ako odchádza chodbou do kuchyne a pokrútila som hlavou. Postavila som sa a zamierila si to za ním.
"O čo ti ide Harold?" spýtala som sa ho priamo, pretože som ho až pridobre poznala.
"Takže tacos, vedel som to," usmial sa a odignoroval moju otázku.


"Chceš tam kuracie mäso nakrájané na plátky alebo na kocky?" pýtal sa ma ďalej.
"Fajn. Ako chceš. Ignoruj ma," odvrkla som zlostne a vybrala som sa preč.
"Po akú dávku si si dnes večer mala ísť?" opýtal sa ma zrazu čím ma na pol ceste zastavil. Zarazene som ostala stáť na mieste a moje zreničky sa od strachu rozšírili.
"O čom to rozprávaš?" nahodila som hraný úsmev a otočila som sa späť k nemu.
"Nehraj sa na hlúpu a odpovedz mi," prepaľoval ma pohľadom.
"Ale ja vážne netuším o čom rozprávaš," zapierala som ďalej.
"Fajn," pokrčil ramenami a dodal: "Takže sa vráťme k tomu mäsu. Chceš ho na plátky alebo na kocky?"
Harry sa mi otočil chrbtom a vytiahol z chladničky kuracie mäso. Neisto som pristúpila k nemu a napustila do misky horúcu vodu, do ktorej následne položil mäso.
"Myslím, že to bude lepšie na kocky," odvetila som mu nakoniec a on mlčky prikývol. Pozrela som na neho a vedela som, že s ním nebude žiadna reč, kým mu nedám nejaké vysvetlenie. No ja som mu nemohla povedať pravdu. Nemala som odvahu. Pociťovala som strach, že ma nepochopí alebo ma nedaj bože odsúdi. Viem ako neznášal čo i len cigarety a nie to drogy. Ak by vedel pravdu možno by ma vylúčil zo svojho života a ja by som v tú chvíľu zomrela. Ak by ma opustil aj on, neprežila by som to.
"Harry?" oslovila som ho neisto.
"Hmm?" odvetil, pričom sa na mňa ani nepozrel. Radšej sa sústredil na krájanie.
"Ale nič," dodala som nakoniec a radšej som odišla z kuchyne. Vyšla som na terasu a zhlboka sa nadýchla. Tak veľmi som mala potrebu niečo si dať, no všetky moje zásoby sa minuli. Potrebovala som sa uvoľniť, potrebovala som cítiť ako mi droga prúdi krvou. Zavrela som oči a snažila sa upokojiť. Viem, že ak by som dostala abstinenčné príznaky všetko by sa pokazilo a Harry by sa dozvedel pravdu. A to som nemohla dovoliť.
"Reyli," otvorili sa balkónové dvere a Harry pristúpil ku mne.
"Chcem byť sama," šepla som a stále som mala zatvorené oči.
"Nebudem ťa nútiť aby si mi to povedala," povedal a ja som sa k nemu otočila a pozrela sa na neho.
"Iba chcem aby si vedela, že ak máš nejaký problém som tu pre teba. Môžeš mi povedať čokoľvek," hovoril opatrne pričom na ňom bolo vidieť ako volí tie správne slová.
"Ja viem," prikývla som a on v tom ku mne pristúpil a objal ma. Zaborila som si tvár do jeho hrude a snažila som sa neplakať. Tak veľmi som chcela byť taká ako pred tým. Byť dosť dobrá a hlavne byť hodná jeho priateľstva.
"Trasieš sa," šepol mi do vlasoch a ja som sa k nemu viac schúlila.
"Chcem ísť dnu," podvihla som tvár a on iba mlčky prikývol. Posadila som sa do kresla a on cezo mňa hodil teplú deku. Zapálil krb aby mi bolo teplejšie a odišiel do kuchyne. Pozorovala som hrejúce plamene v krbe a čoraz viac som bola ponorená v mojich myšlienkach.
"Už sa to nesie!" vytrhol ma z nich až Harryho hlas a vôňa čerstvého tacos.
"Mňam," usmiala som sa a on mi položil tanier na kolená.
"Naše obľúbené," žmurkol na mňa a vzal si jeden z taniera.
"Ty sa nezdáš," zasmiala som sa keď som ochutnala. Úprimne boli to najlepšie tacos aké som za poslednú dobu jedla a verte bolo ich naozaj dosť.
"Viem, už som súci na ženenie," hrdo prikývol s plnou pusou.
"Už ti len chýba nájsť tú pravú," pripomenula som mu.
"To sa už nejako dorieši a keď nie stále mám teba," odvetil a mne skoro zabehlo.
"Čo si to povedal?" uisťovala som sa či som to pochopila správne.
"No nepovedz mi, že by si mi dala košom," pozrel na mňa tým svojím spôsobom nevinného mačiatka.
"Nemohla by som byť nikdy tvojou ženou," pokrútila som hlavou.
"Prečo? Žehliť viem, pratať viem a variť tiež viem. A to si ani nevieš predstaviť aký som v posteli," nezbedne sa pri poslednej vete usmial a ja som sa zamračila.
"Ver, že to si ani predstaviť nechcem," pobavene som odvetila.
"Fajn," odvetil flegmaticky, no neodpustil si poznámku: "No musím ti povedať, že prichádzaš o veľa."
"Ty si sa vôbec nezmenil," zasmiala som sa a dodala: "Stále rovnaký perverzák ako pred dvoma rokmi."
"No ty ma aj tak miluješ," vyplazil mi jazyk a ja som pretočila očami.
Po zjedení mi Harry ani nedovolil poumývať riad. Nakázal mi sedieť pri krbe aby som sa zohriala. Keď som ostala na chvíľu sama uvedomila som si, že posledné minúty som ani nepomyslela na drogy. Dokonca sa upokojilo aj moje telo, ktoré si vyžadovalo svoju dávku. Síce som nechápala ako je to možné, bola som za to Harrymu vďačná a preto som sa rozhodla tak ako som sa rozhodla.
"Odkiaľ vieš o tej dávke?" opýtala som sa hneď ako sa vrátil. Chcela som mať tento rozhovor už za sebou. Harry sa posadil späť ku mne na zem a hlavu si oprel o svoje ruky, ktoré si položil na moje kolená.
"Volal ti akýsi Jason a ja som to zdvihol," priznal.
"Ty si zodvihol môj telefonát?" podvihla som obočím.
"No čo. Nebola si po blízku a k tomu vždy som to robil," bránil sa.
To áno. Ale vtedy som pred tebou ešte nemala žiadne tajnosti, preletelo mi hlavou a nahodila hranný úsmev.
"To je v poriadku," prikývla som a on mi v tom vzal moju ruku a začal sa hrať s mojimi prstami.
"Takže o akú dávku išlo?" opýtal sa pokojne.
"To ti už Jason nepovedal?"
"Nie. Keď si uvedomil, že nehovorí s tebou, tak zložil," mykol ramenami a mne odľahlo.
"Aha."
"Tak aká dávka?" opýtal sa znova.
"Ide o tabletky," odvetila som.
"Reyli?!" zvýšil hlas a zarazene sa na mňa pozrel.
"Nie počkaj," upokojila som ho a vysvetlila: "Sú to tabletky na chudnutie."
"Na chudnutie?" zopakoval prekvapene a pohľadom si ma prešiel.
"Posledné týždne som akosi pribrala a nedarí sa mi to zhodiť. Po tých tabletkách by som..." chcela som pokračovať v klamaní, keď mi skočil do reči.
"Zlatko ale tebe netreba schudnúť ani kilo. Si krásna taká aká si."
"Ale prosím ťa to hovoríš preto, že si môj najlepší priateľ," zasmiala som sa.
"Nie. To hovorím preto, že som chlap a viem oceniť krásu," odvetil a ja som sa iba rozpačito usmiala. Cítila som sa zvláštne ak mi práve Harry dával komplimenty. Nikdy predtým to nerobieval, práve naopak. Ako pubertiak mal iba dvojzmyselné poznámky na ktoré som bola zvyknutá, no na komplimenty nie. No aj napriek tomu sami to páčilo. Možno aj viac ako by malo.
Na druhý deň ráno odišiel domov. Poupratovala som celú chalupu a ľahla som si späť do postele. Byť tu sama zavretá bolo neskutočne nudné. Zakryla som sa perinou a pustila si hudbu. Už už som zaspávala, keď mi zazvonil mobil. Bol to Jason. Chvíľku som váhala, či to mám vôbec zodvihnúť, no nakoniec som to urobila.
"Chcem ti iba oznámiť, že tvoju dávku som predal Marcusovi," ozval sa hneď ako som ho pozdravila.
"Jason, mrzí ma, že..." nestihla som dopovedať, pretože mi skočil do reči.
"Tvoje ospravedlnenie si môžeš niekam strčiť! Kvôli tebe som mal problémy. Vieš ako to v tomto obchode chodí a ty si si len tak zmyslela, že svoju dávku nechceš a nezaplatila si za ňu."
"Ja- ja viem. Už sa to nezopakuje, sľubujem."
"Samozrejme, že sa to nezopakuje, pretože si svoje drogy od dnešného dňa hľadáš niekde inde," zavrčal zlostne. Z jednej strany som ho chápala. Ak by nenašiel niekoho iného komu by moju dávku predal, dostal by sa do obrovského maléru s najvyšším, ktorý drogy predával. Jason mu vždy musel dať 60 percent z predaja.
"To mi nemôžeš urobiť."
"Už sa stalo zlato."
"Jason si môj priateľ. Si jediný, ktorý mi môže zohnať moju dávku. Nemôžeš ma kvôli jednej chybe poslať do čerta," naliehala som, pretože predstava, že stratím jediného dodávateľa na škole mnou lomcovala.
"Aurélia ty si asi neuvedomuješ o čo všetko v tomto obchode ide."
"Urobím čokoľvek čo budeš chcieť, len ma neposielaj k čertu. Prosím!" vytrvalo som sa ho snažila presvedčiť. Jason sa na chvíľu odmlčal. Tieto minúty boli naozaj strašné. Chcela som s tým naozaj prestať a vždy keď bol pri mne Harry prisahala som si, že to zvládnem. No zakaždým keď odišiel moje všetky bunky v tele volali iba po droge.
"Len preto, že ťa mám rád," povzdychol si nakoniec a ja som si vydýchla.
"Ďakujem," šepla som vďačne.
"Dnes večer by si mohla dôjsť. John robí párty, možno sa na nej niečo pre teba nájde. Určite už pomaly blázniš kvôli nedostatku."
"Hahaha. Nie som závislá," poznamenala som.
"Zlato. Pýtaš odo mňa pravidelne každý týždeň dávku už celých 6 mesiacov. Samozrejme, že si závislá," zasmial sa a ja som sa zamračila. Ani mi to neprišlo ako dlho to už beriem.
"Viem s tým kedykoľvek prestať. Vidíš trebárs na tento týždeň nemám dávku a som úplne pokojná."
"Som zvedavý do kedy ti to vydrží," odvetil.
"Do kedy budem chcieť."
"Samozrejme," pobavene poznamenal a zložil mi. Jason si bol až príliš istý tým, že bez drog nemôžem už viac existovať. A možno práve to bolo pre mňa motivujúce aby som mu dokázala opak. Síce čím dlhšie som bola sama, tým som cítila väčšiu úzkosť, sľúbila som si, že na dnešnú párty nepôjdem. Presne som vedela ako by to skončilo a to som nechcela.
"Zvládneš to," povzbudzovala som samu seba, keď odbila tretia hodina poobedia. Nervózne som prechádzala po miestnosti a cítila som ako sa mi chveje celé telo. Kvapky potu mi stekali dole čelom a nebolo nič čo by ma vedelo rozptýliť. Stále dookola som myslela na to aké by to bolo kebyže nakoniec dôjdem na tú párty. Tieto všetky pocity depresií, ktoré sa ma pomaly zmocňovali by zmizli. Ten pocit samoty, ktorý ma prenasledoval pri mojom každom kroku by sa zmenil.
"Do čerta i s tým!" sykla som a schmatla kabelu. Rozbehla som sa k dverám v úmysle stihnúť autobus do Birminghamu kde ma však zastavil Louis, ktorý ma práve prišiel navštíviť.
"Reyli?" podozrievavo si ma obzrel.
"Louis," snažila som sa o úsmev, no nejako sa mi to nepodarilo.
"Si v poriadku?" nadvihol obočím a priložil mi ruku na čelo.
"V absolútnom," prehltla som na sucho.
"Preboha veď sa celá trasieš," spozornel keď zbadal moje klepajúce ruky.
"Prepáč, ale už musím isť!" predrela som sa cez neho cez dvere a rýchlym krokom som si to nasmerovala na cestu.
"Takto nikam nemôžeš ísť!" dobehol za mnou a ja som sa každou chvíľkou cítila horšie a horšie. Mala som necelých 20 minút na to aby som sa dostala na autobusovú stanicu. A jediné na čo som dokázala myslieť bolo ako si vpichávam niečo priamo do žili alebo ako šnupem môj obľúbený biely prášok.
"Pusti ma!" sykla som podráždene keď ma chytil za ruku.
"Chcem ti iba pomôcť," nechápavo sa zamračil.
"Nepotrebujem pomoc. Jediné čo potrebujem je ihneď sa dostať do Birminghamu , tak ma..." nestihla som dopovedať, pretože mi skočil do reči.
"Zdáš sa mi byť nemocná. Takto ťa nemôžem nikam pustiť samú," pokrútil hlavou.
"Nemáš na výber," zašomrala som a rozbehla som sa preč. Louis si však nedal povedať a rozbehol sa za mnou.
"Stoj! Reyli!" kričal a schmatol ma zozadu za pás.
"Pusti ma!" bila som mu hystericky do rúk, no nepovolil.
"Zbláznila si sa?!" skríkol na mňa a ja som mu zakúsila do ruky.
"Au!" skríkol, no pustil ma. Čím ďalej tým viac som cítila ako mi chýba droga. Bola som ako zmyslov zbavená, no nemohla som to ovládnuť. Pribehla som na križovatku a otočila som sa za sebou. Videla som ako za mnou stále Louis beží a síce som mala pred ním náskok, určite by ma dobehol. Preto som prešla na stopovanie a dúfala som, že mi niekto zastaví.
"Reyli!" počula som jeho hlas, ktorý sa ku mne čoraz viac približoval.
"Prosím pomôžte mi," úpenlivo som pozrela na vodiča malého Renaulta, ktorý mi zastavil.
"Deje sa niečo?" pozrel sa na mňa cez okno.
"Ten chlap ma prenasleduje," ukázala som prstom na Lousia, ktorý ma už dobehoval.
"Nastúpte si," zahlásil a ja som rýchlo nastúpila. Louis pribehol práve vo chvíli kedy ten chlap naštartoval. Na autobusovú stanicu som došla včas len tak tak. Medzitým mi skoro nonstop vyzváňal telefón. Bol to Harry, ktorého určite už stihol informovať Louis, no ja som mu nebrala. Nechcela som počuť jeho hlas, pretože som vedela, že znova sa dostavia výčitky svedomia. Rovnako ako vždy keď som s ním a predstavím si ako by asi zareagoval ak by zistil, že už nie som to dievča z pred dvoch rokov.
"Študentský do Birmingamu," pýtala som si na informáciách a vysypala posledné drobné, ktoré som mala v peňaženke.
"Ďakujem," usmiala som sa keď mi podala lístok a zamierila som si to na nástupište. Snažila som sa skonsolidovať, no v mojej hlave mi dunelo. Snažila som sa zamerať na jeden bod, na ktorý sa môj pohľad uprie, no nedokázala som žiaden registrovať. Pred očami sa mi miestami zahmlievalo a pri každom kroku som cítila ako ma moje nohy prestávajú poslúchať.
"Prosím vodu," zachytila som sa prvého človeka, ktorý mi prešiel pod ruku a moje nohy sa úplne podlomili. Započula som ešte hlasný krik a potom som už prestala vnímať.
"Aj tak ma nechytíš!" kričala som z plných pľúc a bežala som po lúke cez nepokosenú trávu. Cítila som ako mi slnečné lúče rozpaľujú pokožku a hrejú ma aj cez moje červeno biele šaty. Na tvári mi svietil šťastný úsmev a vedľa mňa pobehoval Fliačik s vyplazeným jazykom.
"Harry?!" zastala som a obzrela sa za seba, keď som nezapočula žiadnu jeho reakciu.
"Harry?!!" zvolala som hlasnejšie jeho meno keď som ho nikde za sebou nezbadala. V tom vykukla jeho kučeravá hlava z pod stromu a zadíval sa na mňa. Nahnevane som na neho zazrela prečo ma nenaháňa a on mi iba rukou zakýval aby som k nemu došla.
"Čo tu robíš? Prečo ma nechytáš?!" zamračene som sa na neho pozerala.
"Čupni si," chytil ma za ruku a pritiahol k sebe.
"Čo je?"
"Pozri čo som našiel," vytiahol z nohavíc krabičku cigariet a ukázal mi ju.
"Vyhoď ju," pokrčila som nosom.
"To ma ani nenapadne," pokrútil hlavou a vytiahol poslednú cigaretu, ktorá v nej bola. Následne vytiahol aj zapaľovač, ktorý sa v nej tiež nachádzal a zapálil si.
"Zbláznil si sa?! Tvoja mama ťa zabije keď sa to dozvie!"
"Máš pravdu, keď sa to dozvie," spokojne sa na mňa usmial a potiahol si. V tom sa začal nahlas dusiť a ja som vybuchla smiechom. Tak veľmi sa snažil zakryť dusenie až celý sčervenel.
"Nesmej sa. Ja viem fajčiť," zazrel na mňa.
"Vidím," smiala som sa ďalej.
"Iba som sa toho veľa nadýchol. A k tomu nerobím to prvý krát," bránil sa.
"A ja už nie som panna," pobavene som pretočila očami.
"Ty? Veď teba ešte ani žiaden chlapec nepobozkal!" tentoraz to bol on, ktorý vyprskol do hlasného smiechu.
"Sklapni!" buchla som ho po ramene.
"Nepobozkaná! Nepobozkaná!" začal kričať a ja som mu vytrhla z rúk cigaretu.
"Ja čakám na toho pravého," zašomrala som zlostne a potiahla som si. V tom som vypúlila oči a začala sa dusiť. Dym mi išiel dokonca až z nosa a ja som ho cítila všade. Harry spustil hlasný smiech a ja som cigaretu rýchlo zahodila.
"Reyli," započula som svoje meno a precitla som. Zhlboka som sa nadýchla a otvorila oči. Na do mnou som zbadala Harryho tvár, ktorá sa na mňa ustarostene pozerala. Pohladil ma po líci a neisto sa usmial.
"Čo sa stalo?" nechápavo som na neho pozrela a pomaly si začala uvedomovať, že to bol iba hlúpy sen.
"Omdlela si," odvetil a ja som sa poobzerala okolo seba.
"To nie! Som doma?!" zdesene som vykríkla keď som zistila, že som vo svojej izbe. Chcela som sa ihneď posadiť, no Harry ma zadržal.
"Pokoj. Tvoja mama si myslí, že si práve bola na ceste zo školy domov ," upokojil ma a ja som sa na neho zmätene pozrela.
"Lístok do Birmingamu sme roztrhali a zahodili," dodal.
"Ale ja musím ísť. Čakajú ma. Musím sa tam dostať," hovorila som skôr sama pre seba, keď som sa rozpamätala kam som vlastne mala namierené.
"Kto ťa čaká?" opýtal sa nechápavo.
"Musím ísť," odignorovala som jeho otázku a odkryla som sa. Posadila som sa tentoraz už úspešne a Harry na mňa iba nechápavo pozeral.
"Kam?"
"Do školy," odvetila som stroho a postavila sa. Podišla som ku skrini, z ktorej som vytiahla rifle keďže som bola iba v nočnej košeli a začala ich naťahovať.
"Blázniš? Včera si odpadla a dnes chceš sama cestovať?"
"Včera?" pozrela som na neho vydesene a on iba prikývol.
"To snáď nie," zaúpela som a začala som hľadať svoj mobil.
"Čo hľadáš?"
"Mobil," odvrkla som a on ho vytiahol z kapsy. Pozrela som sa na neho a vytrhla som mu ho z rúk. Pozrela som sa na displej a svietilo mi 12 zmeškaných hovorov.
"Zdvihol si to niekomu?" uisťovala som sa.
"Nie," pokrútil hlavou.
"Určite?"
"Naozaj. Jediné čo som urobil bolo, že som vypol zvonenie aby ťa v noci nikto nezobudil."
"Ty- ty si tu bol celú noc?" nechápala som.
"Yop," prikývol, no to ja som už ťukala do mobilu. Potrebovala som zistiť či sa pre mňa niečo zvýšilo. Nevedela som si predstaviť, že by som mala vydržať do ďalšieho týždňa. Síce som sa teraz cítila vcelku dobre, vedela som, že nastane chvíľa kedy mi príde znova zle. Chvíľa kedy ostanem sama a všetky tie zlé tiene ma začnú prenasledovať a neprestanú až kým ma nepohltia do svojej temnoty.
"Reyli," oslovil ma neisto Harry, no ja som ho ignorovala. Nehybne som stala a pozerala na mobil kedy mi príde spätná väzba od Jasona.
"No tak Reyli," pristúpil ku mne a až keď so mnou potriasol, pozrela som sa na neho.
"Čo je to s tebou?" opýtal sa ustarostene.
"Nič," odvetila som stroho.
"Neklam mi."
"Neklamem," pokrútila som hlavou.
"Louis mi hovoril, že si to na tej chalupe nebola ani ty. Bola si agresívna a podráždená. Celá si sa triasla a tvoje oči boli podliate krvou," hovoril opatrne.
"Louis klame," odvrkla som a prešla okolo neho.
"Nie Louis nikdy neklame," bránil ho.
"Dobre je pravda, že som nebola vo svojej koži. Išlo o to, že mi zavolali zo školy, že sa mám okamžite dostaviť na skúšku. Bola som z toho nervózna a k tomu som sa od rána necítila dobre," začala som si vymýšľať.
"Ráno si bola ešte v absolútnom poriadku," premeral si ma pohľadom.
"To áno, no potom som dostala teplotu."
"A kvôli teplote a stresom si ho pohryzla a utiekla mu?"
"Nepohryzla som ho," rýchlo som odvetila.
"On tvrdí niečo iné," podvihol obočím.
"A ty budeš veriť viac jemu ako mne?" opýtala som sa.
"Louis je môj najlepší kamarát. Nemám dôvod mu neveriť," bránil ho.
"Tsts samozrejme. A ja som už iba niekto z minulosti však?" ironicky som poznamenala. Nechcela som byť k nemu zlá, no dostával ma do úzkych. A moja abstinencia spôsobovala, že sa u mňa na povrch drali moje najhoršie vlastnosti.
"Prestaň s tým. Vieš, že to tak nie je."
"Vážne? Tak potom prečo o mne pochybuješ? Prečo veríš radšej jemu ako mne."
"Nepovedal som, že ti neverím. Povedal som iba, že nemám dôvod neveriť jemu," zopakoval svoje slová.
"A nie je to úplne to isté?"
"Nie," pokrútil hlavou a ja som sa iba ironicky zasmiala.
"Pozri Reyli," pristúpil ku mne, no ja som od neho odstúpila o krok dozadu.
"Louis si ťa obľúbil, nikdy by ti nijak nechcel uškodiť a preto...." nestihol dopovedať, pretože som mu skočila do reči.
"Louis sem, Louis tam! Stále iba on! Nebude to náhodou tak, že ho brániš iba kvôli tomu, že medzi vami je viac ako obyčajné priateľstvo?" opýtala som sa a vedela som, že mu tým zabrnkám na jeho citlivú strunu.
"Čo tým chceš povedať?" zamračil sa.

"Možno tie všetky články, ktoré o vás a vašom vzťahu písali sú pravdivé a vy si to potajme medzi sebou naozaj rozdávate!" povedala som s úsmevom na tvári a smerovala som tým k rôznym dedukciám, ktoré boli o ich vzťahu rozpitvávané v médiách. A to bol posledný klinec. Videla som ako to Harryho zabolelo, no ja som sa iba bránila. Bol to môj ochranný štít pred jeho ďalšími otázkami a jeho výsluchom.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Nika Nika | 3. listopadu 2014 v 19:14 | Reagovat

Au, tak to bolo hnusné :(
Som zvedavá ako na túto poznámku zareaguje Harry...
"To sa už nejako dorieši a keď nie stále mám teba," - Bolo zabité :D :D to skoro zabehlo aj mne :D
Teším sa na ďalšiu kapitolku :D

2 perfect-directioners perfect-directioners | Web | 3. listopadu 2014 v 20:32 | Reagovat

[1]: no zial drogy su drogy a niekedy Reyili ani nebude rozmyslat co vravi, cim  mu ublizi :)

3 Patricia Patricia | E-mail | 5. listopadu 2014 v 18:08 | Reagovat

Prosim dajte dalsiu :(

4 perfect-directioners perfect-directioners | 5. listopadu 2014 v 23:16 | Reagovat

[3]:v nedelu budu dalsie dve :) zial teraz som pracovne odcestovana,no kazdy tyzden budu uverejnene tri kapitoly,takzze v nedelu pridam hned dve ako sa vratim domov :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama