Challenge Accepted - 1. kapitola: To si mám k sebe naozaj nasťahovať cudzinca?!

11. února 2015 v 17:23 | Reyli |  Challenge Accepted

On ju naučil žiť, ona ho naučila byť tým, kým v skutočnosti je. On ju naučil nebáť sa, ona ho naučila veriť ostatným. Obaja boli stratení... až kým nenašli jeden druhého.



Kvapky potu mi pomaly stekali dolu chrbtom a mňa to jemne šteklilo. Rukou som si zodvihol mokré tričko a pretrel si ním tvár. Smrdel som ako prasa, no v tej chvíli mi to vôbec nevadilo.
"Dobrá práca chalani!" chvála sa niesla celým zákulisím po našej show a ja som bol naozaj spokojný.
"Idem do sprchy," mávol som rukou, kým ostatní začali oslavovať ako zakaždým, keď skončíme s koncertom. Mne tieto zvyky prišli naozaj trápne. Oslava s minimom alkoholu, alebo poprípade so žiadnym, stojí naozaj za hovno.
Nakoniec som sa vyparil skôr ako všetci ostatní posadali do autobusu a zamieril si to do jedného podniku v centre mesta.
"Harry kámo, konečne si sa tu aj ukázal!" privítal ma Ben, s ktorým som v minulosti súťažil v tom, kto viac znesie alkoholu. Bol to prvotriedny alkoholický zbohatlík, ktorý nevedel, čo so zvyšnými peniazmi.
"Vieš, že ak by to záležalo na mne, nasťahoval by som sa tu," odvetil som, no môj pohľad sa už sústredil na sexy telíčko s dokonalými rysmi, ktoré prešlo okolo mňa.
"Ako môže byť niekto tak sexy?" povzdychol som si, pričom som sa stále zameriaval na ryšavé dievča s obrovskými zelenými očami, ktoré ma vábili z diaľky. Bolo to akoby ma sama vyzývala, aby som k nej došiel. Dokonale som si vedel predstaviť, ako z nej strhávam šaty v návale vášne, ktorú by sme obaja určite okamžite pocítili. Moje pery a jazyk by skúmal každučký kus jej tela, až kým by som sa nedostal k jej úplnému zákutiu...
"Je na čase vrátiť sa do reality," zasmial sa Ben a až v okamihu, ako sa postavil predo mňa, som znova začal vnímať.
"Čo si vravel?" nadvihol som obočím.
"Poď si vypiť," kývol iba hlavou k baru a vybral sa smerom k nemu. Môj pohľad znova zablúdil k môjmu dnešnému objektu a iba jemne som sa na ňu usmial. Vedel som, že dnes bude moja. A ona to vedela taktiež. Cítil som to z jej pohľadu, z jej mimiky a hlavne z pohybu jej tela. Chcela ma, túžila po mne a vábila ma.
"Takže čo tvoje turné?" vypytoval sa Ben, kým sme do seba hádzali pohárik za pohárikom whiskey.
"Ale, ako vždy. Ľudia šalejú, my si to snažíme užívať a náš managment je spokojný, že každým dňom má tučnejšie konto."
"Ja ti závidím," pokrútil iba hlavou a ja som sa zasmial.
"To vieš, každý si zaslúži to, čo má," pobavene som odvetil.
"A teraz ma ospravedlň. Mám niečo na práci," dodal som, postavil sa zo stoličky a zamieril si to k mojej ryšavke. Môj krok bol sebaistý, akoby som ani nečakal odmietnutie. A ako by som aj mohol čakať? Ženské sa mi samé vrhali pod nohy a ja som mohol mať každú, na ktorú som pomyslel.
"Tak ideme?" opýtal som sa jej po presne ôsmich minútach nášho rozhovoru a ona nadšene prikývla.
Naivka, pomyslel som si, pomohol jej obliecť jej kabát a zamierili sme si to k východu. Pred dverami som sa otočil na Bena, ktorý iba nechápavo krútil hlavou a odišiel.

XXX
Sedel som za okrúhlym stolom s nohami vyloženými na operadle Liamovej stoličky a čakal na Managment. Niall sedel vedľa mňa a ako zvyčajne do seba dával bagetu z neďalekého fastfoodu. Louis zasa písal so svojou mamou a Liam so Zaynom si ma premeriavali pohľadom.
"Čo je?!" nakoniec som to nevydržal a spýtal sa ich, prečo tak na mňa civia.
"Tak už to vyklop!" odvetil Liam.
"Čo mám vyklopiť?" nechápavo som pokrútil hlavou.
"Ty si mal minulú noc znova sex, však je to tak?" spýtal sa ma na rovinu Zayn a zrazu sa všetky hlavy otočili ku mne. Dokonca aj Louis konečne odlepil svoju tvár od mobilu.
"Ale no tak chalani," pretočil som očami.
"Aké to bolo?" vyhŕklo z Nialla.
"Keď to konečne vyskúšaš aj s niekým iným ako so svojou rukou, uvidíš sám," odvetil som a každý sa zasmial.
"Ale ako viete, že..." ani som nestihol dopovedať, pretože mi Louis skočil do reči.
"Že si mal sex? Tvoj spokojný výraz s afektovaným úsmevom to dostatočne naznačuje."
"Som rád, že ste tu všetci," zrazu sa vo dverách objavil vedúci managmentu, čím vyrušil našu debatu.
"Nemáme veľa času, tak to zrýchlim," začal a hodil na stôl akési papiere.
"A ty si sadni ako civilizovaný človek preboha," ukázal na mňa a ja som pokrčil nosom. Ani nemal ten rešpekt, aby nás oslovoval vlastnými menami. Zložil som si nohy a znova som urobil to, čo chcel on.
"O čo ide Derreck?" opýtal sa Niall a odhrýzol si z jablka.
"Vlastne o nič, čo sa týka teba a všetkých ostatných okrem Harryho."
"Čo som zasa urobil?" opýtal som sa okamžite.
"Tento krát ide o niečo iné."
"Takže my môžeme pokojne ísť," postavil sa Zayn, ktorý sa zjavne niekam ponáhľal.
"Sadni si Zayn," upozornil ho Derreck.
"Chcem, aby ste s tým boli oboznámení všetci," dodal a mne sa nepáčilo to zbytočné naťahovanie.
"Tak o čo ide?" opýtal som sa kúsok znechutene.
"Managment sa rozhodol prihlásiť ťa do jedného projektu s názvom ŽIVOT S CELEBRITOU."
"Čo?" vyhŕklo zo mňa.
"Pôjde tam vlastne o to, že na rok si k sebe prisťahuješ jedného z najlepších študentov z Európy, ktorý bude s tebou žiť pod jednou strechou."
"Ja do toho nejdem," okamžite som sa ohradil, pretože mi to pripadalo na hlavu, aby som k sebe doviedol úplne cudzieho človeka, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou bude nejaký nudný bifľoš so žiadnou štipkou pre zábavu.
"Neskoro, už bolo rozhodnuté. A dokonca si už podpísal zmluvu," ukázal mi akýsi papier, ktorý som v živote nevidel.
"Ja som nič také nepodpisoval!"
"Svieti tu tvoj podpis alebo nie?" usmial sa na mňa a ja som vedel, že tento hlupák znova dosiahne to, čo chce.
"A prečo práve ja? Prečo nie Louis, ten sa rád spoznáva s novými ľuďmi!"
"Zasa odtiaľ potiaľ!" okamžite sa ozval.
"No tak Derreck, toto mi predsa nemôžeš urobiť!" zaúpel som.
"Už sa stalo," odvetil pokojne a ja som si musel zahryznúť do jazyka skôr, ako som mu tam poriadne nevynadal.
"Fotky so životopismi vytlačené presne tak ako si to chcel," vošla do miestnosti aj Elisabeth jeho nemožná asistentka.
"Skvelé," usmial sa a doslova jej zhabal obálku z ruky.
"Máš výhodu, že si sám môžeš vybrať, ktorého študenta k sebe prichýliš," hodil obálku predo mňa, na čo som už nevydržal a vstal zo stoličky.
"Ja si do svojho domu nevpustím žiadneho kreténa, ktorý ma možno väčšie IQ ako samotný Einstein!" zúril som, no bolo mi to zbytočné. Pre Derrecka to bolo iba ďalšie moje trucovanie rozmaznaného decka ako ma často sám nazýval.
"Tak ktorý?" pýtal sa ma asi stýkrát, kým ja som pozeral na fotografie piatich neznámych ľudí. Chalani sa zatiaľ dohadovali, ktorého by si zvolili oni podľa životopisu, ak by boli na mojom mieste. Bolo to pre nich jednoduché, keďže neboli v mojej koži.
"Je to jedno nie? Aj tak mi nakoniec vyberiete sami," odvrkol som a hodil mu pod nos prvú fotografiu, ktorú som schmatol.
"Skvelé, Olívia Adamec, moja favoritka," podotkol spokojne s tým, že znova dosiahol svoje a ja som v zúrivosti opustil miestnosť. O pár sekúnd na to za mnou dobehli chalani, ktorí ma uisťovali, že to nie je až tak strašné a že to koniec koncov môže byť naozajstná zábava. No ja som mal na to iný názor. Tá osoba bola pre mňa iba nejakým prisťahovalcom v mojom dome a tak som sa k nej plánoval aj chovať.


O mesiac neskôr
Turné konečne definitívne skončilo a ja som sa vrátil do môjho pohodlného domu. Prechádzal som sa chodbami a užíval si ten božský pokoj.
"Konečne doma," povzdychol som si a hodil sa na gauč, keď mi v tom zazvonil mobil.
"Je úžasné iba tak oddychovať a nič nerobiť," spokojne som zapriadol do mobilu, keď som zodvihol Louisovi.
"Hovor mi niečo. Práve si vychutnávam vírivý kúpeľ a najlepšie na tom je, že v mojej kúpeľni!" jeho hlas pôsobil rovnako spokojne ako ten môj.
"Ten ma čaká presne o hodinu, hneď po mojom leňošení na tomto božskom gauči," usmial som sa a pohladil moju obrovskú pohovku.
"Presne preto volám, lebo som vedel, že si zabudol."
"Zabudol na čo?" zamračil som sa.
"O hodinu máš byť na letisku pre to dievča," odvetil opatrne, aby ma nevytočil a ja som sa okamžite pľasol po čele.
"Do riti, to je už dnes?"
"Mal by si vyraziť, aby ťa nemusela čakať. A hlavne Harry, správaj sa k nej hlavne normálne," upozorňoval ma.
"Viem, viem... ona za nič nemôže," povzdychol som si otrávene slová, ktoré mi Louis s chalanmi prízvukovali skoro každý boží deň.
Cesta na letisko bola nekončená. Na cestách boli zápchy a dokonca ani počasie mi nehralo do karát. Akoby vyššia moc nechcela, aby som sa dostal na letisko presne.
Keď som tam konečne po dvoch hodinách došiel, auto som zaparkoval čo najbližšie k budove a nasadil som si čiapku s okuliarmi. Nechcel som spôsobiť žiaden rozruch a tak som neriskoval. Na sebe som mal rozťahané tepláky a mikinu a pomaly som mieril k hlavným dverám. Hneď za dverami stála žena v roztrhanom oblečení a s klobúkom v ruke a tak som siahol do vrecka a dal jej všetky drobné čo som našiel okrem jednej mince na ktorej bola prilepená žuvačka. Iba som pokrčil ramenami, odlepil ju a vložil si ju do úst. S otvorenými ústami som ju začal poriadne prežúvať, aby konečne zmäkla, kým som pohľadom prechádzal po miestnosti a hľadal niekoho, kto bude mať v ruke ceduľku s mojím prvým menom. No bolo to úplne zbytočne, nič som nenašiel.
"Louis, čo chceš?" ozval som sa, keď ma znova bombardoval telefonátmi.
"Iba som sa chcel uistiť, že si sa na ňu nevykašľal."
"Som tu okej?"
"S ňou?"
"Nie. Neviem ju nájsť. V najlepšom prípade ju ani nenájdem a domov sa vrátim sám," zavtipkoval som.
"Prestaň!" zahriakol ma.
"Robím, čo môžem," odvrkol som a oprel som sa o stenu múra v strede miestnosti, keď v tom som oproti mne zbadal akési dievča s veľkým kufrom, ktoré zmätene blúdilo po miestnosti, akoby niekoho hľadalo.
"V to dúfam," ozval sa Louisov hlas.
"Hej, hej..." šepol som a zložil som, pretože niečo mi hovorilo, že možno práve táto osoba je tá, ktorú hľadám. Pomalým krokom som sa priblížil k nej a zbadal ceduľku s mojím menom ležať vedľa nej.

"Ehm," odkašlal som si a ona podvihla tvár.
"Harry?" vyslovila moje meno tak nesmelo a neisto, až som nechápal, či sa tak hanbí alebo má iba takú trému.
"Ol...," zasekol som sa, pretože som zistil, že si vlastne ani poriadne nepamätám jej meno.
"Olívia," pretočila očami a dodala: "Teší ma," pričom mi podala ruku. Slušne vychovaná, aspoň niečo, pomyslel som si a vystrel k nej tú svoju. Pohľadom som prešiel na jej veľký kufor, ktorý mala so sebou. Preboha, veď tá je ešte horšia ako ja, preletelo mi hlavou.
"Tak toto je tvoje?" opýtal som sa nakoniec.
"Toto a ešte tamto," ukázala mi na ďalšie batožiny a mne až zabehlo.
"Nechceš sa u mňa zabývať na trvalo však?" neodpustil som si poznámku, keď som si uvedomil, že si tu doniesla asi celý svoj byt. Chvíľku na mňa ostala iba tak nemo civieť a ja som začal uvažovať, či som to náhodou neprehnal, keď ona sa v tom z chuti rozosmiala. Úprimne vôbec som sa v nej nevyznal.
"Pokiaľ nemáš deväťdesiat a nechystáš sa umrieť a prenechať mi ten byt, tak nie, nájdem si inú obeť," zrazu zvážnela a ja som iba pootvoril ústa v snahe niečo povedať, no nedostal som zo seba ani hlásku.
"Pokoj, bol to len vtip. Sú to len veci, ktoré potrebujem. Ale mal si vidieť svoj výraz," znova sa ujala slova, ktorými pôsobila naozaj pobavene. Ešte chvíľku som na ňu ostal iba civieť a v mysli si prehrával, či toto naozaj dám, no nakoniec som sa otočil a vzal jej batožinu.
Ťahal som za sebou jej kufor, ktorý bol mimochodom ťažký ako hovado a v duši som preklínal Derrecka.
"Môžeš mi zopakovať ešte raz tvoje meno?" položil som jej otázku, keď som jej veci hádzal do kufra môjho Renge Rovera.
"Olívia," odvetila, pričom som to poriadne ani neregistroval, pretože som sa snažil vyhrať nad množstvom kíl jej batožiny, ktoré ma chceli s najväčšou pravdepodobnosťou zlomiť. Keď som to konečne napchal dnu, víťazoslávne som sa usmial hrdý sám na seba, že som to dal. Nenápadne som sa pozrel ešte na môj biceps, ktorý sa mi zdal znova o trochu mužnejší.
"Si macher Harry," šepol som si sám pre seba s maximálnou spokojnosťou a pozrel som sa k nej. Stála obďaleč a pozorovala ma, pričom som si ani netrúfol predpokladať, na čo asi myslí.
"Pekná bunda," odvetil som odveci, pretože ma nič duchaplnejšie nenapadlo a zamieril som si to k dverám. Snažil som sa nevyzerať veľmi zadychčane, no tie jej kufre mi dali naozaj zabrať.
"Ďakujem," šepla a nasadla na miesto spolujazdca. Neuniklo mi ako si fascinovane prezerá moje auto. Musel som sa usmiať, bola z neho úplne hotová.
"Tak Oliver, odkiaľ to vlastne pochádzaš?" snažil som sa začať konverzáciu, pričom ma to úprimne ani nezaujímalo. No sľúbil som chalanom, že aspoň skúsim byť milý.
"Olívia," opravila ma.
"Som zo Slovenska, ale pochybujem, že si o ňom niekedy počul."
"Vyzerám snáď ako idiot, ktorý nevie kde sa nachádza Slovensko?" opýtal som sa dotknuto, pričom pravdou bolo, že som nemal ani najmenšieho tušenia kde sa táto krajina nachádza.
"To som nepovedala, ale väčšinou na mňa ľudia pozerajú akoby som bola z Narnie," odvetila opatrne.
"Dostal som ťa," pobavene som sa zasmial, keď som zbadal jej výraz tváre. "Pravdou je, že naozaj nemám tušenie, kde sa tá tvoja krajina nachádza."
"Škoda, a ja som si už začínala myslieť, že patríš k tým inteligentnejším," povzdychla si. Prekvapene som na ňu pozrel a nebol som si istý, či som počul dobre. Našťastie nás v tej chvíli vyrušil môj mobil, ktorý som okamžite zodvihol.
"Kto je tam?" zamračil som sa, keď sa na druhej strane ozval akýsi ženský hlas.
"To som ja Lils, pamätáš minulý víkend v Miláne," snažila sa mi pripomenúť a ja som si nebol istý, či je to tá blondínka alebo hnedovláska.
"Jasné, ako by som mohol zabudnúť na ten tvoj rozkošný zadoček," uhral som to pričom som si všimol ako sa moja nová spolubývajúca zatvárila. Z druhej strany som iba započul slastné zasmiatie a ja som pretočil očami. "Zlatko, nehnevaj sa, ale teraz naozaj nemám vôbec na teba čas. Mám so sebou ťažký náklad a musím ho vyložiť a uistiť sa, že bude v poriadku," ospravedlnil som sa.
"A zavoláš mi neskôr?"
"Samozrejme. Hneď ako to bude možné," odvetil som, zložil a okamžite si to číslo blokol.
"Tak kde sme to skončili Oliver?" pozrel som sa na ňu, pričom som sa rozhodol odignorovať jej poznámku.
"Neviem si spomenúť, myslím, že sme hovorili o tom, že si chýbal na hodinách geografie, Harriette."
"Kto je Harriette?" nechápavo som na ňu zazrel a zastavil na červenú.
"Tvoja ženská časť. Oliver sa ju rozhodol spoznať."
"Tam odkiaľ pochádzaš je normálne rozprávať v hádankách?" ďalej som nechápal neuvedomujúc si, že zle vyslovujem jej meno.
"Fajn, tak pre veľký úspech ešte raz, volám sa Olívia, nie Oliver, to je mužské meno a tým, že som ti povedala Harriette, som sa ti snažila naznačiť, že to hovoríš zle. A nie, tam, kde žijem nehovoria často v hádankách."
"Aha," zháčil som sa a nevedel, čo ďalej povedať. Vlastne sa mi s ňou ani nechcelo udržiavať konverzáciu viac. Miesto začatia novej témy som pustil rádio a zapozeral sa na cestu. Kúsok som nechápal tomuto dievčaťu. Bola iná, divná. Celý zvyšok cesty už ani jeden neprehovoril. Neviem nad čím premýšľala ona, no ja som si už plánoval dnešný večer. Moja prvá noc môjho vytúženého dvojmesačného voľna!


A/N: ďakujeme za komentáre k predošlej časti :)
Diana verím, že aj táto kapča sa ti bude páčiť :)
Nika a zaujímavé to ešte len bude :)

V nasledujúcej časti Ostanete na obed? sa Liv rozlúči so všetkými doma, nasťahuje sa k Harrymu a spozná sa s chalanmi.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Nika Nika | 11. února 2015 v 19:33 | Reagovat

Tak to som zvedava co z toho nakoniec bude :D :D
Kapitola bola super :D Liv vyzera ako vtipne dievca a mozno dokaze uzemnit Harryho :D :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama