Challenge Accepted - 2. kapitola: Ostanete na obed?

13. února 2015 v 14:39 | Sophie |  Challenge Accepted

On ju naučil žiť, ona ho naučila byť tým, kým v skutočnosti je. On ju naučil nebáť sa, ona ho naučila veriť ostatným. Obaja boli stratení... až kým nenašli jeden druhého.

V minulých častiach: Turné skončilo a Harry sa vybral na letisko po novú spolubývajúcu s jasným cieľom - zaviezť ju domov a užiť si čo najviac, ako sa dá.




Čakala som pred školou na lavičke a keď pri mne zastavil modrý Ford. Schmatla som kabelku a nasadla som vedľa Sone. Boli sme dohodnuté, že dnes príde po mňa a pôjdeme aj s malým do parku, tak som nebrala svoje auto.
"Ahoj," usmiala som sa na ňu a pozrela som sa dozadu, kde v detskej sedačke sedel Peťko. "Ahoj miláčik," pošteklila som ho po nožičke a on sa zasmial.
"Liv," vyškeril na mňa zúbky. "Peťko ide do pajku," hovoril mi.
"A čo bude Peťko v parku robiť?" spýtala som sa ho.
"Hjať sa s Liv," zaškeril sa.
"Čo ste dnes robili?" pozrela som na Soňu.
"Navarili sme, pozreli sme si rozprávku. Autá. Dnes len dvakrát," šepla, na čo som sa rozosmiala. "Upratali sme hračky, kreslili sme..."
"Peťko kjeslil autíško," zvolal malý zozadu a až do parku sme počúvali Peťka, ktorý menoval, aké autá nám idú oproti. Farby už vedel. Moje krstniatko bolo šikovné. Len čo sme do parku došli, Peťko sa začal hrať v piesku s ďalšími detičkami, ktoré tam boli, lebo tam už mal kamarátov a my sme si sadli na lavičku.
"Liv? Vnímaš ma?" spýtala sa ma po chvíli Soňa.
"Jasné," prikývla som, no potom som pokrútila hlavou. "Vlastne ani nie, prepáč. Čo si vravela?"
"Hovorila som o narodeninovej oslave pre tvojho brata, ale to môžeme prebrať aj neskôr, deje sa niečo? Vyzeráš duchom neprítomná."
"Eh... no ide o to, že dnes si ma zavolal riaditeľ a pamätáš minulý mesiac, čo som bola robiť tie testy?" spýtala som sa jej a keď prikývla, tak som pokračovala. "No naša škola sa pred časom zapojila do projektu Život s celebritou alebo také niečo. Podstata je, že najlepší študenti z Európy sa zúčastnia niečoho podobného, ako je Erazmus, len s tým rozdielom, že nebudú žiť na internáte, ale u niekoho známeho z krajiny, do ktorej pôjdu. Celebrity sa toho rozhodli zúčastniť, aby podporili vzdelanosť, alebo také niečo... no a riaditeľ mi dnes povedal ako som na tých testoch dopadla."
"A?" súrila ma, aby som pokračovala.
"Mala som najviac bodov zo všetkých, takže som jednoznačný kandidát. Ak to prijmem, idem na rok do Británie."
"Ak to prijmeš? Ak?" pozerala na mňa vytrieštene. Soňa bola odo mňa staršia o päť rokov, no rozumeli sme si hneď od začiatku. Už keď nám ju Bruno prvýkrát predstavil, tak sme si padli do oka a stali sa z nás nielen priateľky, ale skutočné sestry, preto viem, že chce pre mňa len to najlepšie. "Olívia, mala by si to prijať. Je to obrovská príležitosť niečo zažiť, vidieť a hlavne môžeš študovať v zahraničí. Nemáš nad čím váhať zlatko."
"Ja viem, ale znamená to rok od rodiny. Rok od malého," pozrela som sa na Peťka, ktorý práve víťazoslávne zbúral asi tretiu vežu, ktorú postavil. Môj malý ničiteľ.
"Porozprávame sa o tom ešte doma s rodičmi, ale podľa mňa nemáš prečo váhať. Veď existuje internet, budeme v kontakte," usmiala sa na mňa a potom sme rozoberali oslavu môjho bračeka, ktorému sa tridsiatka blíži.
Domov sme prišli samozrejme prvé. Bývali sme vo veľkom dome, takže Soňa s bratom bývali aj s malým u nás. Peťko si okamžite vyžiadal rozprávku, dnes len po tretíkrát, tak som si ju pozrela s ním a popritom som dorábala veci, čo som mala rozrobené. Keď došli naši, rozoberali sme darček pre Bruna a keď prišiel aj on, povedala som im to, čo Soni.
Všetci tvrdili, že by som mala ísť a na jednej strane ma tam veľmi ťahalo, ale na druhej som chcela ostať doma. Bola som rozpoltená.
Cez víkend mal brat oslavu, na ktorej sa zišla celá rodina, Peťko bol samozrejme centrom pozornosti a patrične si to užíval a môj brat s hrdosťou hľadel na syna.
"Ďakujem za darček," usmial sa na mňa Bruno a hodil sa vedľa mňa do kresla trocha ďalej od ostatných.
"Nemáš začo. Bol z lásky," usmiala som sa naňho tiež. Spravila som mu fotoknihu z nášho detstva. Na mnohých fotkách bol sám, keďže som od neho o dvanásť rokov mladšia, ale tie, na ktorých sme spolu veru stoja za to.
"Už si sa rozhodla, čo urobíš?"
"Stále som na vážkach."
"Prečo?" pozorne sa na mňa zahľadel. "Livka," oslovil ma nežne, tak ako ma volal, keď som bola ešte dievčatko, "skús nad tým nepremýšľať. Príliš to zvažuješ. Na jednej strane je to pre teba príležitosť niečo spoznať a naučiť sa, na druhej strane nechceš byť od rodiny. No ak niečo skutočne chceš, musíš vyjsť zo svojej komfortnej zóny."
"Ja nie som v komfortnej zóne. Tvrdo pracujem každý deň, aby som sa niekam dostala a niečo dosiahla," bránila som sa.
"Ja viem, zlatko a to je úžasné. A preto, že tvrdo pracuješ si dostala túto možnosť. Nemajú ju všetci a poviem ti, niektorí by za ňu dali všetko," rozprával ďalej a keď som sa nadychovala, že niečo poviem, tak ma stopol. "Livka, už som ti povedal, nepremýšľaj nad tým. Pre a proti si zvažovala celý týždeň. Teraz zatvor oči, pozri sa do svojho vnútra a povedz mi, čo naozaj chceš."
"Myslím... chcem ísť," povedala som po chvíli. Naozaj som chcela ísť do Londýna, študovať tam, spoznať to tam. Naozaj som to chcela.
"Tak choď," usmial sa na mňa a pobozkal ma do vlasov. "Ak si to niekto naozaj zaslúži tak moja malá sestrička."

O dva týždne neskôr
"Tak, čo vravel riaditeľ?" spýtala sa ma Baška.
"Nenapínaj nás, kedy letíš, u koho budeš bývať, povedz nám všetko," vyzvedala Julka. Všetci ma čakali po škole, kým som bola u riaditeľa, ktorý mi hovoril základné inštrukcie.
"Odlietam predposledný augustový týždeň, aby som si tam zvykla ešte predtým, ako začne škola. Viete, na prostredie, domácich a na všetko okolo," hovorila som im cestou k pizzérke, ktorú sme mali oproti škole.
"A u koho to budeš bývať?" spýtal sa ma Tomáš.
"U Harryho Stylesa," odvetila som a stalo sa niekoľko vecí naraz. Matej s Dávidom sa rozosmiali na plné kolo, Tanka si zasnene povzdychla, Julka sa chechtala, Baška skríkla: Aj ja chcem, vymeň sa, Michal a Kaco krčili nosom a Tomáš na mňa vycivene hľadel.
"U koho?"
"Vieš tí piati, čo ich minule napodobňovali déčkari," pripomenul mu Kaco.
"No..." prikývol a začal krčiť nosom tiež.
"Tak u toho najkrajšieho z nich," usmiala sa Tanka.
"Počkaj a nemala by si bývať u niekoho staršieho, u koho sa predpokladá, že sa o teba postará? Nie u niekoho, kto má o rok viac ako my?" pýtal sa Matej so smiechom.
"No ešte sa oňho budeš starať ty, zohrievať mu večere, ukladať ho spať..." doplnil ho Dávid a ťapli si.
"Nikto z nás ho nepozná, možno to bude celkom fajn," mykla som ramenami. Prvotný šok, ktorý som prežila v riaditeľni ma už prešiel, hoci som na riaditeľa civela dobrých desať minút, kým som vstrebala, že moja hostiteľská rodina je jeden devätnásťročný chalan.
"Tak ja stále neviem, o kom konkrétne hovoríte, ja ich totiž nestalkujem každý jeden deň ako niekto," pokrútil hlavou Tomáš.
"Ja ich nestalkujem," bránila sa Tanka.
"Ale vieš ich dátumy narodenia lepšie ako naše," smial sa Kaco.
"Aj tak ma máš rád," našpúlila pery a on ju pobozkal.
"Tešíš sa?" spýtal sa Matej.
"Neviem, čo mám od toho čakať," odvetila som im úprimne. Boli to moji najbližší priatelia, tak som im nemala dôvod klamať.
"Hlavne veľa ženských v jeho byte," zasmiala sa Baška.
"Ja nechápem, čo na ňom tie baby vidia," pokrútil hlavou Dávid.
"Šarm," odvetila Tanka.
"Úsmev," hlesla Julka.
"Charizmu," pousmiala sa Baška.
"Peniaze," hlesol Kaco.
"Slávu," mykol ramenami Matej.
"Sú to zlatokopky a on si užíva, že môže mať každú," zhodnotil Tomáš.
"Po prvé, je to jeho život, po druhé možno to nie je úplne pravda, média môžu všetko nafúknuť, po tretie, je mi to jedno, ide mi o Londýn nie o chalana, ktorého vôbec nepoznám."
"Máš pravdu," usmial sa na mňa Tomáš. "Uži si to tam čo najviac môžeš."


O dva mesiace neskôr
Sedela som s Baškou na káve a rozoberali sme našu obľúbenú tému a to môj odchod do Británie. Do odchodu ostávalo len pár dní a ja som sa chcela rozlúčiť so všetkými, ktorí mi budú chýbať. Rodičia naplánovali rodinnú rozlúčkovú večeru a kamoši zas naplánovali víkendovú chatu. Nie som veľmi party typ, ale chaty a zážitky s kamarátmi mám rada, no opilecké party s cudzími ľuďmi, to nie je nič pre mňa.
"Už si pobalená?"
"Väčšinu vecí mám už v kufroch a pri niektorých sa neviem rozhodnúť, či ich brať alebo nie," povzdychla som si.
"Pozri, zober všetko, o čom si myslíš, že budeš potrebovať. Na letisko ťa vezú vaši a tam po teba príde on. Takže radšej mať viac ako niečo potrebovať."
"To je pravda," pritakala som a odpila som si zo svojho latté.
"Nemôžem veriť, že mi na rok odídeš," pozrela na mňa smutne. "Necháp ma zle, zaslúžiš si to, ale budeš mi chýbať."
"Veď ty mne tiež, Baška," usmiala som sa na ňu.
"A mám pocit, že nie som jediná, komu budeš chýbať," vševediaco sa na mňa pozrela. "Tom na teba v poslednej dobe nejako pričasto pozerá a chodí ťa odprevádzať domov..."
"Bašena! Daj si pohov," zahriakla som ju.
"Ja len hovorím, čo vidím," mykla ramenami. "Veď uvidíme na chate."
"Neuvidíme nič, na rok odchádzam a bolo by nefér..."
"Olivena! Daj si pohov ty," zahriakla ona mňa.
V ten deň spala Baška u nás a večer sme sa hrali s malým a na druhý deň sme sa hneď ráno stretli s ostatnými na parkovisku pri hypermarkete, aby sme nakúpili. S Baškou sme šli v aute s Tomášom a Dávidom a Julka, Tanka, Kaco a Matej šli druhým autom.
"Sme tu na dva dni alebo ostávame do konca sveta?" smiala sa Tanka, keď sme vykladali nákup, ktorý bol fakt obrovský.
"No neviem ako ty, pusa, ale ja nechcem zomrieť od hladu," žmurkol na ňu Kaco.
"Čo teraz?" spýtal sa Matej.
"Dobre, tak my ideme dať mäso do marinády a vy choďte narúbať drevo."
Kým sme mäso nechali v marináde, zahrali sme si volejbal, najprv chalani proti babám a potom sme sa pomiešali, zahrali sme si futbal a potom sme sa len tak vyvaľovali na tráve. Medzitým sme robili fotky a chvíľu sme sa hojdali.
"Po obede si dáme súťaž v skoku do jazera," ukázal Dávid na koleso, ktoré bolo zavesené na strome. Všetci sme prikývli a začali sme grilovať.
Celé poobedie sme sa bláznili v jazere a večer sme sedeli pri ohni a zhovárali sme sa. Sedela som na jednej lavičke s Tomášom, s ktorým sme boli zabalení do jednej deky a keď som videla Báškin pohľad, musela som len pretočiť očami.
Tie tri dni na chate boli úplne skvelé, no zbehli príliš rýchlo. Keď sme z chaty odchádzali, rozlúčila som sa s Kacom a Tankou, ktorí šli na pár dní za Tankinou babkou a tiež s Julkou a Matejom, ktorí šli s nimi v aute. Dávid ma vyobjímal, keď vystupoval a s Baškou sme sa dohodli, že dôjde ešte ku mne predtým ako pôjdem na letisko. Tomáš ma viezol domov, keďže sme boli jeho autom.
"Boli to bláznivé tri dni," smiala som sa.
"Aspoň budeš mať na čo spomínať."
"To teda budem," usmiala som sa naňho, keď zaparkoval pred naším domom. Tomáš vystúpil so mnou a z kufra vybral moju tašku, ktorú si prehodil cez plece a šiel ma odprevadiť až k dverám.
"Dávaj si tam na seba pozor," začesal mi vlasy za ucho. "A píš a volaj, kedykoľvek."
"Budem," prikývla som a hľadela som do jeho pekných hnedých očí.
"Budeš mi chýbať," šepol a než som stihla niečo povedať, pritisol pery na moje. Objala som ho okolo krku, pričom som sa k nemu bližšie natisla a užívala som si ten bozk.
"Aj ty mi budeš chýbať," povedala som mu a vošla som do domu.
Doma som si stihla dať sprchu a pripraviť sa na rodinnú večeru s bratom, jeho ženou, mojím malým drobčekom a rodičmi. Po večery som s nimi ešte dlho hovorila, počúvala som všetky rady a všetko ďalšie, čo už môj mozog nedokázal vstrebať a na rukách som držala moje malé modrooké slniečko, ktoré zaspávalo. Keď Petrík zaspal, šla som ho naposledy uložiť ja, pobozkala som ho na čielko a šla som si ľahnúť.
Ráno som si do kufra pobalila posledné veci, naši počkali na Bášku, ktorá šla na letisko s nami a v aute ma držala za ruku. Na letisku som sa so všetkými rozlúčila, vyobjímala som ich a nastúpila som do svojho lietadla. Tak Olívia a teraz musíš zvládnuť rok v cudzej krajine s cudzím človekom. To dáš.

Hoci bol let krátky, v lietadle som si na počudovanie pospala. Len čo sme pristáli, vzala som si svoje kufre, tabličku s jeho menom som vytiahla z kabelky, no nedvihla som ju. Veď Julka s Tankou mi dve hodiny ukazovali všetky jeho fotky, takže by som ho mala spoznať, aj keby som nechcela. Chvíľu som sa obzerala po všetkých ľuďoch, no jeho som nikde nevidela.
Po chvíli som zbadala nejakého chalana so šiltovkou, okuliarmi a v teplákoch, ako si to ku mne mieri. To bude on. Celebrity tak predsa chodia, povedala som si pre seba. Zoznámenie bolo trocha rozpačité. Harry si očividne nepamätal moje meno a keď zbadal moje kufre, trocha zbledol a mne zacukalo kútikmi. No čo, sťahujem sa predsa na rok.
"Nechceš sa u mňa zabývať na trvalo však?" spýtal sa vydesene. Chvíľu som naňho pozerala a potom som sa rozrehotala na plné hrdlo.
"Pokiaľ nemáš deväťdesiat a nechystáš sa umrieť a prenechať mi ten byt, tak nie, nájdem si inú obeť," odvetila som mu s vážnou tvárou a keď som videla ako vytreštil oči, rozosmiala som sa ešte viac. "Pokoj, bol to len vtip. Sú to len veci, ktoré potrebujem. Ale mal si vidieť svoj výraz."
Keď sme šli k jeho autu, znova sa ma spýtal na meno. Ach bože, budem to s ním mať veľmi ťažké. Zopakovala som mu meno a čakala, kým naloží kufre do auta. Pri tom väčšom som síce trošku zapochybovala, že to zvládne a chvíľu som si myslela, že ho zlomí v polovici, no napokon ho tam natrieskal.
Rozhovor v aute bol takisto rozpačitý a po chvíli skončil. Pohodlne som sa oprela o sedadlo, nasadila som si slnečné okuliare, ktoré nosím za každého počasia a zavrela som oči, ktoré som otvorila, až keď som cítila, že auto zastalo.
Harry zastavil pred domom, ktorý bol riadne veľký. V podstate ma to neprekvapilo. Ja mať toľko peňazí ako on, tiež si toto doprajem. Harry vytiahol kufre z auta a pomohol mi s batožinou do domu. Ukázal mi moju izbu, ktorá bola na poschodí, spravil rýchlu prehliadku, takže som si polovicu vecí samozrejme nezapamätala, no hlavne, že viem, kde mám izbu a kde je kuchyňa, dal mi kľúče od domu, heslo k wifi, aj heslo k alarmu a potom sa ospravedlnil a šiel do svojej izby s tým, že sa môžem popozerať po dome a zoznámiť sa s ním.
Chvíľu som sa prechádzala a hodnotila dom. Nemohla som si pomôcť. Celá naša rodina sa pohybovala v architektúre, takže som to mala sčasti v krvi. Ocino je stavebný inžinier, brat je architekt, mamina je architektka, Soňa študovala umenie a ja, hoci idem len do tretieho na gympli som sa už dávno venovala bytovému dizajnu a vyrábaniu vecí, takže som v tomto dome zhodnotila úplne všetko od farieb na stenách až po doplnky v priebehu niekoľkých sekúnd.
Chalan mal buď dobrý vkus, alebo to takto už kúpil. Alebo mala dobrý vkus jeho mamka. Všetko spolu ladilo a vyzeralo to tam príjemne. Dokonca to vyzeralo aj ako domov, nielen ako miesto, kde niekto prespáva. Mal tam fotky s rodinou, predpokladám že s mamou a sestrou. Jeho životopis som si napriek všetkej Julkinej, Tankinej a Báškinej snahe nevedela zapamätať. Mal tam fotky so skupinou a nejakými ďalšími ľuďmi, dokonca som tam videla aj nejaké deti, čo mi pripomenulo môjho malého Peťka, ktorý mi už strašne chýba.
Po kratučkej prechádzke po dome som zašla do svojej izby a začala som sa vybaľovať. Skončila som asi po dvoch hodinách. Vybalila som si oblečenie, aj všetky veci na vyrábanie doplnkov a potom som sa vybrala späť dole. Harry nikde nebol, tak som šla zaklopať do jeho izby, no nenašla som ho ani tam. Asi po pol hodine som prišla na to, že zrejme odišiel a akosi sa neunúval napísať ani len odkaz. V kuchyni som na chladničke našla prilepené číslo na taxi, ktorý som si zavolala a šla som do mesta.
Prvé, čo som urobila bolo, že som šla do informačného centra po mapku a potom som zistila, kde mám školu. Keď som vedela ako sa tam mám na druhý deň dostať, prešla som sa trocha po meste a potom som unavená šla domov. Zistila som, že k Harryho domu chodí aj metro a jeho dom je len sedem minút cesty, čo mi vyhovovalo úplne, takže domov som šla metrom.
Keď som prišla samozrejme tam nikto nebol, tak som zapla alarm, zamkla som a šla som spať.

Na druhý deň ráno som vstávala o siedmej, lebo o deviatej sme sa mali stretnúť v škole všetci tí, ktorí sme na výmennom pobyte. Keď som tam prišla, bolo tam asi päť ľudí a ešte traja chýbali. Spolu nás tam bolo deväť zahraničných študentov. Len čo sme boli všetci, vysvetlili nám, ako to bude vyzerať, aké budú hodiny a aj to, že sa môžeme zamerať na nejaký konkrétny odbor a tomu sa venovať. Presne som vedela, čo to bude. Keď sme skončili, všetci sa rozutekali, lebo ich čakali ich hostiteľké rodiny.
Vyšla som vonku a rozhodla som sa, že skočím na nákup, lebo som netušila, či má Harry niečo v chladničke. Včera som jedla v meste, no rozhodla som sa, že dnes budem variť. Zistila som si v mobile na mape, kde sú najbližšie potraviny k jeho domu, odviezla som sa tam, spravila som nákup a šla som pešo k nemu. Volať si taxi by nemalo zmysel, keďže som nechcela zbytočne utrácať.
"No tak, kde ju máš?" pýtal sa nejaký hlas, ktorý vychádzal z kuchyne.
"Niall, prečo tak kričíš?" začula som Harryho.
"Ja nekričím, pýtam sa ťa, kde je to dievča."
"Aké dievča?"
"Bože Hazza, ty máš riadnu opicu," ozval sa ďalší hlas.
"Zayn, som v pohode, okej?"
"Tak kde je to dievča?"
"Ja neviem?"
"Ty nevieš? Akoto, že nevieš?"
"No neviem, Liam, pohov."
"Čo si robil včera?"
"Priviezol som ju domov, ukázal som jej ho, dal som jej kľúče a potom som šiel do baru."
"Kde si sa strieskal!"
"Harry, mal si jej to tu ukázať. Máš sa o ňu starať! Ako môžeš byť taký nezodpovedný a odísť z domu a nechať ju tu samu, pričom ani nevieš, kde je?"
"Louis..."
"Ahojte," vošla som do kuchyne a usmiala som sa na štyroch chalanov, ktorí sa mračili na Harryho. Ten sedel pri ostrovčeku, ktorý mal v strede kuchyne, hlavu si opieral o ruku a pri sebe mal kanister vody. "Som Olívia."
"Zayn."
"Niall."
"Louis."
"Liam, sme Harryho kamaráti."
"Teší ma," usmiala som sa na nich.
"Kde si bola?" spýtal sa ma Liam.
"V škole," odvetila som a vyložila som tašky na stôl.
"Ako si vedela, kde máš školu?"
"Včera, keď som zistila, že nikto nie je... v dome," bolo mi čudné povedať doma, "tak som si zavolala taxi," ukázala som číslo na chladničke. "Šla som do mesta, kúpila som si mapu a zariadila som sa podľa toho. A dnes som šla do školy na stretnutie, ktoré sme mali."
"Vidíte, vravel som vám, že je šikovná," mumlal Harry a štyria chalani ho spražili pohľadom.
"A zo školy som zašla na nákup, aby som navarila."
"Ty ideš variť?" ozval sa blondiak.
"Niall!" okríkli ho zvyšní traja a Harry si kryl uši.
"Uhm, ostanete na obed?"
"Radi," usmial sa Louis.
"Aj tak máme ešte vážny rozhovor s Harrym," hodil naňho prísny pohľad Liam a Harry si tresol hlavu o pult.


A/N: ďakujeme :)
Nika sme radi, že sa ti kapitola páčila, Liv je naozaj vtipná :)

V nasledujúcej kapitole Ona je vážne divná! sa Harry bude správať ako typický Harry a chalani sa naňho budú mierne hnevať za jeho opíjanie.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Iva Iva | 17. února 2015 v 21:19 | Reagovat

Som rada že ste konečne začali pridávať uz ste mi chýbali :(. Mám rada tento príbeh...nesie vás rukopis a preto viem že bude úžasný :). Kedy bude ďalšia časť?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama