Challenge Accepted - 5. kapitola: Stačí sa na teba iba pozrieť a je vidieť, že v skutočnosti nie si šťastný

9. dubna 2015 v 21:42 | Reyli |  Challenge Accepted

On ju naučil žiť, ona ho naučila byť tým, kým v skutočnosti je. On ju naučil nebáť sa, ona ho naučila veriť ostatným. Obaja boli stratení... až kým nenašli jeden druhého.
V minulých častiach: Olívia sa presťahovala do Londýna na svoj pobyt a jej náhradnou rodinou nie je nikto iný ako Harry Styles. Ten si však akosi žije ďalej svoj život a Olíviu veľmi neberie na vedomie. Liv sa tak v Londýne učí fungovať sama, čo sa nepáči jej bratovi.


Ráno ma prebudilo hlasné zvonenie môjho mobilu. Otrávene som sa pretočil na druhý bok a natiahol sa za ním. Ani som sa len nepozrel na obrazovku a zodvihol to.
"Áno?" zachrapčal som rozospato do telefónu.
"Nehovor mi, že ešte spíš," ozvalo sa z druhej strany.
"Čo potrebuješ?" opýtal som sa ho priamo a pretieral si pri tom oči.
"Potrebujem s tebou prebrať pár vecí ohľadom Olívie."
"Dereck, myslím, že..." ani som nestihol dopovedať, pretože mi skočil do reči.
"O hodinu ťa čakám v kancelárií," oznámil mi a kým som stihol akosi zareagovať zložil. Vedel som, že nepomôže, ak začnem nadávať a tak som si iba porazene povzdychol a postavil sa z postele. Rovno som si to zamieril do kúpeľne, kde som zo seba ako tak urobil človeka a chcel som okamžite odísť, no pri dverách kuchyni som zastal a otočil sa späť.
"Nechystáš sa tu robiť sexuálne orgie, však?" uisťoval som sa, keď som ju zbadal ako z chladničky vyťahuje šľahačku.
"Chystám sa raňajkovať," otočila sa ku mne a vyzerala kúsok preľaknuto.
"Dáš si?" opýtala sa ma a ja som z jej hlasu vycítil kúsok neistoty.
"Ponáhľam sa do mesta, najem sa tam, možno inokedy," odvetil som flegmaticky a odišiel. Bolo to pre mňa stále zvláštne mať v dome cudziu osobu a deliť sa s ňou o domácnosť. Nevedel som, či si na to aspoň niekedy budem môcť zvyknúť.
"Tak, čo potrebuješ tento krát Dereck?" spýtal som sa hneď ako som vošiel do jeho kancelárie a posadil sa do kresla oproti nemu.
"Ako sa darí Olívií?" ihneď začal s témou.
"Myslím, že sa jej darí dobre," prikývol som.
"Myslíš?" zodvihol obočím.
"Nie som jej pestúnka," pokrčil som flegmaticky ramenami.
"Máš sa o ňu starať a poukazovať jej to tu," pripomenul mi, čo som mal napísané v zmluve.
"No ako vidím ty máš na starosti dôležitejšie veci," dodal.
"Čo tým myslíš?" nechápavo som na neho zazrel.
"Tvoje vyčíňanie predminulú noc," hodil mi pred nos noviny, v ktorom som bol vyfotografovaný ako som doslova zavesený na Paula.
"Trošku som to prehnal priznávam, ale..."
"Žiadne ale Harry. Toto sa už nesmie opakovať! Nemôžeš robiť takéto chyby," pokrútil hlavou a ja som sa musel zasmiať.
"Chyby? Bol som sa iba kúsok zabaviť! Mám na to hádam právo!" ohradil som.
"Trošku uber z tónu, s akým sa so mnou rozprávaš," upozornil ma.
"Čo od nás vlastne chcete?! Robíme všetko, čo nám ty a tvoja spoločnosť prikážete, spravujete naše sociálne siete za nás, máte prístup ku všetkému, nestretávame sa so starými priateľmi... čo ešte?" zúfalo som povzdychol, pretože toho už niekedy bolo naozaj veľa. Tie všetky príkazy a zákazy, to buzerovanie a staranie sa do životov....
"Práve v tejto chvíli iba chcem, aby si nerobil žiadne škandály. Po tom ako paparazzovia načapali Louisa so Zaynom s trávou, všetko je komplikovanejšie. Tie tvoje alkoholové výčiny nám k zlepšeniu situácie moc nepomáhajú."
"Môžem už ísť?" opýtal som sa po chvíľke ticha.
"Ak mi iba povieš, že si to pochopil, tak áno," prikývol. Miesto odpovede som sa iba postavil a zamieril som si to ku dverám, pri ktorých si ma ešte zavolal a nezabudol mi pripomenúť, že mám Olíviu na starosť.
"S kým si sa rozprávala? Počul som hlasy," spýtal som sa, keď som sa vrátil domov.
"Volala som s bratom," odvetila mi a zaklapla notebook.
"Nevedel som, že máš brata," zamračil som sa a snažil som sa spomenúť, čo vlastne o nej viem. No keď som nakoniec na nič neprišiel, dodal som:. "Ja mám sestru."
"Je veľmi pekná," pozrela sa na našu spoločnú fotografiu.
"To je," usmial som sa a znova sa na ňu pozrel. Spomenul som si, čo mi povedal Dereck o tom, že sa mám o ňu zaujímať a starať sa o ňu, no ja som jednoducho nemohol. Niečo vo mne mi v tom bránilo a k tomu som mal vlastný život, v ktorom som sa poriadne nevedel postarať ani sám o seba.
"Idem do izby, večer sa chystám von," oznámil som a odišiel do izby, kde som zavolal Benovi, že sa potrebujem kúsok odreagovať. Ten okamžite súhlasil, čo som ani nič iné nečakal a o dve hodiny sme už spolu sedeli v neďalekom podniku, kde sa to iba tak hemžilo krásnymi slečnami. Prechádzal som sa po nich pohľadom, pričom som si každú jednu poriadne premeral a čoraz viac som rozmýšľal, ktorú si dnes vezmem domov.
"Čo myslíš tá napravo alebo naľavo?" opýtal som sa Bena, keď sa už pomaly blížilo v bare k záverečnej.
"No ja na tvojom mieste beriem tú na pravo," odvetil rozhodne Ben.
"Fajn, tak tá na ľavo. Tú v pravo nechávam pre teba," žmurkol som na neho a postavil sa od stola.
"Tomu sa hovorí pravý kamarát," počul som ešte jeho smiech, kým ja som si razil cestu k mojej dnešnej spoločnosti. Presne tak ako som predpokladal. Keď som jej navrhol jeden drink v podniku oproti, súhlasila okamžite a keď som jej ponúkol prespatie v mojej posteli, vôbec nenamietala.
"Tak tu bývaš?!" vyvalene pozerala na môj obrovský dom a ja som spokojne prikývol.
"Poď," schmatol som ja za ruku a otvoril dvere, pričom ona ani nepočkala a vrhla sa na mňa tak, že sme zhodili celú hornú poličku s topánkami. Medzitým, kým ona sa na mňa lepila, ja som sa snažil vyzliecť svoju koženku, no bol som tak pritisnutý na stenu, že to bolo skoro nemožné.
"Ou, kocúrik, nepovedal si mi, že tu niekto bude," zasmiala sa, keď sa konečne odo mňa odlepila a ja som sa konečne mohol zhlboka nadýchnuť.
"Zabudol som," zaúpel som, keď som zbadal moju novú spolubývajúcu ako na nás nemo hľadí.
"Ja som si myslela, že si užijeme," povzdychla si a chcela sa na mňa znova prisať, no ja som urobil krok dozadu.
"Veď si užijeme. Poď do izby," potiahol som ju za ruku a vybral sa s ňou ku schodom.
"Oliver a ty... pokračuj v činnosti," pozrel som sa na ňu v polke schodov a zmizol som aj s tým neznámym dievčaťom v izbe. Ani som len nevedel jej meno a ju to ani moc netrápilo. Bola znova iba jednou z tých, ktorý si chceli iba užiť s niekým, kto je slávny a potom sa s tým každému chváliť. Bolo to síce povrchné, no mne to tak vyhovovalo.


XXX

Keď Oliver odišla po kávu, vyzerala dosť zhrozene. Asi som si u nej po tejto noci neurobil dobrú mienku. A čo vlastne potom? Vyvalil som sa na gauč, nahol som sa po ovládač a prepol na iný program, keď v tom mi tá ženská, s ktorou som strávil noc, začala sťahovať tepláky.
"Heeej!" zabrzdil som ju a chytil ju za ruku.
"Chcem ťa iba potešiť," sladko sa na mňa usmiala.
"Ol sa môže kedykoľvek vrátiť," upozornil som ju, pričom som sa sám prichytil ako som sa snažil jej vymyslieť voľajakú skratku mena, ktorú by som si dokázal zapamätať.
"Kto?" zamračila.
"Oliver," opravil som sa.
"To máš jedno. Asi bude lepšie, ak už pôjdeš," ukázal som jej na dvere.
"Ty ma vyhadzuješ?" odtiahla sa odo mňa.
"O pol hodiny musím aj tak bežať a musím sa dať ešte dokopy," pozrel som sa na hodinky, síce pravdou bolo, že dnes som mal deň iba sám pre seba.
"Chápem miláčik," usmiala sa náhle a dodala: "Vidíme sa neskôr. Určite ti zavolám."
"To ani nemusíš," šepol som si pre seba, keď sa vybrala po svoje veci a vyložil si nohy na stôl. O pár minút sa prišla so mnou ešte rozlúčiť dlhým bozkom a odišla.
Ležal som vyvalený na gauči a znudene som prepínal programy, keď sa Olívia vrátila späť aj s kávami.
"Kde je tvoja priateľka?" poobzerala sa okolo seba.
"Odišla!" odvetil som jej, pričom som neodtrhol zrak od televízora.
"Dobre, pretože som na ňu zabudla s kávou," povzdychla si a cez plece sa mi zrazu zjavila jej ruka s kávou.
"To je pre mňa?" nadvihol som tvár a pozrel na ňu.
"Uhm," prikývla, prešla okolo gauča a sadla si na jeho druhý koniec.
"Ďakujem," podvihol som prekvapene obočím a znova sa vrátil pohľadom späť k televízore. Obaja sme pozerali do tej hlúpej debne a popíjali svoju dávku kávy, pričom sa ani jeden neozval. Bolo to naozaj divné, no ja som nechcel, aby si myslela, že sa z nás stanú kamaráti, ak sa s ňou teraz začnem rozprávať. Nevedel som ako zmýšľa, no vedel som, že dievčatá v jej veku sú po väčšinou zo mňa hotové. A práve preto som mal od nej akýsi odstup, pretože som nechcel žiadne problémy.
"Nie si hladný?" opýtala sa ma zrazu z ničoho nič a ja som iba pokrútil hlavou. Ona sa na to iba postavila a odišla do kuchyne. Po pár minútach som to nevydržal a vybral sa za ňou.
"Prišiel som si iba po pivo," ukázal som na chladničku, keď na mňa zvláštne pozrela.
"Nič som nepovedala," odvetila.
"Daj tam kúsok viac múky a pridaj aj štipku sódy. To cesto bude potom kvalitnejšie a k tomu chutne chrumkavé," nezdržal som sa a poradil jej, keď som zbadal ako sa piplá s receptom na palacinky.
"Ty vieš variť?" prekvapene podvihla obočím.
"Prekvapená?"
"Trošku," priznala a ja som sa musel usmiať. Vzal som si z chladničky to pivo a odišiel som späť k televízoru, kde som ďalej pokračoval v mojom nič nerobení.
Neviem ako dlho som tam ležal, no prešvihol som celé poobedie. Zaregistroval som ako sa Oliver prechádza po byte, akoby niečo hľadala a potom sa niekde pobrala preč, no so mnou to ani nepohlo. Bol som tak lenivý, že som dokonca ani nebol schopný zodvihnúť telefón, ktorý asi zo päťkrát vyzváňal. Okolo šiestej večer som sa konečne donútil vstať a zamieril si to do kuchyne, kde na stole ešte stáli palacinky a neodolal som. Zjedol som všetky do jednej a potom som si otvoril ďalšie pivo. Začínal som sa nudiť a tak som postupne začal každého obvolávať, no chalani boli buď s priateľkami alebo si užívali nič nerobenie rovnako ako ja.
"Čo teraz?" šepol som si pre seba a znova otvoril chladničku kde som vytiahol fľašu vína a zobral jeden pohárik, pričom som sa vrátil do salónu, kde som si začal sám nalievať. Po dlhom čase sa stalo, že som sa naozaj neskutočne nudil a k tomu sa mi naozaj nechcelo ísť niekam von. Potreboval som oddych, no zároveň ma deptalo, že som sám.
"Au, sakra! Do čerta!" zrazu som započul zvuky, ktoré sa šírili od dverí a zbystril som pozornosť.
"Oliver? Si to ty?!" opýtal som sa, postavil sa zo zeme a chcel som sa ísť pozrieť, keď sa predo mnou zjavila aj s preplnenými rukami tašiek. Prvé sekundy som na ňu zízal ako na zjavenie, no potom som sa konečne odhodlal.
"Ukáž, pomôžem ti," schytil som jej tašky a položil na gauč.
"Ďakujem," povzdychla a ja som nakukol do tašiek čo za hlúposti si pokupovala. Čakal som naozaj všetko, no nie kladivo a malú ručnú pílku, akési farbivá a výkresy.
"Máš spoločnosť?" opýtala sa ma skôr, ako som stihol vyzvedať, na čo jej tieto veci preboha sú a pohľadom hypnotizovala fľašu na stole.
"Ale nie. Iba si krátim sám voľnú chvíľku," mávol som rukou a oprel sa o operadlo pohovky.
"Alkoholom?"
"Je to iba víno, to neublíži," ukázal som na fľašu.
"Aha," nadvihla obočím a otočila sa na odchod.
"Chystáš sa niekam?" opýtal som sa po väčšom zaváhaní.
"Do svojej izby, nechcem ťa rušiť pri tvojej osobnej chvíľke," odvetila.
"Nerušíš," vyhŕklo zo mňa a ona v tom zastala.
"Teda... ak by si chcela, mohla by si tu so mnou chvíľku pobudnúť," navrhol som opatrne a prvýkrát sa pristihol pri tom ako pochybujem, či ma nejaká žena neodmietne. Olívia sa otočila späť ku mne a bolo na nej vidieť ako nad tým uvažuje.
"Tak fajn, ale iba kvôli tomu vínu," dodala nakoniec a ja som sa pousmial.
"Nevedel som, že piješ."
"Víno rozhodne môžem," prikývla a prešla okolo mňa na zem, kde som sedel predtým ja. Išiel so do kuchyne ešte po ďalší pohár a porozlieval som zvyšok, ktorý ešte som nestihol dopiť.
"Tak, kde si sa túlala celý deň?" opýtal som sa, keď som sa rozhodol skúsiť s ňou viesť normálny dialóg.
"Bola som v meste," odvetila a pozrela na tašky, ktoré doniesla so sebou.
"A tieto haraburdy sú ti na čo?"
"To nie sú haraburdy! Sú to veci, ktoré nutne potrebujem na svoje práce."
"Na aké práce?"
"Ak by si si čo i len raz prečítal môj životopis, vedel by si čo študujem a čomu sa venujem," odvetila, pričom mi to vôbec neprišla ako výčitka, no aj napriek tomu som sa chcel brániť.
"Nemôžeš ma za to kritizovať, som slávny, nemal som na to vôbec čas."
"Byť slávny musí byť naozaj ťažké," dodala zamyslene pričom sa na mňa zvláštne pozrela.
"Prečo myslíš?" nechápal som to.
"Stačí sa na teba iba pozrieť a je vidieť, že v skutočnosti nie si šťastný...." odvetila, čím ma prekvapila.
"Prepáč, nemyslela som to tak. Ja len že..." chcela sa rýchlo ospravedlniť, keď zbadala môj výraz tváre, no ja som jej skočil do reči.
"Neospravedlňuj sa," mávol som rukou a dopil svoj pohár na ex.
"Myslím si však, že je na čase ísť spať," dodal som, postavil sa zo zeme a skôr ako stihla niečo povedať, zmizol som späť do svojej izby.



A/N: ďakujeme za komentáre :)
Nika Harry sa zatiaľ správa, akoby uňho ani nikto nebýval, čo sa dá tak trocha aj pochopiť, lebo doma je jediné miesto, kde nebol nikto a kde mohol mať pokoj, ktrý pri svojom živote potreboval a zrazu tam je niekto cudzí...
Ria pokračovania budú často :) z poviedky už píšeme druhú sériu a sme niekde na 60.kapitole, takže toho máme predpísaného dosť :) a tež pribudnú aj pokračovania niektorých starších :)

V nasledujúcej kapitole Nečakám od teba vôbec nič sa Liv zoznámi s niekým, kto ju očarí a kto jej v začiatkoch v Londýne pomôže, s Harrym sa budú navzájom vyhýbať jeden druhému, lebo sa troška pochytia a po tom, ako si Harry znova privedie domov jednu zo svojich priateliek sa Liv stane nehoda.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Nika Nika | 10. dubna 2015 v 14:38 | Reagovat

60. kapitola druhej serie??? :-D :-D tak to to bude este zaujimave :-D neskutocne sa tesim na pokracovanie :D
som zvedava ako sa Liv zrani...ci nahodou alebo... :-)
a na tu ich hadku som tiez zvedava :D :D

2 Johny Johny | Web | 15. dubna 2015 v 13:32 | Reagovat

Pekný obrázok si použila. :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama