Challenge Accepted - 6. kapitola: Nečakám od teba vôbec nič

26. dubna 2015 v 16:39 | Sophie |  Challenge Accepted

On ju naučil žiť, ona ho naučila byť tým, kým v skutočnosti je. On ju naučil nebáť sa, ona ho naučila veriť ostatným. Obaja boli stratení... až kým nenašli jeden druhého.
V minulých častiach: Harry si myslel, že po turné sa konečne dočká zaslúženého oddychu a bude si môcť robiť čo sa mu zachce a kedy sa mu zachce, no jeho plány sa zmenili, keď sa k nemu nasťahovala zahraničná študentka, ktorá je uňho na pobyte. Liv a Harry sa teraz snažia zvyknúť si jeden na druhého.



Keď som dorobila palacinky, šla som si hore po kabelku a kľúče a vybrala som sa do mesta. Pri dverách som sa však otočila a skočila som si hore po foťák. Kým som sedela v metre, spravila som si plán, kam pôjdem.
Bolo tu ohromne veľa vecí, ktoré som chcela vidieť, no hoci ma to veľmi lákalo k Temži a k mostu, k Big Benu, London Eye a k ďalším pamiatka, dnes som chcela nájsť kreatívne obchody. Prechádzala som sa po meste a všade som videla len obchody s oblečením, elektronikou a hračkami. Potom som natrafila na nejaké papiernictvo, do ktorého som vošla a kúpila som tam výkresy a taktiež baliace papiere. Potom som zašla do kníhkupectva, kde som našla kreatívne oddelenie a do košíka som prihodila ďalšie veci, o ktorých som vedela, že ich nejako využijem. Keď som odtiaľ vychádzala, uvedomila som si, že mi škvŕka v bruchu. Skontrolovala som hodinky a zistila som, že je pol druhej, tak som sa vybrala na obed. Neviem, kde som to skončila, no vyzeralo to tam dobre a varili tam celkom chutne.
Po obede som sa znova vybrala na potulky mestom, prechádzala som aj bočné uličky a všade som videla kaviarničky, cukrárne, podniky, no nikde to, čo som hľadala. Asi po hodine som však natrafila na to, čo som hľadala a keď som vošla dnu, ocitla som sa v raji.
Mali tam všetko, čo som potrebovala, dokonca ešte viac. A tak som vzala vozík, košík by mi na to nestačil a začala som nakupovať, prechádzala som sa po obchode, rozplývala som sa nad všetkým, čo tam mali a hádzala som do vozíka skoro všetko, čo mi prišlo pod ruku a keď som prišla k pultíku s výpredajom, takmer som sa rozplakala. Naozaj som nečakala, že tu nájdem také lacné veci. Dokonca som si kúpila pílku, kladivo a kliešte.
"Toto vyzerá na veľa práce," začula som za sebou nejaký chlapčenský hlas.
"Neviem si pomôcť, keď to vidím," odvetila som popravde.
"Keď ti môžem poradiť, toto nekupuj po jednom, ale vezmi toto multibalenie a vyjde ťa to lacnejšie," podal mi do ruky niečo z horného regála a mne sa zaleskli oči.
"Ďakujem," usmiala som sa naňho šťastne.
"Nemáš za čo, mimochodom, volám sa Jason," predstavil sa mi.
"Olívia, Liv, teší ma."
"Aj mňa teší, Liv."
"Ty tu pracuješ?"
"Uhm, popri škole. Môžem sa niečo spýtať?" pozrel na mňa a keď som prikývla, tak pokračoval. "Načo ti je toho toľko veľa? Očividne ideš vyrábať niečo, ale... nikdy som nevidel niekoho, kto by sa prechádzal takto nadšene a hádzal do vozíka všetko, čo mu prišlo pod ruky."
"Práve som sa prisťahovala, som tu na študijnom pobyte a skoro všetko som musela nechať doma, takže keď vidím tieto výpredajové ceny, neviem to ovládať," odvetila som popravde.
V obchode som sa zdržala dosť dlho a Jason, keď nemal ďalších zákazníkov, tak mi radil, či náhodou nie je niečo výhodnejšie. Keď som asi o dve hodiny prišla k pokladni, tak sa na mňa usmial.
"Všetko?"
"Nateraz," prikývla som.
"Zanesieš sa?" pýtal sa, kým blokoval.
"Dúfam."
"Dáme ešte študentskú zľavu a vernostnú zľavu," povedal, keď nablokoval všetko a napokon ma ten nákup vyšiel ešte o polovicu menej, ako som čakala.
"Ďakujem, krásne, naozaj," usmiala som sa naňho. "Jason a dáš mi vedieť, keď príde ten šijací stroj?" spýtala som sa ho. Jason mi totiž jeden objednal. Za ten čas, čo som nakupovala, čo boli asi štyri hodiny, sme sa stihli celkom spriateliť. Zistila som, že študuje na výške architektúru a baví ho aj dizajn, no nevenuje sa mu úplne. A v tomto obchode pracuje preto, lebo mu baví pomáhať mladým alebo začínajúcim alebo amatérskym umelcom a keď príde niekto, kto sa vyzná, tak sa teší ešte viac, lebo sa s ním môže porozprávať a vymeniť nejaké tipy a rady a na mne hneď spoznal, že sa tomu venujem už dlhšie.
"Jasné, že dám, kontakt na seba máme a ty vieš, kde pracujem, takže verím, že sa vidíme."
"Určite a ďakujem za všetko. Ahoj," zamávala som mu a vyšla som z obchodu.

Cesta metrom bola v pohode, ale cesta z neho už tak veľmi nie. S tými obrovskými plnými taškami mi to k Harrymu domov trvalo o polovicu dlhšie, ako inokedy a keď som otvárala dvere, takmer sa mi vyšmykli.
"Au, sakra! Do čerta!"
"Oliver? Si to ty?!" začula som Harryho, ktorý na mňa chvíľu pozeral a potom ku mne pristúpil, aby mi s taškami pomohol. Poďakovala som sa mu a obzrela som sa po obývačke, aby som zhodnotila situáciu. Na stole bolo víno, tak som si myslela, že tu niekoho má, no nakoniec vysvitlo, že si len kráti voľnú chvíľu. Podľa mňa síce existuje tisíc ďalších spôsobov, ako sa zabaviť a nepiť pri tom, no je to predsa len jeho život.
"Chystáš sa niekam?" spýtal sa ma, keď som sa vyberala do svojej izby.
"Do svojej izby, nechcem ťa rušiť pri tvojej osobnej chvíľke."
"Nerušíš," ozvalo sa za mnou a ja som zastala. "Teda... ak by si chcela, mohla by si tu so mnou chvíľku pobudnúť," povedal a v jeho hlase som začula niečo ako neistotu.
"Tak fajn, ale iba kvôli tomu vínu."
"Nevedel som, že piješ."
"Víno rozhodne môžem," pousmiala som sa. V lete sme s Baškou presedeli na terasách pri víne toľko času, až mi to teraz strašne chýba. Kým som ja spomínala na leto a kamarátov, Harry prišiel s ďalším pohárom. Chvíľu sme sa rozprávali a ja som si uvedomila, že o mne nevie naozaj nič, hoci v životopise som musela uviesť všetko, aby domáci vedeli, s kým budú žiť. Len som sa pousmiala.
"Byť slávny musí byť naozaj ťažké," zamyslela som sa.
"Prečo myslíš?"
"Stačí sa na teba iba pozrieť," zahľadela som sa naňho a premýšľala som nad tým, čo o ňom viem. Baška s Tankou a Julkou ma dostatočne zásobili informáciami o ňom a ostatných, ktoré som aj tak zabudla, no skutočnosť a to, čo vidia ostatní je iná a hoci som tu len tri dni a nepoznám ho, je nad slnko jasnejšie, že tento chalan sa má všelijako, len dobre nie. "a je vidieť, že v skutočnosti nie si šťastný..."
"Prepáč, nemyslela som to tak. Ja len že..." začala som sa ospravedlňovať a mala som chuť dať si facku. Niekedy som príliš úprimná. A toto bol jeden z tých prípadov, no ja si nemôžem pomôcť, alkohol, aférky, ľahostajnosť voči tomu, ako mu dohováral Paul, uťahovanie z kamarátov, nič z toho nenaplní to čosi prázdne v jeho očiach.
"Neospravedlňuj sa," dopil víno a vstal. "Myslím si však, že je na čase ísť spať."
Ešte chvíľu som za ním pozerala s vedomím, že som to prepískla. Harry očividne nepatrí medzi ľudí, ktorí si k sebe niekoho ľahko púšťajú. Okrem toho, ani ja by som asi nezačala na počkanie hovoriť ľuďom o svojich pocitoch. Odpila som si dúšok vína a zaplavila ma vďaka, za moju rodinu a za všetko, čo mám, za to, že pri mne stoja a že nie som sama, lebo koniec koncov, sláva, peniaze a rozprávkový život nie sú nič, keď sa kvôli nim cítime osamelo a nešťastne. A osamelosť a nešťastie z Harryho vyžarovali na kilometre.
Len čo som víno dopila, šla som umyť poháre a potom som pozrela na fľašu, ktorú som si vzala hore. Bude z nej krásna váza, keď s ňou skončím.

Ráno som vstala ako vždy desať minút predtým ako mi zazvonil budík, dala som si rýchlu sprchu a zbehla som do kuchyne, kde som zbadala Harryho stáť v chladničke a niečím sa ládovať.
"Dobré ráno," pozdravila som.
"Dobré," odvetil a sadol si za stôl so sendvičom, ktorý práve dorobil. Otvorila som chladničku a vybrala som z nej mlieko a z poličky som vybrala čokoládové guľôčky, ktoré som si minule kúpila. So spokojným úsmevom som si guľôčky nasypala do misky a naliala som na ne mlieko. Hneď na to som postavila na kávu, lebo Harry to zrejme nespravil, respektíve svoju už vypil a pustila som sa do nich, lebo som nemala rada, keď sa priveľmi rozmočili.
"Kávu?" spýtala som sa Harryho, keď mi zovrela voda.
"Už som pil," odvetil a ďalej sa cpal sendvičom, pričom ma nebral na vedomie. A vraj ženy sú absolútne priehľadné. Nedalo mi to a musela som sa pousmiať. Aspoň viem, že včera som to naozaj prepískla. S úsmevom som si naliala mlieko do kávy a dojedla som svoje raňajky opretá o linku. Harry na mňa pozrel, vyzeral, že chce niečo povedať, no napokon z neho nič nevyšlo. Umyla som za sebou riad a aj s kávou som odišla do obývačky.
"Idem do štúdia," oznámil mi Harry, keď asi po pol hodine vychádzal zo svojej izby.
"Ako dlho budeš preč?" spýtala som sa.
"Celý deň, potom máme s chalanmi program a večer idem von. Prečo? Dúfam, že nečakáš, že s tebou budem celý deň doma alebo že ťa dokonca vezmem so sebou?" odvrkol ostro. Moje obočie vyletelo hore.
"Po prvé, tento tón si si mohol odpustiť, po druhé, nečakám od teba vôbec nič Harry Styles a po tretie, zabav sa," milo som sa naňho usmiala. Áno, ten tón ma trocha zamrzel. Prvýkrát som sa tu cítila naozaj nechcená a práve preto som sa začala cítiť trocha nepohodlne. Nerada som zavadzala a teraz som mala pocit, že zavadziam extrémne. Chvíľu na mňa hľadel, vyzeral dokonca, že chce niečo povedať, no ja som vstala z gauča a šla som do kuchyne odniesť pohár od kávy.
Keď som sa do obývačky vrátila, bola prázdna. Vyšla som hore schodmi do svojej izby, zapla som si notas a pustila som si hudbu. Potrebovala som hudbu a tanec. Milovala som to. Keď som už vedela chodiť, rodičia ma prihlásili na tanečnú a tak som tancovala od malička všetky druhy tancov. Pri tanci som vedela dostať von svoje emócie. Všetky. Smútok, hnev, vášeň, nehu, lásku, rozčarovanie, nadšenie. Tancovala som pri varení, pri učení, dokonca aj pri vyrábaní. A teraz som potrebovala tancovať.
Neviem koľko času prešlo, koľko piesní skončilo, prestala som až vo chvíli, keď ma všetko bolelo. Boleli ma nohy, ruky, krk, chrbát, cítila som si každý jeden sval, tancovala som všetko, moderné, spoločenské, latinské, nemala som nejakú choreografiu, len som sa hýbala. Moje telo zacítilo rytmus a vžilo sa doňho.
Spotená, unavená a zničená som si šla dať sprchu a potom som len v dlhom tričku a šortkách zbehla dole, aby som si niečo uvarila. Až v kuchyni som si uvedomila, že je už skoro večer a ja som tancovala celý deň. Len čo som sa najedla, vyšla som hore a chcela som si zapnúť nejaký film v notebooku, keď mi zapípala správa na mobile.
Ahoj, zajtra mám voľno, tak ak si ešte stále nevidela Londýn, rád ťa ním prevediem. Jason
Potešene som sa usmiala a odpísala som mu, že veľmi rada. Dohodli sme sa kedy a kde sa stretneme a ja som si pustila nejakú komédiu, pri ktorej som sa zabavila. Keď skončila, šla som si ľahnúť, lebo s Jasonom sme sa dohodli už na ôsmu. Už som zaspávala, keď som začula tresknutie dverí, dievčenský chichot a potom opäť vzdychy z Harryho spálne. Odkryla som sa, vzala som si mp3, ktorú som zapla a spokojne som zaspala.

Tentokrát som vstala až na budík, lebo som vstávala o šiestej, aby som všetko stihla, no napriek tomu som stihla len sprchu, kávu a vychystať sa. Jason ma čakal pri východe z metra s úsmevom na tvári.
"Čo povieš na raňajky?"
"Že by som pre ne vraždila. Akosi som ich nestihla," povedala som hladne a on sa rozosmial.
"Tak poď, viem o jednom perfektnom mieste," povedal, len čo sa dorehotal a viedol ma o pár ulíc ďalej, kde robili najlepšie lievance, aké som kedy jedla.
"Musím vyzerať strašne nenažratá," povedala som, keď som dojedla.
"Vlastne vyzeráš milo," zasmial sa a šli sme zaplatiť. "Čo by si chcela vidieť?"
"Všetko."
"S rodinou si nebola nikde? Tí by ti to tu mali ukázať a pomôcť sa zorientovať."
"Moja rodina je trocha zaneprázdnená," chlastaním, chodením po baroch a vodením si domov ľahkých dievčat, som už povedala len pre seba.
"Nechceš ísť k inej rodine?" pýtal sa ma, kým sme kráčali nejakou uličkou. "Vieš, mohla by si si rodinu vymeniť, ak by si chcela. Je to celkom jednoduché, môžem ti s tým pomôcť."
"Ty si nejaký školský poradca?" spýtala som sa so smiechom. "Povedz pravdu, koľko máš vlastne rokov."
"Mám dvadsaťtri a študujem na výške, to som ti už vravel."
"A ja som na študijnom zo strednej, tiež som ti to vravela," zasmiala som sa.
"Pamätám si to. Ale napriek tomu, myslím, že by som ti vedel pomôcť, ak by si chcela," pousmial sa a zastal. Pozrela som pred seba a boli sme na Westminster Bidge. "Fotku?"
S Jasonom som strávila celý deň. Ukázal mi všetky známe pamiatky, ktoré v Londýne človek musí vidieť, šli sme spolu na obed a celý deň sme sa rozprávali o umení a architektúre a o mojom vyrábaní. A keď ma šiel Jason odprevadiť k metru, dohodli sme sa aj na ďalší deň, keďže mal teraz pár dní voľno v práci.
S Harrym som sa celé tie dni nevidela, nie, žeby mi to nejako chýbalo po našom poslednom rozhovore. Buď som odchádzala skoro ráno, dokonca bez raňajok, lebo s Jasonom sme sa chodili najesť von a keď som prichádzala večer, tak tam ešte nebol, takže ja som len vyložila nákup, niečo som uvarila a šla som k sebe do izby, alebo keď som aj bola v dome, on bol preč, takže sme sa míňali. Za to som sa videla s jeho priateľkami a množné číslo hovorím preto, lebo keď som ráno odchádzala, pravidelne bol niekto v kuchyni a vždy to bola nejaká iná žena.

"Tešíš sa do školy?" spýtal sa ma Jason, keď som sa prechádzala v obchode, kde pracoval, keďže mu už skončila dovolenka. Čakala som naňho, lebo sme mali ísť na - podľa neho - najlepšiu pizzu v meste. Za tých päť, či šesť dní, čo sme spolu strávili, sme sa spriatelili. Rozumeli sme si, mali sme sa o čom rozprávať a ja som mala niekoho, s kým som mohla ísť von a nemusela som sedieť u Harryho alebo sa túlať sama. Navyše, keď sme boli v obchode, mohla som tvoriť koľko som chcela a zaplatila som len za to, čo som použila pri tvorbe.
"Veľmi," usmiala som sa. "A viem, že teraz možno zniem ako nejaká bifľa, ale vieš, spoznám nových ľudí, budem si mať čo zapísať do životopisu..."
"Ja by som sa na tvojom mieste tiež tešil. A nepovieš mi už, na ktorej si škole?"
"Nie," pokrútila som hlavou. Ak by som mu to povedala, zistil by, že nie som na normálnom študijnom programe, ale na tom celebritnom a naozaj som nemala chuť rozoberať život s Harrym. "Potom by som ťa musela zabiť."
"Spravila by si to tejto peknej tváričke?" zazubil sa na mňa.
"Ohoho, niekto si tu fandí," so smiechom som sa vyhupla na pult.
Len čo Jason v práci skončil, šli sme na tú pizzu, ktorá bola naozaj skvelá a potom som šla späť k Harrymu. Unavená som šla do sprchy a potom do svojej izby, kde som si zapla notebook. Bola som dohodnutá s mojimi dievčatami na skype. Len čo som ich zbadala, nadšene som sa usmiala. Hneď sa ma začali vypytovať na Londýn, na to, čo som videla a samozrejme na Harryho. A potom o ňom začali hovoriť ony.
"A naozaj má oranžový dom? On miluje tú farbu." Harry miluje oranžovú?
"A je Niall naozaj stále hladný?" Neviem, videla som ho len raz.
"Sú všetci takí blázniví?" Tak vtipní sú...
"Už si Harrymu robila na raňajky perníkové latte? Je to jeho najobľúbenejšie."
"A vieš, že vie variť? Vraj varí úžasne." Povedal, že vie...
"Je Harry taký citlivý?"
"A videla si ho bez trička? Tá jeho hruď..." Videla, nič moc...
"Stretla si už jeho mamku? Je to taká zlatá žena... určite o nej hovorí veľa..." Hm, nerozprávame sa veľmi.
"Vraj s ňou volá každý deň." Volá?
"A rád sa mazná." Skôr rád preťahuje všetko, čo ide okolo...
"Je hrozne romantický." Kde?
"Na prvom rande púšťa dievčatám Bambi." Skôr porno...
"Hej, Liv! Vnímaš nás?" spýtala sa ma Tanka.
"Vnímam," len vám odpovedám v duchu. "Eh, no viete o ňom viac ako ja."
"Veď si tam už týždeň aj niečo," zasmiala sa Julka.
"Ale aj tak je to málo na to, aby si zistila, aký je ten druhý človek," odvetila som jej. Najmä, keď si ho posledný týždeň nevidela.
Len čo sme dovolali, šla som si dať sprchu a potom do postele. Presne som vedela, kedy prišiel Harry. Ten afektovaný smiech mohol patriť len nejakej ďalšej babe, ktorú si priviedol, na chvíľu smiech prestal, začula som strašný treskot, potom len Pššt ďalšie tresknutie, smiech zo schodov, buchot dverí a potom som konečne našla mp3, no keď som si ju dala do uší, zistila som, že je vybitá. Nie, nie, prosím, dnes nie, prečo som ju nenabila? Hlavu som si zapchala vankúšom, no nepomohlo to a ja som sa znova raz nevyspala, kvôli zvukom z Harryho spálne.

Vstala som o pol deviatej asi po dvoch hodinách spánku, lebo aj keď skončili, nevedela som zaspať a keď som už takmer spala, dali si ďalšie kolo. Napriek tomu, že som bola unavená som sa ale vytrepala z postele a šla som do sprchy, nechcela som zabiť deň spánkom. Po sprche som sa cítila lepšie, no aby som sa úplne prebrala, potrebovala som kávu, lebo som stále veľmi ťažko držala oči otvorené. Pohla som sa smerom ku schodom a zamrzla som v pohybe. Všade bolo porozhadzované oblečenie. Pred Harryho izbou bola niečia sukňa, na zábradlí som našla košeľu.
Zišla som zo schodov a pomaly som sa vliekla ku kuchyni, keď som o niečo zakopla a padala som do kopy skla. Nemala som sa čoho zachytiť, aby som nespadla a tak som len vystrela ruky, aby som si nedorezala tvár. Keď som dopadla, pocítila som v rukách a nohách rezavú bolesť. Pomaly som sa postavila a uvedomila som si niekoľko vecí. Potkla som sa o dievčenskú topánku, ktorá ležala v strede izby a tvorila súčasť cestičky oblečenia od vchodových dverí až k Harryho, ten buchot v noci bola tá obrovská váza, ktorá stála na komode pri schodoch a z ktorej je teraz obrovská kopa črepov a tá rezavá bolesť, to boli moje dorezané ruky a koleno. Chytila som si ľavé predlaktie, ktoré na tom bolo najhoršie a z ktorého sa začala valiť krv a opatrne som sa vybrala smerom k dolnej kúpeľni, neuvedomujúc si, že za sebou kvapkám krv na zem. Bolel ma každý krok, keďže na nohe som mala tiež reznú ranu. Začali sa mi triasť ruky a bolesť bola taká silná, až ma v očiach začali štípať slzy.
Došla som do kúpeľne, ruku som strčila pod vodu a zo zadného vrecka šortiek som si vybrala mobil. Rýchlo som otvorila skype a dúfala som, že Baška bude pri mobile. Robila totiž dobrovoľníčku v Červenom kríži a chcela študovať medicínu.
"Baška?" zaúpela som, keď som stlačila hovor, lebo som videla, že je online.
"Liv? Stalo sa niečo?"
"Z ruky sa mi valí krv," pípla som, lebo to štípalo. "A z nohy tiež."
"Čo si robila?"
"Spadla som do črepov, čo mám robiť? Bolí to."
"Ako veľmi ti tečie krv?"
"Veľmi a štípe to."
"Aké hlboké sú tie rany? A koľko ich je?"
"Pár malých odrenín, jedna väčšia na kolene, na ktoré som dopadla, ale z tej sa nevalí tak ako z predlaktia."
"Fajn, daj si ruku pod vodu..."
"Už."
"A pozri sa, či máš v rane črepy," dopovedala. Čože?
"Oliver?" začula som chrapľavý hlas z obývačky. Bože, nie teraz! Prosím, nech ešte spí a ja si to stihnem ošetriť a upratať, kým vstane.
"Oliver?" zbadala som zrazu vo dverách Harryho, ktorý na mňa vytreštil oči. Videla som ho mierne rozmazane, lebo to koleno ma tak bolelo, že som nevládala stáť a začínala sa mi točiť hlava.



A/N: ďakujeme za komentáre :)
Nika no áno :) chystáme aj tretiu :D ono akosi sme sa do tejto poviedky obe zamilovali a nevieme sa jej vzdať a akosi je v nej stále toľk toho, čo môžeme povedať, že to má zrazu veľmi veľa kapitol :) a veríme, že sa do nej zamiluješ aj ty aj všetci čitatelia :)
a som zvedavá, čo si myslíš o ich hádke aj o zranení :)
Johny ďakujem :) vlastná výroba :)

V nasledujúcej kapitole Hlavne nemôžeš zaspať, okej? Harry nájde zranenú Liv a urobí všetko preto, aby jej pomohol, no Liv napokon spraví rozhodnutie, ktoré ovplyvní ich oboch. Obaja sú totiž príliš rozdielni na to, aby spolu normálne vychádzali. Dokážu to?
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Nika Nika | 26. dubna 2015 v 20:34 | Reagovat

Ja uz som si totu poviedku zamilovala :-D :-D
Tak dufam, ze Liv bude v poriadku :-) :-)
Som zvedava ako zareaguje Harry na Livino zranenie... :-)
Tesim sa na pokracovanie a prosim dajte kapitolu co najskor :-D :-D prosim :D

2 ria ria | 27. dubna 2015 v 18:41 | Reagovat

Super pokracoavnie prosim cim skor dalsieee :-)

3 Mrs.Tomlinson Mrs.Tomlinson | Web | 28. dubna 2015 v 19:06 | Reagovat

už by sa patrilo aby som začala čítať :D ale od budúceho týždňa mám voľno tak si určite na to nájdem čas :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama