Challenge Accepted - 10. kapitola: You know my name, not my story

24. května 2015 v 15:18 | Sophie |  Challenge Accepted

On ju naučil žiť, ona ho naučila byť tým, kým v skutočnosti je. On ju naučil nebáť sa, ona ho naučila veriť ostatným. Obaja boli stratení... až kým nenašli jeden druhého.
V minulých častiach: Po menšom incidente v Harryho dome, kedy sa Liv zranila a mala v pláne odísť, čo jej prekazil dekan, nakoniec ostala u Harryho. Harry si uvedomil, aká sa musí cítiť sama, keďže on sám presne vie, aký je to pocit a po tom, čo si uvedomil, ako sa k nej naozaj Ashley správala, ju poslal späť do Štátov a s Liv sa prvýkrát normálne porozprávali.




Stála som v kuchyni a premýšľala som nad tým, či vidím dobre alebo sa mi len sníva. Pomaly som vstrebávala slová, ktoré hovoril Harry a došlo mi, že Ashley si to buď celé vymyslela alebo to len dosť prikrášlila, čo sa mi zdalo oveľa reálnejšie. A potom som si uvedomila, že keď som Harryho doteraz neodsudzovala, tak nebudem ani teraz. Presne ako som povedala Kevinovi, nekráčala som v jeho topánkach a netuším, aké je to preňho, tak ho nezatratím len na základe niečoho, čo mi o ňom niekto povedal. Hlavne nie, ak to bol niekto ako Ashley. A Harryho posledná veta mi pripomenula, čo som vravela len pred pár dňami. Nikdy som ľudí neposudzovala a nemienim sa meniť. Takže keď povedal, že chce, aby som ho brala ako obyčajného chalana, len som sa pousmiala.
"V tom nevidím žiaden problém," po chvíľke ticha dodala, pričom sa jemne usmiala a ja som k nej neisto došiel.
"Takže teraz oficiálne a hlavne správne. Som Harry Styles, tvoj nový spolubývajúci na najbližší rok."
"Teší ma, Olívia Adamec, obyčajné dievča, ktoré sa na najbližší rok prisťahovalo k obyčajnému chlapcovi do Londýna," s úsmevom som mu podala ruku a konečne som sa posadila za stôl.
"Raňajkujem rôzne. Milujem tie čokoládové guľôčky do mlieka, som na nich prakticky závislá, no taktiež milujem čerstvé pečivo a niekedy sa neviem rozhodnúť. Väčšinou podľa toho, aký mám deň, keď viem, že je dlhý a ťažký, tak sa najem poriadne, keď nie, tak zjem niečo ľahšie. Som závislá na káve, väčšinou bez nej ani nezačínam deň, no milujem čaj a horúcu čokoládu, hoci to uprednostňujem skôr večer k deke a telke. Moja najobľúbenejšia káva je latté, čokoláda musí byť hustá ako puding a so šľahačkou a čaj akýkoľvek, zelený, čierny, ovocný, bylinkový, no môj osobný favorit je mäta. A hlavne bez cukru. Nesladím nič. Mám rada sladkú čokoládu a koláče a palacinky, ale káva a čaj a cukor to nejde dokopy. A pravdepodobne si z toho nič nezapamätáš, lebo to je veľa informácii naraz."
"To teda je," zasmial sa.
"Teraz si na rade ty," povedala som mu.
"Nemám rád kávu, no milujem perníkové latté. Aj keď kávu si občas dám. A milujem čaj. Taktiež milujem nutellu a Twix, vždy nosím nejaký so sebou a jem naraz obe tyčinky. Milujem Milky Way Rolls, vraždil by som pre ne. A som závislý na jablkovom džúse. A v chladničke nie je preto, lebo mám tajné zásoby u seba v izbe. Chalani by mi ho totiž vypili, keby došli. Neznášam majonézu, sendviče si robím bez nej a taktiež, keď niekam ideme, pýtam si ich bez nej. A jablko jem zásadne bez šupky."
"Skúsim si to pamätať," pousmiala som sa a ďalej som sa cpala jedlom. Keď sme dojedli, vstala som a pozberala som zo stola.
"Čo robíš?"
"Chystám sa to umyť. Ty si navaril, ja poumývam."
"Fajn," pritakal a v tom mu zazvonil mobil. "Mamka."
Len som prikývla a pustila som sa do umývania. Popritom som si hmkala pesničku, ktorú som počúvala tesne pred spaním a len čo som všetko umyla, šla som do obývačky, kde sedel Harry v kresle a ešte stále sa rozprával so svojou mamkou. Pomaly som vyšla hore schodmi do svojej izby, pozrela som sa na kufre a začala som vybaľovať všetky veci. Opäť. Asi po pol hodine sa ozvalo zaklopanie na dvere, ktoré som nechala pootvorené.
"Smiem?"
"Jasné," pritakala som, hoci som naňho ani nepozrela a ďalej som rozdeľovala veci. "Keď si chceš sadnúť, len zhoď tie veci z postele," pozrela som naňho. Harry odhrnul moje oblečenie a posadil sa.
"Len som sa chcel spýtať ako koleno a tá rana na ruke."
"V pohode. Niekedy to zabolí, najmä keď veľa chodím, ale lieky to trocha utlmujú. A inak sa to pekne hojí. Vždy po sprche si to natriem a previažem," odvetila som mu a z postele som zobrala šaty, ktoré som dala na vešiak.
"Odkiaľ máš tie šaty? Vyzerajú zaujímavo."
"Vyrobila som ich. Kúpila som dlhé šaty zo sekáča za úplne smiešnu cenu a doma som ich rozstrihala a prerobila."
"Takže neredekoruješ len izby a skrine," znova pozrel na nábytok, ktorý vyzeral úplne inak ako pred dvoma týždňami, ale keď sa mi dostali do ruky farby, nevedela som sa ovládať.
"Nie," pokrútila som hlavou. "Robím všetko, čo mi príde pod ruku. Napríklad toto," vzala som zo stolíka vázu a podala som mu ju, "je fľaša, z ktorej si minule pil, keď si mal svoju osobnú chvíľu."
"Páni, takže umelkyňa."
"V podstate," prikývla som a do poličky som vopchala svetre a tričká.
"Baví ťa to?"
"Neviem bez toho žiť," mykla som plecom a vybaľovala som ďalej. Harry len ticho sedel a pozeral niektoré veci, ktoré som vyrobila. Napríklad rámček na fotky, ktorý som vyrobila a mala som v ňom moje dievčatá, zápisníky a zošity, ktoré som dozdobovala.
"Smiem sa spýtať," nedalo mi po chvíli. "Kde je Ashley?"
"Niekde nad Atlantikom," mykol plecom a keď videl moje dvihnuté obočie, pokračoval. "Kúpil som jej letenku domov a poslal som ju preč. Príliš sa tu začínala rozťahovať, to po prvé a po druhé, zistil som, čo všetko ti povedala a nepáčilo sa mi, ako sa správala. Bola k tebe hnusná a ja viem, že nie som najlepší spolubývajúci na svete, ani najlepší chalan na svete, no niektoré veci mi vadia."
"Áno, bola ku mne hnusná," sadla som si k nemu na posteľ, "ale myslím, že to robila len preto, lebo si chcela chrániť územie. Možno nemá veľa rozumu, ale mala ťa rada. Záležalo jej na tebe. Hoci to dávala najavo zvláštnym spôsobom."
"Ako to, že ju obhajuješ? Veď k tebe bola naozaj riadne hnusná."
"To je pravda, ale ja nie som ona. Nesúdim ľudí. Nie, kým ich nespoznám a hoci Ashley bola čitateľná hneď od začiatku a je to vážne hus, určite mala na svoje správanie dôvod."
"Takže nesúdiš ani mňa?"
"Nie," pokrútila som hlavou. "Vravela som to aj Kevinovi, keď ma ošetroval. Máš život, o ktorom ja nič neviem a netuším, aké to je všetko pre teba. Tá sláva, fanúšikovia, manažment, ktorý vám všetkým riadi život. Vidím Harryho, hviezdu One Direction, ale niekde za ňou je chlapec, ktorý môže byť úplne iný. Ráno si mi povedal, aby som ťa takto brala. Vždy som to tak robila."
"Ako to robíš?"
"Čo?"
"Celý ten tvoj postoj?"
"Je to jednoduché. Nechcem, aby ľudia súdili mňa. Nerobím iným to, čo nechcem, aby robili oni mne. Navyše sa riadim vetou You know my name, not my story. Neviem tvoj príbeh. Harry Styles je viac ako len celebrita. Má minulosť, prítomnosť, budúcnosť, túžby, sny, ktoré sa mu ešte nesplnili, ideály, dobré vlastnosti, zlé vlastnosti. Harry Styles je viac ako len meno v časopise priradené ku škandálu. Harry Styles je príbeh, tak ako každý jeden človek je príbeh. Ako môžem súdiť príbeh, ktorý nepoznám?"
Harry na mňa bez slova hľadel, no na tvári sa mu zjavil úsmev. Chvíľu sme boli obaja ticho, ani jeden z nás nič nevravel. Potom som sa postavila a vyložila som posledné veci z kufra. Všetky menšie kufre som zavrela do veľkého a šupla som ich pod posteľ. Keď som skončila, postavila som sa pred Harryho.
"Daj mi mobil," nastavila som ruku, do ktorej mi vložil svoj iphone a naťukala som tam svoje číslo. "Pre prípad, keby si mal náhodou niekedy chvíľu, keď naozaj potrebuješ počuť môj hlas," zasmiala som sa a šla som dole, cítiac sa sama sebou natoľko, aby som mohla srandovať, pričom som Harryho nechala sedieť v mojej izbe.

Večer Harry niekam šiel, asi na koncert alebo vystúpenie alebo do baru ako vždy. Ja som si dala sprchu a šla som do postele skôr, keďže ráno začínala škola.
Len čo som vstala, prekvapilo ma, že nie som ani trocha nervózna. Nikdy som nebola nervný vystresovaný typ, no myslela som si, že keď pôjdem do novej školy v cudzej krajine, tak budem trocha nepokojná, našťastie som nebola.
Po sprche som zliezla som do kuchyne a kým som robila desiatu, tak som stihla vypiť aj kávu a dať si raňajky. Po polhodine už bol najvyšší čas ísť, keď som to chcela stihnúť, tak som vyšla z kuchyne a vzala som si kabelku, ktorú som mala hodenú na gauči v obývačke. Akurát vtedy schádzal zo schodov rozospatý Harry len v teplákoch.
"Ahoj," zamumlal. "Chystáš sa niekam?" spýtal sa rozospato, keď si uvedomil, že som vychystaná.
"Do školy?" zasmiala som sa.
"Odkedy začínajú školy v stredu a nie v pondelok?" zamyslel sa, čo ma rozosmialo.
"Školy začínajú hocikedy, keď vyjde začiatok školského roka a moja začína dnes."
"Eh..." poškrabal sa po hlave a nad niečím úporne premýšľal. "Asi... mal by som... mohol som ťa prvý deň odviezť," povedal napokon.
"V pohode, ja už utekám, aby som stihla. V kuchyni máš raňajky a perníkové latté, ak by si mal chuť, ahoj," schmatla som kabelku a šla som.
Kým som došla na metro, zapla som si hudbu a takmer som potom nestihla vystúpiť, lebo bolo také natrieskané, že kým som sa dostala k dverám, skoro ich zavrelo. Do školy som však prišla načas. Dokonca s desaťminútovým predstihom a posadila som sa do stredu auly. Boli sme síce ročníky strednej školy, ale vďaka študijnému pobytu sme sa ocitli na Univerzite pre mladých a tak sme mali rozvrh aj hodiny podobné prednáškam. Predmety, ktoré sme museli absolvovať sme mali spolu a potom každý z nás si mohol dať nejaké voliteľné, ktoré sme mali prevažne piatok. Na ten som sa už veľmi tešila, lebo okrem Histórie, ktorú som mala mať ráno, sme mali aj dielne a celý deň som mohla vyrábať. Kým som ja premýšľala nad rozvrhom, ktorý bol dosť v pohode, vedľa mňa sa hodila nejaká baba. Na hlave mala beanie, k legínam mala dlhé tričko, ktoré si musela dorábať sama a rifľovú bundu do pása s vykasanými rukávmi.
"Ahoj, som Yvonne," predstavila sa mi s francúzskym prízvukom. "Pozerala som, ku komu si mám sadnúť a potom som zbadala teba a tú bombovú šatku, ktorú máš vo vlasoch a vedela som, že si moja krvná skupina."
"Olívia, teší ma," usmiala som sa na ňu a podala som jej ruku, no ona ma len spontánne objala. Prekvapená som jej objatie opätovala.
"Dobrý deň študenti," ozval sa profesor. Profesor nám najprv povedal, ako to bude vyzerať so školou, s našim programom, ktorý je trocha iný, ako boli tie doteraz a potom začal prednášať k veci. S Yvonne sme si písali poznámky a občas sme si niečo povedali. Asi uprostred hodiny sa otvorili dvere a niekto vletel dovnútra.
"Sorry, som zaspal," ozval sa vysoký hnedovlasý chalan, očami prešiel miestnosť a vybral sa k nám.
"Budila som ťa," pokrútila hlavou Yvonne.
"Ja som sa snažil, ale potom som nevedel nájsť miestnosť," mykol ramenami.
"A medzitým si si určite aj zapálil."
"No a čo," mykol ramenom a so širokým úsmevom sa na mňa zahľadel. "Cedric."
"Liv," usmiala som sa naňho tiež a potom som sa prekvapená spýtala, "Vy bývate spolu?"
"Sme dvojičky, tak si nás vzala jedna rodina," vysvetlila Yvonne.
So Cedricom a Yvonne som strávila celý deň a počas obeda sme sa zoznámili aj s ostatnými študentmi, ktorí sú na pobyte.
Domov som šla s Yvonne a Cedricom, lebo bývajú len zastávku metra predo mnou a dohodli sme sa do školy na ďalší deň. Stačil mi jeden deň, čo som s nimi bola, aby som si ich obľúbila. Obaja boli nadpriemerne inteligentní, ostatne ako všetci, ktorí sme tam boli, keďže inak by sme sa tam nedostali. Yvonne bola podobná ako ja, milovala chaos, umenie, tvorenie a bola trocha šialená a taktiež sa mi páčil jej zmysel pre humor. Obe sme si sadli. A Cedric bol neskutočne vtipný a večne ukecaný. Bolo mu jedno, či je hodina, či nie je hodina, robil si čo chcel a kedy chcel.

Keď som prišla k Harrymu, v dome nikto nebol. Ja som šla do sprchy a potom som šla rovno do kuchyne navariť. Rozhodla som sa spraviť kura na bylinkách. Kým sa pieklo, dala som vari ryžu a spravila som šalát. Harry prišiel chvíľu pred tým ako som kura vybrala z rúry.
Hneď ako sa najedol, šiel sa prezliecť a išiel niekde za chalanmi, s ktorými sa mal stretnúť a ja som šla na skype, aby som sa pochválila našim s tým, ako bolo prvý deň v škole.
"Tak ako dievčatko?" pýtala sa ma maminka.
"Výborne, zoznámila som sa s Francúzmi. Yvonne a Cedric, dvojičky, dostali sa sem obaja, tiež sú tu dve Rumunky, jeden Talian, dvaja Španieli a jedna holka zo Srbska."
"Máte to tam pestré."
"To hej, ešte sme sa síce nespoznali všetci, lebo je to prvý deň, ale všetci vyzerajú fajn."
"A ostatní žiaci?" spýtala sa Soňa.
"No ja som sa skamarátila s Yvonne a Cedricom, to sú tí Francúzi a na obede sme sa rozprávali aj s ostatnými, ale s domácimi sme sa len predstavili, keďže prestávky sme trávili tým, že nám profesori vysvetľovali čo a ako."
"Rozvrh máš v pohode?" vyzvedal Bruno.
"Rozvrh je super. Školu mám úplne normálne ako doma, každý deň. Pondelok až štvrtok máme normálne hodiny, história, matika, geo, bio, literatúra, jazyky a piatky máme dejiny umenia a všetky tvorivé veci. Teda ja a ostatní, ktorí si to navolili, zvyšok má iné predmety."
"Už si si tam zvykla princezná?" spýtal sa ma ocko.
"Uff," zasmiala som sa. "Tak vyznať sa tu už celkom vyznám. Viem, kde mám školu, ktorým metrom sa ide do centra a aj tam sa celkom vyznám. Taktiež tu, kde bývam, ale Londýn je tak veľký, že možno za celý pobyt ho nespoznám úplne."
"To je pravda, Londýn je veľký," zasmiala sa maminka "S tvojou rodinou si rozumieš?"
"Mami, moja rodina je jeden chlapec," pripomenula som jej s úsmevom. "Ale hej. Len sa ešte stále spoznávame. Predsa len sme obaja cudzí, takže to nie je akoby som prišla k niekomu, o kom viem všetko."
"Ver mi, že to bude len ľahšie. Najťažšie je prekonať ten šok z cudzieho prostredia."
"Myslím, že to sa mi už podarilo," odvetila som Brunovi. Povedzme si pravdu, po Ashley a jej narážkach zvládnem už asi všetko.
"A čo budeš robiť zajtra?"
"Okrem školy? Yvonne mi vravela o nejakom super obchode, ktorý musím vidieť, tak tam asi zájdem a idem si po šijací stroj," povedala som potešene. "Kto zvonil?"
"Prišli naši s Peťkom," usmiala sa Soňa a ja som sa potešila, že uvidím aj malého.
"Liv!" skríkol, len čo ma zbadal na obrazovke a capol rúčku na monitor. Poslala som mu vzdušnú pusinku a potom sme počúvali, čo robil Peťko v parku. Asi po hodine šiel s dedkom dole a ja som sa ešte rozprávala s maminou, Soňou a Brunom a potom som zložila a zavolala ešte rýchlo dievčatám.

Druhý deň školy bol v pohode. Zoznámili sme sa s niektorými domácimi, dostali sme zadania k prvým projektom, ktoré máme urobiť a po škole sme s Yvonne šli do mesta, kým Cedric sa vyparil domov, lebo ako povedal "na babské šantenie v podobe nákupov nemá síl."
"Kam to vlastne ideme?" spýtala som sa Yvonne, keď sme vystúpili.
"Našla som tu jeden sekáč, v ktorom majú skvelé veci na prerábanie. A ako som ti už vravela, keď som videla tvoju šatku, vedela som, že vyrábaš tiež. No a to tričko, čo máš na sebe dnes, je peckové," pochválila ma. Mala som na sebe čierny top. Kedysi to bolo veľké voľné tričko s rukávmi, teraz je to top na širšie ramienka s hlbším výstrihom. Pod prsiami som ho odstrihla, zvyšok som použila na čierny šál a k tričku som prišila čipku, takže na bruchu je priesvitné.
"Ďakujem," usmiala som sa na ňu.
"Nemáš za čo, ale niekedy by si mi ho mohla požičať."
"Keď budeš dobrá," zasmiala som sa, na čo mi vyplazila jazyk a otvorila dvere na nejakom obchode. Len čo sme vošli dnu, usmiala som sa na ňu. "Okej, myslím, že za toto si ho zaslúžiš."
"Yes!"
"Ale... budem chcieť tvoju rifľovú bundu, ktorú si mala prvý deň."
"No problem," usmiala sa potešene. "A teraz pome nakupovať. Majú výpredaj od tridsať centov vyššie. Myslím, že cez víkend si kompletne prerobíš šatník."
"No keď vidím tie veci, presne viem, čo by som s nimi spravila. Napríklad toto tričko by bolo úplne ideálne. Spodná časť na záclonu do kuchyne a tú hornú by som vedela upraviť do nejakého normálneho stavu, pokiaľ by som ju skombinovala s týmto," povedala som, keď som našla, čo som hľadala a obe veci som si vzala do ruky.
Po asi dvojhodinovom rabovaní sme s Yvonne mali nakúpené. Už v predajni sme si hovorili, čo by sme na čo použili a radili sme si, čo s čím kombinovať. Keď som vychádzala z obchodu, vedela som, že o pár dní budem mať tri nové sukne, dvoje kraťasy, štyri šatky, nejaký ten šál, asi dve vesty, šaty a kabelku.
"A teraz ideme kam, Chica?" pozrela na mňa s úsmevom na tvári. Odkedy sme sa včera spoznali, hovorí mi Chica, hoci je to španielsky výraz, no nevadí mi to. Je to milé.
"Po môj šijací stroj."
"Správne, aby si mala na čom šiť," prikývla. "Ale najprv si kúpime kávu," odbehla k stánku a prišla s dvomi latté.
"Na zdravie," štrngla svojim pohárom o môj a ja som sa rozosmiala.
"Na zdravie."
"Ešte si mi nevravela o svojej rodine."
"Moja rodina je jeden člen plus ja," odvetila som jej.
"Vážne? Ja a Cedric sme u Emily Watson, taká staršia herečka. Má dve deti a sú úplne skvelí. Dievčatko má deväť a chlapček päť. Naozaj strašne zlaté deti."
"Tak to máš veľkú rodinu."
"A u koho si ty? Teda, ak smiem vedieť."
"Harry Styles."
"No to ma podrž. Toto keď sa dozvedia spolužiačky, ktoré trpia harrytitídou, tak by som sa na tvojom mieste začala učiť triky, ako byť nenápadná," rozosmiala sa.
"Ďakujem pekne za radu," poďakovala som ironickým hlasom.
"Chica, ty bývaš v továrni na sex, nie ja," bavila sa ďalej.
"Ja ťa niečím praštím," povzdychla som si a odhodila som prázdny pohár od kávy. "Môžeme sa aj na pár dní vymeniť."
"Nie zlato, ja mám rada svoju dôstojnosť a nepredám ju ani za sex s ním," pokrútila hlavou. So smiechom som pokrútila hlavou a otvorila som dvere, keďže sme už boli pred obchodom. Len čo sme vošli, zbadala som Jasona, ktorý sa na nás usmial.
"Yvonne, toto je Jason, Jason, Yvonne, moja nová kamoška."
"Teší ma."
"Mňa tiež," usmial sa na ňu a pobozkal ju na líce. Potom sa pohľadom zastavil na mne.
"Eh... ja sa idem poobzerať po obchode, vidím tam akciu, tak sa idem pohrabať," pozrela na nás Yvonne s čudným úškrnom a zdrhla medzi regálmi.
"Ahoj," usmial sa Jason, keď odišla.
"Ahoj," usmiala som sa tiež a položila som si tašky za pult.
"Vyzeráš spokojne."
"Som spokojná. V škole je to skvele. Spoznala som Yvonne a jej brata a ďalších študentov a s Harrym je to lepšie. Zistila som, že Ashley veľmi nafúkla isté veci, ktoré neboli pravdivé."
"Som rád, že sa to vyriešilo," šepol a dlaňou mi prešiel od ramena až k dlani a preplietol si so mnou prsty. Ešte chvíľu sa na mňa pozeral a potom sa začal pomaly nakláňať. Keď sa jeho pery pritisli k mojim, druhú ruku som mu položila na hruď.
"Prišiel ti stroj," šepol, keď sa na chvíľu odtiahol. Len som zamumlala, lebo znova vsal moju spodnú peru medzi svoje, pričom jednu svoju ruku položil za môj krk.
"Tá akcia platí na..." začula som Yvonne, ktorá sa uprostred vety zasekla. S Jasonom sme sa od seba odtiahli, hoci som ho stále objímala okolo krku a on mal ruku na mojom páse.
"Platí na multipack," odvetil jej.
"Jasné," prikývla so smiechom, na čo sme sa rozosmiali ešte viac. "Chica, mala si mi povedať, že máš rande."
"Nemám, prišla som len po stroj a pôjdem," pozrela som na Jasona.
"Idem poňho do skladu," žmurkol na mňa.
"Sme tu dva týždne a ty už máš priateľa?" pozrela na mňa prekvapene Yvonne.
"Nemám, len... niečo sa medzi nami začína... ja neviem, je mi s ním dobre, ale... no proste neviem..."
"Tak tu to je," priniesol krabicu. Yvonne si ešte šla po nejaké farby, ktoré chcela a Jason zatiaľ nablokoval stroj.
"Prepáč za to, že som sa na teba tak vrhol."
"Nebránila som sa," odvetila som mu so smiechom.
"Takže to znamená, že..." chytil ma cez pult za ruku.
"To znamená neviem čo. Páčiš sa mi a je mi s tebou dobre. Viac než dobre. Povedala by som, že mi je s tebou až príliš dobre."
"Dostanem šancu?" spýtal sa s nádejou v očiach.
"Dostaneme," usmiala som sa naňho. Cez pult sa naklonil a vtisol mi bozk.
"Čím to je, že vždy, keď prídem sa omuckujete?" rozrehotala sa Yvonne a položila na pult tovar.
"Prepáč," povedali sme naraz a Jason jej zatiaľ nablokoval veci.
"Zajtra ti zavolám," usmial sa na mňa, keď sme šli k dverám.
"Mám ráno školu."
"Ja tiež, som na výške. A teraz mám dokonca prednášky na jednej škole za kredity navyše."
"Tak to je super," usmiala som sa naňho. "Prajem ti úspešný deň."
"Aj tebe," dal mi pusu a s Yvonne sme vyšli von.
"Teraz už máš priateľa?" zasmiala sa Yvonne, keď sme si v metre sadli.
"Neklasifikovala by som ho tak. Skôr niekto, kto má na to nábeh," zasmiala som sa tiež.
"Vie na akom študijnom programe si?"
"Nie som si istá. Hovorila som mu o Harrym, ale nepovedala som jeho priezvisko, ani to, kto je. Takže neviem. Ale nepovažujem to za nejako extra dôležité. Veď je jedno, či som u Harryho Stylesa alebo u nejakej inej rodiny."
"To máš pravdu."
"Nezabudni vystúpiť," upozornila som ju.
"Ešte, že ťa mám Chica," zasmiala sa a vybehla z metra.
Doma samozrejme nikto nebol, hoci som prišla pomerne neskoro a šla som hneď spať. Na piatkový rozvrh som sa tešila, tak som nechcela zaspať. Dala som si sprchu a s úsmevom na tvári som zaspala.

Do školy som šla ako vždy spolu s Yvonne a Cedricom. Prvú hodinu sme mali Dejiny umenia a skoro som tam zaspala. Mal nejaký suplujúci profesor, ktorý v podstate nevedel, čo prednáša a tak to doplietol, že Ced sa uprostred hodiny nezdržal a v záchvate smiechu sa vypýtal na záchod. Prišiel po pätnástich minútach celkom upokojený, no stále mu cukalo kútikmi.
"Čo máme teraz?" pýtal sa po hodine ešte stále s úsmevom na tvári.
"To od teba vôbec nie je pekné," upozornila som ho.
"Lebo tebe necukajú kútiky, bella."
"Nie ste Francúzi?"
"Pochytil som to od Giacoma," ohradil sa.
"Samozrejme," pokrútila som so smiechom hlavou.
"A povie mi niekto, kam ideme?"
"Máme celý deň tvorivé dielne," pozrela naňho Yvonne.
"Ja tiež?"
"Cedric, ty si bol určite zdrogovaný, keď si ten rozvrh vypĺňal."
"Nebol! Aj keď jeden nikdy nevie," so smiechom vošiel do triedy a sadol si k stolu, kde obsadil miesta aj nám dvom.
"Po škole sa šušká, že máme mať mladého sexy profesora," šepla mi Yvonne.
"Mne je to jedno, ja len chcem tvoriť," mykla som ramenami.
Chvíľu sme sa ešte všetci traja rozprávali a Cedric nám vysvetlil, ako si spravil rozvrh, na čom som sa rehotala. A potom sa v triede ozvalo jednohlasné Aaaach.
"Do riti!" zanadávala som, keď som dvihla pohľad.
"Čo je?" pozrela sa na mňa Yvonne a pozrela dopredu. "Do riti!"
"Ahoj trieda, volám sa Jason Caine a tento rok s vami budem mať tento predmet," predstavil sa, prezrel si triedu a keď sa mu pohľad zastavil na mne, zasekol sa.
"Slečna Adamec, môžete na chvíľu?" oslovil ma, keď sme po dvoch hodinách skončili. Ostatní vyšli z triedy a ja som pristúpila k jeho stolu.
"Jason," šepla som.
"Nečakal som ťa tu. Netušil som, že si na tejto škole, na tomto študijnom."
"Nemal si ako, nepovedala som ti to."
"Prihlásil som sa na túto stáž ešte pred prázdninami."
"To je v pohode," usmiala som sa naňho.
"Len to znamená, že šancu nedostaneme," povzdychol si.
"Jason, teraz si môj profesor. Nemusíme predstierať, že sa nepoznáme, ale vzťah nepripadá do úvahy."
"Ja viem. Len ma to mrzí. Keď som s tebou, tak sa stále smejem, som s tebou rád. Si úžasná, si tu len na rok a ja som na ten rok tvoj profesor."
"A môj kamarát," usmiala som sa naňho. "Asi sme na to šli predsa len prirýchlo."
"Asi hej. Ale nemôžem za to, že si ma odrovnala," povedal vážne, čím ma rozosmial.
"Idem, mám ešte jednu hodinu."
"Jasné," prikývol. Otočila som sa, no chytil ma za ruku, pritiahol si ma k sebe a vrhol sa na moje pery. "Prepáč, to bol rozlúčkový."
"Chápem."
Keď som prišla k Harrymu, bola som rada, že bude víkend. A vlastne som bola rada aj za to, že Jason má stáž na našej škole. Celé to bolo akési rýchle a intenzívne. Naozaj som s ním bola rada, ale nebola som si istá, či to nie je len preto, lebo istú chvíľu bol jediný, kto tu bol, keď som tu bola sama a vedela som, že musím zistiť, či ma to k nemu bude tak ťahať aj za "normálnych" okolností. Kým som premýšľala nad poslednými troma dňami, vo dverách zaštrngotali kľúče a vošiel Harry.
"Ahoj."
"Ahoj," zamumlala som a ďalej som sa vyvaľovala na gauči.
"Vyzeráš unavene."
"Ale kde. Len premýšľam."
"Ťažký týždeň?" spýtal sa.
"Keby si len tušil," rozosmiala som sa.


A/N: ďakujeme za komentáre a veľmi pekne ďakujem aj za priania k narodeninám :)
a mám pre vás menší oznam, idem na týždeň na Mallorcu, takže najbližšia kapitolka bude budúci týždeň, keď sa vrátim, nezaručujem, že hneď v pondelok, lebo prídem domov neskoro, ale utorok alebo stredu ju môžete očakávať :)
Damonica to máš pravdu, pomaly sa to začína rozbiehať :) kapitolu som skôr hodiť nemohla, mala som štátnice a vybavovania a všetko okolo toho, ale snáď ťa tá dnešná poteší :)
Nika mierne zaspoilerujem od Ashley už nemusíme čakať nič :D Harry ju vyhodil a ona sa chvalabohu nemá dôvod vrátiť :) ja som ju tiež nemala veľmi rada :D

V nasledujúcej kapitole Iba potrebujem aj osobný priestor, do ktorého ty nepatríš Harrymu napadne ako tráviť čas s chalanmi bez toho, aby im do toho nejako zasahoval manažment a Liv sa znova stretne s chalanmi.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Nika Nika | 24. května 2015 v 16:20 | Reagovat

Wau...Jason a profesor? :-D zaujimave... :D
Som rada ze sa Ashley uz neukaze :-)
Yvonne a Cedric vyzeraju ako vtipni ludia :D tak som zvedava co vymyslia :D
Uzi si Mallorcu :-) a stastnu cestu :-)
Mimochodom uzasna kapitolka :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama