Challenge Accepted - 8. kapitola: Zmena plánov

11. května 2015 v 19:18 | Sophie |  Challenge Accepted

On ju naučil žiť, ona ho naučila byť tým, kým v skutočnosti je. On ju naučil nebáť sa, ona ho naučila veriť ostatným. Obaja boli stratení... až kým nenašli jeden druhého.
V minulých častiach: Harry s Liv sa jeden druhému navzájom vyhýbali po tom, ako bola pri jednom rozhovore Liv k Harrymu až príliš úprimná. Harry si totiž uvedomoval, že hoci sa nepoznajú, vidí doňho viac ako ľudia z jeho okolia a Liv si uvedomila, že možno prestrelila. A kým ona sa venovala spoznávaniu Londýna, on sa venoval svojim povinnostiam a pozval k sebe jednu zo svojich známostí. Liv sa však poranila na váze, ktorú on s Ashley vo vášnivej chvíľke nepozornosti rozbili a teraz je rozhodnutá odísť, aby mu neprekážala.




Udržať sa pri zmysloch bolo pre mňa čoraz ťažšie, hoci sa Harryho najnovšia známosť so mnou snažila rozprávať. Nevnímala som skoro nič z toho, čo mi hovorila, vnímala som iba bolesť v ranách. Keď prišiel lekár, Harry s dievčaťom, ktorého meno som si nepamätala, aj keď ho možno povedali, odišli.
"Ahoj, som Kevin," usmial sa na mňa a pozrel sa mi na ruku.
"Hm."
"Ty sa voláš ako?"
"Olívia, Liv," odvetila som mu a vedela som, že sa ma len snaží prinútiť rozprávať.
"Teší ma Liv," povedal a začal z lekárskej tašky vyberať všetko možné. "Najprv to vyčistím, potom to vyliečim, dobre?" prikývla som a on pokračoval v otázkach.
"Ako sa ti to vlastne stalo?"
"Zletela som do tej kopy črepov tam," ukázala som hlavou za seba.
"Auch, už chápem tie rany. To musel byť škaredý pád."
"Zakopnúť o topánku na platforme nie je niečo, čo by som chcela robiť každý deň," odvetila som a striaslo ma, keď do rany niečo nalial.
"Máš tam niekoľko črepov a taktiež v kolene, musím to vybrať," oznámil mi.
"Okej," prikývla som, no keď som zbadala pinzetu, ktorú vyberal z jeho tašky, nebolo mi všetko jedno.
"Bude to bolieť. Niektoré sú hlbšie a rana kvôli tomu stále krváca. Mám ti to umŕtviť?"
"Nie. Zvládnem to."
"Tak ideme na to," povedal a keď vyberal prvý črep, zaťala som päsť, lebo som mala pocit, že omdliem.
"Ako dlho si tu?"
"Skoro dva týždne. Som na študijnom pobyte a Harry je moja náhradná rodina."
"Musíš to s ním mať ťažké, že."
"Úprimne? Je to výzva," odpovedala som a on sa zasmial.
"Vieš, ja mám toho chalana rád, ale neviem, či je správna osoba na to, aby bol tvojou náhradnou rodinou. Nevie sa postarať sám o seba a nie ešte aby sa staral o niekoho iného."
"Podľa toho, čo o ňom viem, mal šestnásť, keď odišiel z domu, bol príliš mladý, mal by mať niekoho, kto sa oňho bude starať. Musí mu chýbať rodina a všetko ostatné."
"Určite mu chýbajú viac ako si priznáva. Hlavne, keď každý z nich musí zápasiť s manažmentom a tým, čo si pre nich pripravujú. Občas im až príliš zasahujú do života. Napríklad ako týmto projektom, keď ho Harryho donútili podpísať," rozprával mi, kým vyberal črepy už z kolena a ja som si až vtedy uvedomila, že Harry ma tu naozaj nechcel. Že ho donútili, aby ubytoval niekoho iného, hoci on sám to nechcel. "Budeme to musieť zašiť, tri stehy a nemusíš ich chodiť vyberať, sami sa rozpustia."
"Dobre," prikývla som, hoci som mala pocit, že sa mi z tváre vytratila všetka krv.
"Vieš, Harry je dobrý chlapec, len sa niekde cestou stratil a v tomto bode, veď sama vidíš, že zodpovednosť nepatrí medzi jeho silné stránky. Nečudoval by som sa, keby si teraz naňho bola riadne napálená."
"Vieš, že nie som?" povedala som úprimne a Kevin na mňa pozrel so zdvihnutým obočím. "Naozaj. Hnevať sa na niekoho iného je ľahké, ale tiež som si mohla dávať pozor a nešuchtať sa do kuchyne s napoly zatvorenými očami. Áno, v prvom rade tam tá váza nemusela byť, ale ako si sám povedal, Harryho donútili ísť do tohto projektu," keď som to povedala nahlas, došlo mi, že mu nechcem prekážať a asi by som mala odísť. "Nemôžem ho súdiť, keď neviem, aké to je preňho. Má v dome cudziu osobu, ktorá v podstate narúša jeho súkromie. Akoby nestačilo, že ho prenasledujú všade, kam sa pohne, ešte aj doma je niekto, kto je cudzí, kto tam nemá byť. Chápeš? Súdiť ľudí je ľahké, kým ich vnímame len zvonka. No nevieme, čo majú vnútri, nevieme, čo si so sebou nesú, nepoznáme ich minulosť, nepoznáme celý príbeh, nemôžeme súdiť ľudí, kým sme nekráčali v ich topánkach. Nemôžem súdiť Harryho, nikto ho nemôže súdiť. Môžem súdiť len seba, svoje rozhodnutia, svoje chyby, svoje vnútro, nie Harryho vnútro, o ktorom nič neviem. Možno je naozaj len namyslená hviezda, ktorá vyhľadáva škandály a možno je to len zranený chlapec, ktorý túži po domove a pokoji. Ako mu ho môžem odopierať? Súdiť hviezdu je ľahké, vidíme ju dennodenne v novinách a máme pocit, že o nej vieme všetko, no nikto nepozná toho chlapca, ktorý sa skrýva pod maskou hviezdy. Nikto nepozná jeho túžby, jeho sny, jeho bolesti. Nemôžem ho súdiť, nechcem ho súdiť, nebudem ho súdiť. Nikdy som to nerobila pri nikom. Súdiť a odsúdiť je ľahké. Spoznať a pochopiť je ťažké. A ja nie som človek, ktorý si vyberá ľahké cesty, ktorí robí ľahké veci alebo ktorý robí ľahké rozhodnutia."
"Vieš, poznám ťa asi len pätnásť minút," pozrel na mňa s obdivom v tvári, keď došil, "no s istotou viem povedať, že som nestretol nikoho, ako si ty. Si asi tá najlepšia osoba s najobdivuhodnejším postojom, akú poznám Liv."
"Vieš, občas si myslím, že som spadla z mesiaca," zasmiala som sa.
"A to ťa robí výnimočnou."
"Hej, som ako jednorožec," mykla som ramenom a on sa zasmial.
"Tak jednorožec, nezabudni sa šetriť a brať lieky," položil predo mňa dve krabičky. "Obe dvakrát denne. Sú na utlmenie bolesti. A veľa odpočívaj, nie že budeš tú nohu namáhať," povedal prísne a tak som prikývla. "A ty... začni byť konečne zodpovednejší," povedal niekomu za mnou a mne došlo, že to je Harry.

Harry šiel odprevadiť Kevina, ktorý ho samozrejme zdrbal, na čo som sa ho musela zastať. Nebola jeho vina, že som spadla. Mala som poriadne pozerať, čo kde je. Po chvíli sa Harry vrátil a napokon sa ospravedlnil.
"Tie črepy ma mrzia," hovoril, kým som písala Baške, že som v poriadku. "Ak by som vedel, čo sa stane, tak by som...."
"A možno to je tvoj problém Harry. Ty nikdy nič nepredvídaš," skočila som mu do rečí. "Myslím, že to takto ďalej nepôjde."
"Čo tým myslíš?"
"Že možno bude lepšie, ak prestúpim k inej domácnosti," povedala som niečo, nad čím som uvažovala do chvíle, keď som sa začala rozprávať s Kevinom.
"Myslím, že to bude naozaj najlepšie riešenie," odvetilo dievča, ktorého topánka ma knockautovala.
"To nemusíš urobiť," ozval sa Harry a vôbec ju nebral na vedomie.
"Ale ja chcem," šepla som. Naozaj som chcela. Nie, žeby sa mi chcelo sťahovať, ale nechcela som mu prekážať, chcela som mu vrátiť späť jeho predchádzajúci život, keď tu mohol byť len on a nikto ďalší, koho treba brať na vedomie. Do toho sa znova zapojilo to dievča a kým ja som odpisovala Baške, že naozaj nie je dôvod, prečo hovoriť mojim rodičom, že mám pár škrabancov, oni sa o niečom dohadovali a ona napokon odišla.
"Naozaj je to to, čo chceš?"
"Myslím, že áno," pritakala som. Akoby to nebolo aj to, čo chce on.
"Asi nie som ten najlepší spolubývajúci, čo?"
"To teda nie si," so smiechom som pokrútila hlavou.
"Pozri, ak si to naozaj praješ, ja ti v tom brániť nemôžem," povedal napokon.
"Zájdem to vybaviť do školy, ale až v pondelok, dúfam, že ti to nevadí," pozrela som naňho. Dnes bol piatok a ja som nemala síl vyjsť z domu a cez víkend tam aj tak nikto nebude.
"Nie, v pohode," pokrútil hlavou. "Eh, idem za Ashley."
Aspoň viem, ako sa volá, prikývla som a keď odišiel, opatrne som vstala a pridržiavajúc sa nábytku som došla do kuchyne, aby som si spravila kávu a raňajky.
Kým som si robila bagetu, volala som s Tomim cez skype. Bol celý vydesený, lebo Baška im už stihla povedať, že som spadla. Ukázala som mu môj sexy obväz, ktorý som mala na predlaktí a bola som nesmierne rada, že ho počujem. Keď sme dovolali, narýchlo som skypovala ešte so Soňou a mojim Peťkom a potom som šla s miskou plnou ovocia do obývačky, kde som si sadla pred telku. Po prejdení všetkých kanálov som nakoniec nechala na nejakej relácii o varení, lebo keďže bolo ráno, nič normálne ani nešlo.
Asi po pätnástich minútach zišla dole Ashley a hodila sa na druhý gauč. Harry si sadol vedľa nej a ona sa k nemu prilepila akoby bola potretá sekundovým lepidlom. Och dievča, nevieš, že toto chalani nemajú radi? Len som sa pousmiala a sledovala ďalej. Ashley prvých pár minút nahlas komentovala a sťažovala sa a napokon mi vzala ovládač a prepla to na nejaký duchaplný program o tom ako byť správnou ženou.
"Veď to bola nuda. Ja variť neviem a som tu. Prečo by niekto pozeral program o varení?"
"Aby nemusel žiť na mrazených pizzách a priživovaním sa na chlapoch, ktorí ho vezmú na obed," odvetila som a všimla som si ako sa Harry zachechtal.
"Harry, poďme niekde, ja sa tu nudím," pozrela naňho asi po hodine.
"Čo by si povedala na prehliadku Londýna?" spýtal sa jej.
"To je super," usmiala sa naňho a potom zazrela na mňa. "Vieš, vzali by sme ťa so sebou, ale po prvé, je to rande a po druhé si krypel a tých nechceme," pozrela na moju obviazanú nohu a so smiechom vybehla do izby.
"Oliver," začal Harry.
"Neunúvaj sa," pokrútila som hlavou, nahla som sa po ovládač a pustila som nejakú hudobnú stanicu. Harry na mňa chvíľu hľadel a potom šiel tiež hore.
"A naozaj pôjdeme aj za chalanmi?" začula som Ashleyn hlas už zo schodov.
"Uhm, zoznámim vás," pritakal jej.
"Budem sa im páčiť?"
"Určite," upokojoval ju a potom pozrel na mňa. "Oliver, naozaj..."
"Bavte sa," zamávala som im. Mať niekoľko hodín pre seba? Áno, to sa mi bude páčiť.

Víkend bol hrozný, najhorší v mojom živote. Začalo to sobotou. Ráno som vstala, chvíľu som stála pred schodiskom a premýšľala som, či stojí vôbec za to ísť jesť. Vyjsť schodmi s mojim kolenom bolo utrpenie. Napokon som si povzdychla a šla som pomaličky dole.
"Niekto nám zo dňa na deň zostarol o sedemdesiat rokov?" začula som za sebou smiech, na ktorý som nereagovala. Pomaly som zišla dole a kráčala som do kuchyne.
"Keby si práve teraz súťažila proti slimákovi v behu, aj ten by ťa predbehol."
"Pochybujem," otočila som sa na ňu. "Slimák totiž behať nevie, on sa plazí."
"Veď to je jedno," mávla nahnevane rukou, lebo jej nevyšiel vtip.
Hneď po raňajkách aj s Harrym odišli na ďalšiu prehliadku Londýna. Len čo sa za nimi zatresli dvere, unavene som si ľahla na gauč a zavolala som našim domov. Našťastie im Baška nič nevravela, takže nevedeli, že som spadla, lebo by z toho spravili neskutočne veľkú vec a to som nepotrebovala. Malý mi po celý čas posielal pusinky a keď sme končili, tak plakal. Veľmi som ho chcela objať, no vedela som, že to môžem spraviť až o rok.
Potom som volala s mojimi úžasnými kamošmi, ktorí mi dvihli náladu a napokon som zaspala na gauči. Prebudili ma hlasy z predsiene.
"Čo majú všetci s Olíviou? Prečo sa na ňu vypytovali?"
"Ashley, upokoj sa."
"JA SOM POKOJNÁ! JA LEN CHCEM, ABY ZMIZLA!"
Áno, musím odísť, toto nedám. Nemôžem byť pod jednou strechou s niekým, kto ma takto očividne neznáša.
"Och, ty si ešte tu?" pozrela na mňa zhrozene, keď vošli do obývačky.
"Neboj, už som sa začala baliť," odvetila som jej. Harry sa poobzeral po miestnosti a všimol si, že pod stolom chýbajú moje knihy. Pomaly som vstala z gauča a šla som do kuchyne, aby som niečo navarila.
"Kam ideš?" spýtal sa Harry.
"Variť, som hladná."
"Výborne, ja tiež, dala by som si kura a švihni si," nariadila mi Ashley. Spakovala som sa z obývačky tak rýchlo, ako to bolo v mojom stave možné a začala som variť. O hodinu a pol som vybrala jedlo z rúry a na tanier som si naložila kus. Ešte predtým ako som zjedla prvé sústo vošli do kuchyne Ashley s Harrym a ona mi úplne pokazila chuť do jedla.
"Lasagne?! Povedala som, že chcem kura."
"Sprav si ho, nie som tvoja slúžka."
"Žiješ v Harryho dome z jeho peňazí, tak sa aspoň snaž nezavadzať a robiť, čo sa ti povie," štekla na mňa.
"Ashley!" napomenul ju tentokrát Harry, keďže to nebola pravda. Vstala som od stola, nechala som tam obed a šla som do svojej izby, kde som zatvorená ostala zvyšok dňa. To, ako povýšenecky sa ku mne správala, bolo ako facka. Správala sa ku mne ako ku špine a pritom vôbec nevedela, ako to v tom projekte bolo. Rodiny dostávali od Únie príspevok, aby mohli študenta živiť a poprípade s ním niekam ísť a my študenti sme tiež mali vlastné vreckové.
Z izby som vyšla až v nedeľu a dúfala som, že Harry ju zobral niekam preč a ja ju nebudem musieť vidieť, lebo na ďalšie jej narážky a urážky som chuť nemala, no nanešťastie, ako som zistila, Harry odišiel skúšať a ona ostala doma.
"Mala by si vypadnúť, čo najskôr, hovorím ti to len pre tvoje dobro," pozrela na mňa, keď som v si v kuchyni zohrievala jesť, keďže som odvčera nejedla nič.
"Zajtra idem do školy a nechám sa presunúť, nemaj strach."
"To je dobre. Vieš, ja proti tebe nič nemám," sadla si oproti mne. To určite, pomyslela som si a ona zatiaľ pokračovala. "Mne ide len o Harryho a jeho dobro. Donútili ho zobrať k sebe nejakého študenta, pričom to on ani nechcel. Vlastne podľa toho, čo som počula, keď sa včera hádal s manažérom to ani nepodpísal on, spravili to zaňho a prinútili ho vziať si ťa na starosť. A teraz ťa má na krku. On nie je stvorený pre takýto život. On miluje party, večierky, voľnosť. Vopchala si sa mu do domu a narušila nielen jeho súkromie a životný štýl, ale všetko ostatné. Mala by si odísť. Harry si nezaslúži, aby si mu ničila život tým, že ho budeš otravovať svojou prítomnosťou v jeho dome."
"Nikdy mi to nepovedal," šepla som a predstava, že Ashley hovorí, ako mu vadím, ma istým spôsobom bolela. Ja som si to nevybrala. Nemohla som za to, že som uňho.
"Nechcel zraniť tvoje city. Bral na teba ohľad, tak ber ohľad aj ty naňho a odíď čím skôr. Veď vidíš, že ťa ani nikde nezobral, ani von, ani ku chlapcom, ani na skúšku, či koncert, na rozdiel odo mňa. Nechce ťa tu, keby chcel, tak sa o teba stará a snaží sa s tebou zblížiť, čo on nerobí. Obťažuje ho tvoja prítomnosť. Vráť mu späť jeho pohodlie, súkromie, jeho život."

V pondelok som vstala unavená, znova som v noci nespala ako už niekoľko dní. Najprv kvôli Harryho aférkam, ktoré boli príliš hlasné a potom kvôli Ashley a kvôli tomu, že som sa tu cítila ako parazit. To, čo mi povedala včera bolo kruté, potvrdila mi, že tu nie som doma. Nikdy nebudem. Nikto ma tu nechce a ja musím zmiznúť. Cítila som sa mizerne, lebo som nikdy nebola človek, ktorý iným lezie do súkromia, alebo ich obťažuje a teraz ním som a moje vnútro to ťažko znáša.
Balila som sa celú nedeľu, takže som mala pobalené. Kufre stáli pri dverách, už len získať novú rodinu a odísť. Vzala som si kabelku a zišla som dole, kde v obývačke sedela Ashley s Harrym, ktorý mal hlavu na jej kolenách.
"Oliver," vstal Harry, keď ma zbadal.
"Idem do školy vybaviť to preloženie," šepla som a pozerala som všade len nie naňho. Od včera, odkedy mi Ashley povedala, ako to vníma on, som sa s ním nerozprávala a teraz, keď som stála pred ním, som sa mu akosi nemohla pozrieť do očí. Veď ho oberám o jediný úkryt, ktorý má pred svetom.
"Odveziem ťa, Kevin povedal, že sa nemáš namáhať."
"To je v pohode, pôjdem metrom, nechcem ťa obťažovať ešte viac," odvetila som a otočila som sa na päte.
V metre som premýšľala, aké to bude znova sa sťahovať, mať inú rodinu. Či opäť niekomu nenaruším súkromie - veď predsa len budem musieť ísť k nejakej ďalšej celebrite zapojenej do projektu - a zvažovala som, či to vôbec má zmysel. Celý čas, kým som došla do školy a kým ma dekan zobral, som ľutovala, že som sa vôbec prihlásila.
"Dobrý deň slečna Adamec. Je niečo s čím vám môžem pomôcť?"
"Chcem vymeniť hostiteľskú rodinu. Ak sa dá, čo možno najskôr."
"Prečo? Správa sa k vám pán Styles zle?"
"Nie, to vôbec nie, ale..."
"Je k vám hrubý alebo si niečo dovoľuje?"
"Preboha, nie! Ale..."
"Slečna, rodinu nemôžete vymeniť, je to tak v zmluve. Iba za veľmi vážnych okolností porušujúcich zákon sa to dá, ale pokiaľ máte nejaký iný dôvod, nie je to možné."
"Takže..."
"U pána Stylesa ostanete celý rok. Ak by ste chceli odísť, museli by ste ho žalovať za niečo protizákonné, ako je napríklad ohrozenie zdravia, sexuálne obťažovanie, drogová činnosť, zanedbanie starostlivosti. Spravil pán Styles niečo také?" spýtal sa ma vážne.
"Nie, pravdaže nie."
"No vidíte, pán Styles je skvelý chlapec a jeho manažér nás ubezpečil, že to zvládate a pomaly sa spoznávate, je tak?"
"Áno. Je," nahodila som najmilší úsmev.
"Tak sa na vás teším v škole. A teraz idem zavolať pánovi Stylesovi a dať mu informácie. Do videnia."

Toto som nečakala. Toto sa nemohlo stať. Teraz musím ostať u Harryho s ním a Ashley, ktorá už určite plánuje party na počesť môjho odchodu. Z jeho kancelárie som doslova vybehla. Chcela som sa niekde schúliť, niekde, kde sa budem aspoň na chvíľu cítiť dobre, nie ako nepotrebná zbytočná vec, ktorej sa nemôžu zbaviť. Sadla som na metro, odviezla som sa pár zastávok a ani neviem ako a ocitla som sa pred Jasonovými dverami, na ktoré som zaklopala, pričom som dúfala, že bude doma.
"Liv, čo tu robíš?" prekvapene na mňa hľadel.
"Ja... nemala som kam ísť a ty si jediný, koho tu poznám..."
"Poď dnu," odstúpil od dverí a nechal ma vojsť. "Si v poriadku?" pozorne si ma prezrel. Najprv som prikývla a potom som pokrútila hlavou. Jason ma okamžite silno objal. Chvíľu sme len tak stáli a potom sme sa presunuli do obývačky, kde ma posadil na gauč a on šiel spraviť do kuchyne čaj. O desať minút vošiel aj so sušienkami
"Tak, čo sa stalo?" spýtal sa ma a ja som mu začala hovoriť o tom, že Harry je moja rodina, že Ashley by ma najradšej videla na ulici, o tom, že nechcem narúšať jeho súkromie.
"Aj môj brat bol na študijnom pobyte. A doteraz naňho spomína. S rodinou, u ktorej bol sa doteraz stretávame všetci. Sú to skvelí ľudia. Boli jeho rodinou celý rok, Bruno sa často smeje, že má tri mamy, tú, ktorá ho porodila a vychovala, tú ktorá mu dala domov, keď ho potreboval a tú, ktorá porodila ženu jeho života."
"Liv, uvidíš, že to nebude také čierne, ako to je dnes," šepol, pričom ma hladil po chrbte. Ani neviem, kedy ma objal, ale to objatie bolo to, čo som práve potrebovala.
"Neviem, či bude, cítim sa mizerne." Nikdy som nebola tá, ktorá niekoho obťažovala. Nie som taká, nerada sa cítim takto. Nechcem Harrymu zasahovať do jeho plánov, ani do jeho života, nepotrebujem, aby so mnou všade chodil, ani aby ma všade bral, má svoj život a ten je plný vecí, ktoré ja nikdy nepochopím, má koncerty, akcie, na ktoré musí ísť, fanúšikov, vystúpenia a jeho život je komplikovanejší ako si ktokoľvek dokáže predstaviť, naozaj nepotrebujem byť na ňom zavesená ako tie jeho známosti, ja nepotrebujem, aby sa o mňa on, alebo hocikto iný staral dvadsaťštyri hodín denne, som dospelá osoba a viem sa o seba postarať, ale... byť bez rodiny a priateľov je ťažké, byť ďaleko od domova je ťažké. "Vedela som, že to nebude ľahké, nie som naivná, ja som len dúfala, že hoci budem v cudzom meste, bez rodiny a priateľov, tak tu bude niekto, pri kom sa nebudem cítiť stratená, cudzia, navyše, že tu bude niekto, pri kom sa budem cítiť bezpečne, že nájdem niekoho, pri kom budem mať pocit, že som doma. A hoci s Harrym bývam už dva týždne, ja ten pocit nemám."
"Bol by som veľmi rád, ak by si ten pocit mala pri mne," šepol, pričom ma pohladil po tvári. Chvíľu sme na seba bez slova hľadeli, Jasonov pohľad preskakoval z mojich očí na moje pery a po chvíli sa ku mne začal približovať. Keď nás delili už len milimetre, položil mi ruku na krk, pritiahol si ma bližšie k sebe a pobozkal ma.
"Jason," šepla som, keď sme sa od seba odtiahli.
"Mám ťa rád."
"Aj ja ťa mám rada, ale poznáme sa krátko a najprv musím vyriešiť toto," povzdychla som si.
"Ja viem. Vyrieš si, čo potrebuješ. Ja sa nikam neponáhľam," usmial sa a znova mi dal nežný bozk.
"Mala by som ísť, je neskoro."
"Odveziem ťa?"
"Nie, potrebujem premýšľať," vstala som z gauča a šla som k dverám. Jason vstal tiež, aby ma odprevadil. Keď sme boli pri dverách, otočila som sa naňho a pobozkala som ho.
"To bolo začo?"
"Za to, že pri tebe ten pocit mám," usmiala som sa naňho, prečesala som mu vlasy a odišla som.

Celú cestu som premýšľala. Doma bol Tomáš a keď som odchádzala, tak ma pobozkal a keby som neodišla, možno by sme sa dali dohromady. Záleží mi na ňom, ale nie je tu. Zato Jason tu je. A je mi pri ňom dobre. Vlastne mi je pri ňom skvele. Ale cítim výčitky, kvôli Tomášovi. Čo mám robiť?
"Kde si bola?" Z mojich myšlienok ma vytrhol Harryho hlas.
"Hm?" pozrela som naňho.
"Pýtam sa ťa, kde si bola, volali mi zo školy, že podľa zmluvy musíš ostať u mňa," vysvetľoval. Aha toto.
"Je to tak, budeš ma tu musieť trpieť celý rok," odvetila som kyslo, lebo som si spomenula na všetko, čo ma posledný týždeň trápilo a znova mi bolo mizerne.
"Nemyslel som to tak, myslel som tým, že mi volali pred šiestimi hodinami. Pýtal som sa, či si pri nich, aby som po teba prišiel a povedali mi, že si odišla, no domov si nedorazila. Kde si bola?"
"Harry, teraz nemám chuť riešiť to."
"Budeme to riešiť, správaš sa nezodpovedne! Si zranená, ešte nie si v poriadku a túlaš sa sama vonku!"
"A to mi hovorí niekto, kto zodpovednosťou prekvitá!" vybuchla som. "A čo sa vôbec staráš, doteraz si to nikdy nerobil, tak... pokračuj v činnosti!" zopakovala som jeho slová a vyšla som hore do svojej izby. Nehnevala som sa na Harryho, hnevala som sa na všetkých a na všetko a chýbala mi moja rodina a niekto blízky a bolo toho na mňa priveľa. A on schytal ten nával emócii, ktoré sa vo mne miešali.
V izbe som sa prezliekla do trička, v ktorom spávam a sadla som si na parapet v okne, pričom som hľadela na tie kufre, ktoré som už mala zbalené a ktoré budem musieť znova vybaliť.
"Oliver?" ozvalo sa zaklopanie na dvere a po chvíli vošiel Harry. Keď zbadal moju izbu, vytreštil oči. Steny, ktoré boli biele som si zafarbila po svojom a teraz boli pofŕkané množstvom farieb, nábytok som pokreslila vzormi a všade som mala veci, ktoré som vyrábala. Niektoré dokončené, niektoré rozrobené.
"Páni."
"Môžem to dať do pôvodného stavu," šepla som.
"Nie, vyzerá to dobre."
"Ehm, ďakujem? No asi si neprišiel, aby si mi pochválil moju izbu, teda tvoju izbu," opravila som sa, keď mi došlo, že nič tu nie je moje a stále sa tu cítim ako votrelec a skôr, ako stihol niečo povedať, som ho predbehla a ospravedlnila som sa mu. Bola som len trocha vykoľajená z celého dnešného dňa, škola, Jason, bozk a Harry, ktorý zrazu chce vedieť, kde som bola. "Prepáč, že som ti nedala vedieť, kde som, len som si nemyslela, že by si sa o to vôbec staral."
"Chcel som ti zavolať, ale nemám na teba číslo," povedal a znel trochu dotknuto. So zdvihnutým obočím som naňho pozrela.
"Ak by si sa vôbec obťažoval prečítať si papiere, ktoré si určite dostal, tak by si mal obidve čísla," povedala som, pričom som sa zasmiala. Nevyčítala som mu to. Mal vlastný život, do ktorého som ani omylom nepatrila a nebola jeho vina, že sa o mňa nezaujíma. Sama neviem, čo by som na jeho mieste robila, navyše som bola úplne pokojná a hlavne vyčerpaná.
"Mrzí ma, že tu musíš ostať, keď chceš tak veľmi odísť," povedal a vyzeral dosť sklamane.
"Harry," šepla som a on zdvihol pohľad. Zrazu pôsobil ako zranený smutný opustený chlapec, ktorý potrebuje niekoho blízkeho, niekoho, kto sa oňho postará a v tej chvíli mi došlo, že nie som jediná, ktorá sa cíti opustene, aj keď som mala pocit, že hĺbku jeho osamelosti nemôžem pochopiť. "Nejde o to, že chcem odísť, len... mám pocit, že by som mala. Nechcem... neviem... ja... toto nefunguje," vykoktala som tak potichu, že som si nebola istá, či to počul a potom som pokračovala. "Mrzí ma, že som ti narušila život, ver mi, že som to nemala v pláne. Teraz sa asi len budeme musieť naučiť nejako fungovať a prežiť tento rok. Čo sa mňa týka, nemusíš sa báť, nebudem padať na tvoje črepy, ani ti robiť nijaké ďalšie problémy, nebudem ti zavadzať, odžijem si tu svoj študijný pobyt a ty ani nebudeš vedieť, že tu ešte stále som. A ani sa nenazdáš a budem preč. Nemusíš sa o mňa starať, ani po mňa chodiť, ani sa tváriť, že ťa zaujímam. A teraz ak dovolíš, rada by som spala," vstala som z parapetu, ľahla som si na posteľ, otočila som sa mu chrbtom a keď som začula ako zavrel dvere, prvýkrát za dva týždne som si dovolila naozaj sa rozplakať.




A/N: ďakujeme za komentáre :) snažíme sa zverejňovať čo najčastejšie, ale momentálne sa pripravujem na štátnice, tak nás troška obmedzuje čas :)
a rada by som vás poprosila, aby ste komentovali viacerí, veľmi by nás potešilo vidieť odozvu na túto poviedku :)
Nika ani mne sa Ashley nepáči :) ale páči sa Harrymu, tak ju Liv musí znášať :D
Damonica naozaj sa snažíme častejšie a verím, že po budúcom týždni to už bude lepšie :)

V nasledujúcej kapitole A teraz oficiálne a hlavne správne si Harry s pomocou jednej osoby uvedomí, aké to musí byť pre Liv ťažké v cudzom meste, kde je bez priateľov a rodiny a rozhodne sa, že predsa len nemusí byť také zlé, keď k Liv bude aspoň milý.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Nika Nika | 12. května 2015 v 18:19 | Reagovat

Wau...pozeram extra dlha kapitola :-D :-D
Och, ta Ashley je :-x
Tesim sa na dalsiu kapitolu z Harryho pohladu :D :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama