Challenge Accepted - 9. kapitola: A teraz oficiálne a hlavne správne

19. května 2015 v 17:59 | Reyli |  Challenge Accepted

On ju naučil žiť, ona ho naučila byť tým, kým v skutočnosti je. On ju naučil nebáť sa, ona ho naučila veriť ostatným. Obaja boli stratení... až kým nenašli jeden druhého.
V minulých častiach: Po incidente s Ashley, sa Liv rozhodla odísť od Harryho a v škole poprosiť o presunutie do inej rodiny, u ktorej by ostala celý rok. Dekan jej však vysvetli, že vzhľadom na podmienky to nie je možné a pokiaľ Harry nespravil nič protizákonné, či niečo, čím by jej ublížil alebo ju ohrozil, tak na to nemá nárok. Liv teda nemala ny výber a rozhodla sa ostať u Harryho, ktorému sa však ospravedlnila za to, že mu narušila jeho svet.


Pootvoril som dvere svojej izby a zhlboka som sa nadýchol. Naozaj som sa cítil zle za to, čo sa stalo Oliver. Jedna moja časť si to dávala za vinu a druhá stále premýšľala nad tým, že mi to dievča v skutočnosti v mojom dome vôbec nevadí.
"Aby si vedel, hnevám sa na teba," ozvala sa Ashley, ktorá sedela na mojej posteli a bez záujmu listovala stránky časopisu. Nenápadne som pretočil očami a vyvalil som sa na posteľ k nej.
"Ty na to nič nepovieš?" opýtala sa dotknuto a ja som rozprestrel náruč.
"Radšej poď ku mne a užívaj si pekné chvíle," odvetil som jej pokojne a ona na mňa iba zazrela. Vedel som, že v skutočnosti ani len nezaváha, no snažila sa uhrať divadielko. Nakoniec aj tak hodila časopis na zem a pritúlila sa ku mne.
"Prečo ju vlastne nevyhodíš?" vyzvedala, kým ja som jej pomaly prstami prechádzal po chrbte a pohľadom prerýval strop na do mnou.
"Nemôžem."
"Si Harry Styles, ty môžeš všetko," podvihla tvár, aby na mňa videla a ja som sa musel zasmiať.
"Mám zmluvu, podľa ktorej sa o ňu musím starať celý rok," pozrel som sa na ňu.
"A nedá sa tá zmluva nejako obísť?"
"Nie, nedá," pokrútil som hlavou.
Nasledujúce dva dni, kedy mali byť pre Oliver posledné v mojom dome, boli plné napätia. Pomaly som začal ľutovať, že som Ashley doviedol do môjho domu. Využila každú príležitosť, aby sa do Oliver navážala a mne to akosi nebolo príjemné.
"Už dnes, dnes odíde!" spokojne zapriadla hneď ráno, skôr ako stihla otvoriť oči. Otrávene som pretočil očami a chcel som vstať z postele, no ona ma zadržala tým, že sa na mňa zozadu prilepila. Perami mi pomaly prechádzala od ucha ku krku, no ja som popravde na ňu viac nemal chuť.
"Teraz nie," jemne som ju od seba odštopol a postavil sa z postele.
"Máš pravdu. Počkáme, kým odíde a potom si to rozdáme všade. Na gauči, na kuchynskej linke, v bazéne a určite..."
"Nič viac už nebude Ashley," skočil som jej do reči a otočil sa ku nej.
"Čo tým myslíš?" zamračene sa na mňa pozrela a ja som sa zhlboka nadýchol.
"Ešte na dnes ti zabookujem letenku domov," oznámil som jej.
"A- ale...ako...prečo?" začala koktať.
"Jednoducho sa mi nepáči ako sa správaš k Oliver," priznal som pravdu.
"Takže je to kvôli nej?"
"Mala by si si zbaliť veci," ukázal som jej na kufor, ktorý stál pri skrini, ktorú mi stihla už za tie pár dní obsadiť.
"Tebe sa to dievča páči," prepaľovala ma pohľadom.
"Ale netrep somariny."
"Tak potom, prečo ma vyhadzuješ za to, ako sa k nej správam?" nechápavo pokrútila hlavou.
"Pretože nikto si nezaslúži, aby s ním zaobchádzali ako s handrou," zostril som tón hlasu, aby ma pochopila.
"Ale veď ona je tu iba votrelec!" zvýšila hlas.
"Ty tu nie si o nič viac," odvrkol som jej už kúsok podráždene, pretože mi vadilo ako o nej hovorí.
"Toto nemyslíš vážne, však?" postavila sa z postele a podišla oproti mne.
"Toto je môj dom Ashley. A iba ja budem rozhodovať, kto tu má právo byť a kto nie. Oliver som prijal, tým pádom sa z nej stal môj spolubývajúci s rovnakými právami ako mám ja. A vonkoncom nie je žiaden votrelec."
"Ale veď to je smiešné! Počúvaš sa vôbec?! Už si zabudol, že tú zmluvu si ani sám nepodpisoval?! Dokonca nevieš vysloviť poriadne ani jej meno?!" začala mi vyčítať, no mňa zaujalo skôr niečo iné.
"Ako vieš o tej zmluve?!" zvraštil som obočím, pretože sa o tom nemal nikto dozvedieť.
"Počula som, ako si sa o tom rozprával s chalanmi."
"Povedala si to niekomu?" uisťovala sa.
"Samozrejme," prikývla a dodala: "Olívií, chcela som, aby si bola vedomá, že je tu nechcená."
"Toto sa mi musí asi snívať," pokrútil som znechutene hlavou a odišiel z izby, pretože som sa na ňu už viac nedokázal pozerať. Nechápal som, kde som stratil hlavu, keď som si Ashley nasťahoval do domu a dovolil jej, aby Oliver kŕmila toľkými hlúposťami.
"Paul, potrebujem tvoju pomoc," ozval som sa do telefónu, keď mi to konečne po štvrtýkrát zodvihol.
"Práve som s Liamom v obchoďáku, no pošlem ti Samuela, ak sa potrebuješ odniekadiaľ dostať."
"Nejde o mňa. Ja som doma."
"Tak o koho?"
"O Ashley."
"To dievča, čo bolo s tebou v piatok v štúdiu?" uisťoval sa.
"Presne tá. Potrebujem, aby si po ňu čím skôr došiel a zaviezol ju na letisko na najbližší let do Las Vegas," oznámil som mu.
"Znova sa zbavuješ toho, čo ťa začalo nudiť?"
"Teraz ide o niečo iné."
"Stále je to o tom istom Harry," povzdychol si sklamane, no ja som mu naozaj nemal chuť nič vysvetľovať.
"Tak urobíš to pre mňa?" uisťoval som sa.
"Akoby si ma nepoznal. O hodinku som u teba," prikývol a ja som zatiaľ volal na letisko kvôli letenke. Pred odchodom mi Ashley stihla urobiť ešte menšiu scénu, v ktorej mi vynadala do hlupákov, klamárov a bezcharakterných hovád a s tým aj odišla.

V momente ako sa za ňou zatvorili dvere, som sa poobzeral okolo seba a zistil, že som znova sám. Asi pol hodinu som sa prechádzal po dome a snažil sa vymyslieť si nejakú duchaplnú činnosť, keď mi v tom zazvonil mobil. Číslo som nepoznal, tak som si myslel, že to bude jedna z mojich známostí, no prekvapilo ma, keď som z druhej strany započul mužský hlas.
"Dobrý, je tam pán Styles?" opýtal sa ma.
"Pri telefonáte," odvetil som.
"Tu je pán Swan, dekan Univerzity, kde chodí študentka Olívia Adamec," predstavil sa a mne trvalo pár sekúnd, kým mi došlo, že tým myslí Oliver.
"Čo si prajete?" opýtal som sa slušne a hodil som sa na gauč, pričom som si vyložil nohy na stôl.
"Dnes prišla Olívia do mojej kancelárie s požiadavkou, s ktorou som jej nemohol vyhovieť."
"Nerozumiem," zamračil som sa.
"Chcela ma požiadať o zmenu náhradnej rodiny. Viete o tom niečo pán Styles?"
"Spomínala mi niečo také," odvetil som opatrne.
"Neviete náhodou o nejakých príčinách, prečo by o to slečna Adamec žiadala?"
"Tou otázkou narážate na to, že si podľa vás neplním svoje povinnosti voči nej?"
"Nie, to určite nie. Slečna Adamec ma uistila, že si plníte všetky vaše povinnosti."
"Tak vidíte," povzdychol som si, hoci som nechápal, prečo ma kryla a nepovedala pravdu, že som ten najhorší spolubývajúci na svete.
"No chcel by som vás požiadať, či by ste nenaložili kúsok viac úsilia na to, aby sa u vás cítila naozaj ako doma."
"Neviem, čo tým myslíte."
"Je to mladé dievča pán Styles, ďaleko od domova a všetkých svojich priateľov. Možno ma prišla požiadať o zmenu bývania kvôli tomu, že sa cíti vo vašom dome opustená," snažil sa mi naznačiť a ja som jeho slovám chápal viac ako ktokoľvek iný.
"Už som to pochopil. Nemajte obavy, postarám sa, aby sa tu cítila ako doma," skočil som mu do reči skôr, ako mi stihol dať ešte ďalšiu prednášku.
"Som rád, že sme sa pochopili."
"Mohol by som vás poprosiť o adresu vašej katedry, aby som po ňu skočil?" opýtal som sa ho nasledovne, pričom som sám seba prekvapil tým veľkým záujmom, ktorý ma zrazu zaplavil.
"Odišla asi pred pol hodinkou. Myslím, že každú chvíľku dorazí domov," odvetil, pričom zdôraznil posledné slovo a ja som pochopil, kam tým mieri. Pozrel som sa na hodinky na mojej ruke, poďakoval mu a zapol televízor.
Každých desať minút som pozeral na hodinky. Čas síce utekal, no po Oliver ani stopy. Pomaly som začal premýšľať, či sa jej náhodou niečo nestalo. Stačilo, že by nepatrne zakopla o obrubník s jej zranenou nohou a mohla si vážne ublížiť. Najhoršie však na tom bolo, že som ani netušil, kde by som ju mal hľadať, aj keď som naozaj chcel.

"Kde si bola?!" vybehol som na ňu okamžite ako konečne dorazila domov.
"Hm?" prekvapene na mňa pozrela.
"Pýtam sa ťa, kde si bola, volali mi zo školy, že podľa zmluvy musíš ostať u mňa," vysvetlil som pokojnejšie, keď som si uvedomil môj tón hlasu. Zrazu som mal na malú chvíľu pocit, že ja som ten zodpovedný a ona tá, ktorá všetko berie na ľahkú váhu a nestará sa. A síce sme si vymenili iba pár viet, pri ktorých ma tak povediac poslala kade ľahšie, štvalo ma, že neberie ohľad na to, že som za ňu koniec koncov zodpovedný.
"To dievča sa mi snáď asi sníva!" nahnevane som zabuchol dvere do svojej izby a išiel sa schladiť pod prúd studenej vody. Stále som premýšľal, kde asi tie celé hodiny mohla byť. Ak by sa jej nedajbože niečo stalo, mal by som problém ja, no jej to asi vonkoncom nevadilo.
"Oliver?" po zaváhaní som nakoniec zaklopal na dvere jej izby a neisto som vstúpil dnu. Sedela na parapete a keď ma zbadala vo dverách, zatvárila sa naozaj prekvapene. S údivom som prešiel pohľadom po stenách izby, ktoré boli pomaľované a vyzdobené rôznym abstraktným umením a na pár sekúnd mi z toho doslova padla sánka.
"Prepáč, že som ti nedala vedieť, kde som, len som si nemyslela, že by si sa o to vôbec staral," ospravedlnila sa mi nakoniec po krátkom rozhovore.
"Mrzí ma, že tu musíš ostať, keď chceš tak veľmi odísť," povzdychol som si nakoniec a zvláštne bolo, že som to myslel naozaj úprimne. Vedel som, aký je to pocit byť na mieste a k tomu s niekým, s kým naozaj nemám ani najmenšiu chuť byť.
No Oliver ma znova raz prekvapila. Povedala mi niečo, s čím ma odstavila a nedala mi ani najmenšiu šancu na obhajobu. Ospravedlnením, že mi narušila môj osobný priestor, mi začalo pomaly dochádzať, že nie som jediný, pre ktorého to musí byť ťažké. Pán Swan mal pravdu. Bola tu sama, ďaleko od domova a ja som si síce dokonalo vedel predstaviť jej pocity osamelosti, miesto toho, aby som jej to tu spríjemňoval, robil som opak.
"Čo to robíš?" nechápavo na mňa hľadela ráno v kuchyni.
"Pripravujem raňajky, no nebol som si istý, či raňajkuješ radšej niečo mliečne alebo mäsité. A tak som radšej urobil oboje. V miske máš cereálie s mliekom a biely jogurt a na tanieri máš uvarené párky s dobre vypraženou slaninkou a volským okom," ukázal som jej na stôl a odsunul jej stoličku, aby si mohla pohodlne sadnúť.
"Toto naozaj nemusíš robiť," pokrútila hlavou a zdala sa mi, že ostala kúsok v šoku.
"V noci som chvíľu premýšľal... nemôžem ti sľúbiť, že prežiješ najlepší rok tvojho života na študijnom pobyte, ale môžem sa pokúsiť ti tento rok aspoň spríjemniť," dostal som zo seba a zbadal jej zarazený výraz tváre.
"Harry..." chcela niečo povedať, no ja som jej skočil do reči.
"Som idiot okej? A viem to... no daj mi ešte šancu."
"Prečo si zmenil postoj?" nechápavo pokrútila hlavou a stála na mieste bez pohnutia.
"Už som ti to povedal. V noci som premýšľal."
"A na čo si vlastne prišiel?" vyzvedala.
"Že sme viac rovnakí ako som si myslel."
"Tak teraz nechápem," zamračila sa.
"Pozri sa na seba a na mňa. Čo vidíš?" snažil som sa jej naznačiť.
"Ty si slávna hviezda a ja iba votrelec v tvojom dome," zopakovala slová Ashley.
"Tak za prvé, nie si votrelec. Je to tvoj dom na celý rok rovnako ako môj, to stojí v zmluve a za druhé..."
"V zmluve, ktorú si ani sám nepodpísal," skočila mi do reči.
"A po druhé, za múrmi môjho domu som iba normálny chlapec ako každý iný. A chcem aby si ma aj tak brala," odignoroval som jej poznámku, pretože som tomu nechcel prikladať viac záujmu. Koniec koncov nezáležalo na tom, kto podpísal tú hlúpu zmluvu. Nič by sa na tom nezmenilo.
"V tom nevidím žiaden problém," po chvíľke ticha dodala, pričom sa jemne usmiala a ja som k nej neisto došiel.
"Takže teraz oficiálne a hlavne správne. Som Harry Styles, tvoj nový spolubývajúci na najbližší rok," vystrel som ruku a ona sa zasmiala.
"Teší ma, Olívia Adamec, obyčajné dievča, ktoré sa na najbližší rok prisťahovalo k obyčajnému chlapcovi do Londýna," predstavila sa a ja som mal konečne pocit, že tento projekt nebol až tak zlý nápad.



A/N: ďakujeme za komentár :) a keďže mám dnes narodeniny, tak vás chcem poprosiť, spravte mi radosť a napíšte nám komentáre ku kapči :)
Nika niektoré kapitolky sú trocha dlhšie ako tie ostatné :D my sme zvedavé, čo povieš na Harryho pohľad

V nasledujúcej kapitole You know my name, not my story Liv znova niečím prekvapí Harryho a obaja sa budú snažiť, aby spolu lepšie vychádzali. Liv stretne nových spolužiakov a taktiež sa znova stretne s Jasonom a bude musieť čeliť tomu, čo ho k nej ťahá.

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Damonica15 Damonica15 | 19. května 2015 v 18:21 | Reagovat

Super ... potešila si ma s novou kapitolou najmä ked musím trčať doma celý týždeň ... môžem poprosiť ešte aspoň o jednu? nech sa doma nenudím ... Táto je super konečne to pomaličky niekam smeruje :) ... inak prajem všetko najlepšie k narodkám :D

2 Nika Nika | 19. května 2015 v 19:40 | Reagovat

Prajem všetko najlepšie k narodeninkám :-D :-D veľa šťastíčka, zdravíčka, dobrých nápadov na poviedky a nech sa ti splnia všetky tvoje tajné sny ;-)
No...po dočítaní nemám pomaly slov :D ...toto som nečakala...že Harry sa až takto "zmení" :D :D  
Veľmi zaujímavá kapitola...aj dejovo...a som rada, že Ashley konečne vypadla :D ale mám pocit, že nie navždy, či? ;-)
A tiež sa neviem dočkať ďalšej kapitoly...hlavne na stretnutie Liv a Jasona :-D :-D a čo na neho povie Harry... :D
A nový spolužiaci Liv...no to bude zaujímavá kapitola si myslím :-D
Tak ešte raz všetko najlepšie :D :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama