Challenge Accepted - 28. kapitola: Harry Styles, vyzývam ťa, aby si hral podľa vlastných pravidiel

2. ledna 2016 v 1:05 | Sophie |  Challenge Accepted

On ju naučil žiť, ona ho naučila byť tým, kým v skutočnosti je. On ju naučil nebáť sa, ona ho naučila veriť ostatným. Obaja boli stratení... kým nenašli toho druhého.

V minulých častiach: Chalani odišli na nečakaný koncert a Harry so sebou vzal aj Gemmu a Liv. Pri tom Liv vyzval, aby sa postavila svojim problémom. Tá sa odhodlala čeliť Jessice a po koncerte sa postavila aj Derreckovi, s ktorým má zlé vzťahy od ich prvého stretnutia, odkedy zistila, aký je to človek. Liv ho nemá rada a už vôbec nemá rada to, ako sa správa k chalanom. Chalani jej za to boli vdačný a Harry vlastne takisto, no napriek tomu jej povedal veci, ktoré ju zranili, aby ju pred Derreckom ochránil.




Všetci sme ostali pozerať za Harrym, ktorý nahnevane vyšiel z reštaurácie a ja som vedela, že sa hnevá na mňa, no nevedela som prečo. Vstala som a chystala som sa za ním.
"Kam ideš?" zastavil ma Louis tým, že ma chytil za ruku.
"Za Harrym."
"Nechaj ho vychladnúť," poradil mi Zayn.
"Musím," pozrela som na nich a vyšla som von, kde bolo aj na október veľmi chladno.
"Harry, môžem s tebou hovoriť?" pozrela som naňho.
"Vráť sa dnu. Mrzne tu," nakázal mi, keďže som vonku vyšla len v tenkom svetríku.
"Prečo sa takto správaš?"
Neviem, kedy sme sa začali hádať. Obaja sme mali vlastnú pravdu, vlastný pohľad na svet a ani jeden sme nechceli ani za svet pripustiť, že ten druhý má možno v niečom pravdu. Harry nechcel pochopiť, že niekomu na ňom môže predsa len záležať. Že mne na ňom môže záležať. Nevedela som pochopiť, prečo ma od seba odháňa. A tak sme sa pohádali a to, čo hovoril ma bolelo stále viac a viac.
"Ja ťa chránim a starám sa o teba, pretože je to moja povinnosť," povedal tvrdo. "Ty voči mne nemáš žiadne záväzky."
"Je v tom viac a ty to vieš," spravila som k nemu ďalší krok. "Ty a ja... my... my sa dopĺňame, posúvame sa vpred, staráme sa navzájom o seba..." Tie výzvy, tie sny, to všetko... boli sme priatelia.
"Všetko to robím, pretože to mám v zmluve," stále si opakoval to svoje. "Pravda je, že ak by nebolo tej hlúpej zmluvy, nikdy by som sa o teba nezaujímal," povedal tvrdo a mňa to zabolelo. Naozaj ma to zabolelo. Nikdy som nepatrila k sebavedomým dievčatám, nikdy som nepatrila medzi hviezdy školy a bavila som sa len s pár ľuďmi, ktorých som poznala veľmi dlho a veľmi dobre. Tu v Londýne to síce bolo iné a nové priateľstvá nielen s chalanmi ale aj spolužiakmi som si vytvorila ľahšie, no pravdou je, že som vždy bola skôr utiahnutá, introvertná, bojazlivá, hanblivá, nedôverčivá a s veľmi nízkym sebavedomím, ktoré som ale vedela zakryť vedomosťami. Brat mi stále prízvukoval, že som skvelá, inteligentná, krásna, odvážna, ale niekde hlboko vo mne boli zakorenené všetky tie myšlienky, že nie som dosť dobrá. Nie som dosť dobrá na to, aby sa so mnou niekto bavil, na to, aby so mnou niekto trávil čas, na to, aby ma mal niekto rád. A Harry, o ktorom som si myslela, že sme priatelia, mi to znova len potvrdil, čo mi vohnalo slzy do očí. Opäť som bola dievča, ktoré niekto odsunul, ktoré nie je dosť dobré, ktoré niekto nepotrebuje.
"Je mi ľúto, ak si uverila tomu, že by sa z nás mohli stať skutoční priatelia," povedal mi a vybral sa k taxíku, ktorý pri nás zastavil.
"Vyzývam ťa," šepla som neisto, lebo to bola posledná možnosť, ako zistiť, na koľko to bolo celé skutočné. "Neodháňaj ma od seba Harry. Vyzývam ťa, aby si ma neopúšťal."
"Mrzí ma to Oliver," nasadol do taxíka bez toho, aby sa obzrel a nechal ma tam stáť. Chvíľu som za ním hľadela a cítila som sa zlomená, ako už dávno nie. Keď som uverila, že by ma mohol mať rád niekto ďalší, keď sa niečo vo mne spontánne rozhodlo veriť Harrymu, odišiel bez toho, aby sa obzrel. Z očí sa mi spustili slzy a v tej chvíli mi zazvonil mobil. So zlým pocitom som sa naňho pozrela a prečítala som si správu od maminy.
Najprv tetovanie, potom toto? Aj s otcom sme videli to video a musím ti povedať, že ťa nespoznávame. Už ani nevieme, kto je naša dcéra, takto sme ťa nevychovali, toto nie sú hodnoty, ktoré sme ti vštepovali, Olívia. Tvoja sestra by toto nikdy neurobila. Sklamala si nás. Veľmi.
Hľadela som na tú správu a uvedomila som si, že nie som dosť dobrá ani len na to, aby ma mali radi vlastní rodičia.
"Liv?" začula som za sebou Liama. "Poď sem, musí ti byť zima," potiahol ma k sebe a zahúľal ma do jeho bundy. "Čo sa stalo?"
"Nič," pokrútila som hlavou, lebo som nemala síl o tom hovoriť. "Poďme dnu, mám chuť na kačku. "
Celú večeru som presedela ticho vo svojom vlastnom svete. V jedle som sa len šprtala a málo čo som zjedla. Ak by som vnímala svet okolo, všimla by som si, že chalani s Gemmou si vymieňali znepokojené pohľady, no ja som bola až príliš ponorená do seba a do minulosti.

"Budeš v pohode, keď ťa tu na chvíľu nechám, idem len do sprchy?" spýtala sa ma Gemma, keď sme prišli na hotel. Len som prikývla a vlastne som poriadne ani nevnímala, čo mi vravela. Sadla som si na gauč a vtom mi zazvonil mobil. Volal mi Bruno. Na mobile som bola pre istotu na skype stále, lebo Baška mi niekedy volala cez prestávky, respektíve som jej ja volala, keď som šla domov zo školy.
"Bruno?"
"Liv? Si v pohode?"
"Pravdaže."
"Nie si v pohode. Rodičia niečo spravili, však? Vravel som im, nech ti dajú pokoj," zlostil sa. "Čo urobili? Je to pre to video?"
"Mama mi poslala sms, aké som pre nich veľké sklamanie a znova mi pripomenula, že nie som ako ona," šepla som so slzami v očiach.
"Zlatko..." šepol smutne. "Určite to tak nemyslela."
"Bohužiaľ myslela," šepla som slabým hlasom. "Kašli na to, Bruno, budem v pohode, pozdrav Soňu a Peťka, musím ísť, čakajú na mňa kamaráti, pá," zaklamala som a pomaly som prešla k baru, odkiaľ som si vybrala nejakú fľašu. Postavila som ju pred seba na stôl a zhypnotizovane som na ňu hľadela.
Celý môj život ma prirovnávali k mojej najstaršej sestre, ktorú som nikdy nepoznala, lebo zomrela predtým, ako som sa narodila. Mama mi vždy opakovala, že som výnimočná, lebo som znova spojila rodinu dohromady. Po tom, ako sa stala tá nehoda, pri ktorej zahynula, sa s otcom trocha odcudzili, no prišla som ja a z nás bola znova rodina. Chvíľu som sa kvôli tomu cítila výnimočná, no potom som si uvedomila odvrátenú stránku. Nikdy som výnimočná nebola. Všetko, čo som urobila, urobila predo mnou ona. Ich dokonalá dcéra. Dcéra, ktorá mala skvelé známky, ktorá nádherne spievala, čo som ja nevedela, ktorá ovládala všetky hudobné nástroje, ktorá hrávala tenis, ktorá dokonale tancovala, ktorá mala výborné výsledky v škole. Stela bola ich dokonalé zázračné dieťa, ktoré zomrelo kvôli nejakému potetovanému motorkárovi, ktorý narazil do auta, v ktorom sa viezla. A ja som k nej bola celý život prirovnávaná. Celý život som musela počúvať, ako Stela robila to, ako Stela robila tamto, aká bola krásna, dokonalá, úžasná, obľúbená, celý život som počúvala: Keby si mala vlasy, ako Stela, keby si mala hudobný sluch ako Stela, keby si mala postavu ako Stela, keby tu bola Stela, tak by ťa to naučila, Stela by ti poradila, Stela by ti to vysvetlila. Nepoznala som ju a chcela som ju spoznať, chcela som vedieť, či bola naozaj taká dokonalá alebo si ju po jej smrti len vyfantazírovali. Niekedy som si želala, aby neexistovala a niekedy som si želala, aby nikdy nezomrela. Viem, že rodičia ma milovali, no nikdy ma nezabudli porovnať s ňou a tak som robila všetko preto, aby som bola najlepšia. Najlepšia v škole, v tanci, v tvorení, vo vyrábaní, no nikdy to nestačilo a pocit, že nikdy nebudem dosť dobrá vo mne rástol úmerne s tým, ako moje sebavedomie klesalo. Pocit, že ma nikto nemôže mať rád, že nikdy nebudem pre niekoho na prvom mieste, že vždy budem len nedokonalá napodobenina bez vlastnej identity. U Bruna to bolo iné. On bol chlapec a keď Stela zomrela, mal takmer jedenásť. A bol jediný, kto ma ľúbil bez toho, aby ma s ňou porovnával. Chránil ma a dával na mňa pozor.
Rodičov som nikdy nesúdila, za to, akí na mňa boli občas tvrdí. Nevedela som, aké to je, keď niekomu zomrie dieťa. Nevedela som, aké to pre nich muselo byť, no nezmenilo to nič na tom, že sa zo mňa stalo utiahnuté, bojazlivé dievča, ktoré muselo tvrdo bojovať o každý kúsok obdivu, ktorý preňho zvýšil po duchovi, dievča, ktoré ťažko nadväzovalo známosti a ktoré sa bálo niekomu otvoriť, lebo sa bálo sklamania, ktorého už zažilo v živote dosť.
Myslela som si, že to ma spájalo s Harrym, no ukázalo sa, že nie. Nebola som dosť dobrá pre rodičov, lebo som nebola dokonalá a neomylná dcéra ako Stela, nebola som dobrá pre spolužiakov, ktorí sa mi väčšinou vyhýbali, lebo ma nechápali a oslovili ma len keď potrebovali domácu alebo pomoc s testom a nebola som dobrá ani pre Harryho, ktorý nepotreboval nikoho.
Moje myšlienky ma úplne pohltili a ja som nevedela, čo ďalej, tak som si vzala do ruky fľašu, ktorú som už niekoľko minút hypnotizovala a otvorila som ju. Po prvom hlte som sa otriasla. Ako to môže niekto piť? Napriek tomu som sa napila znova. A znova. A potom si nepamätám nič.


"Už si v bezpečí," šepkal niekto. "Som tu s tebou. Pšššt zlato, som tu iba ja. Snažím sa splniť tvoju výzvu. Neopúšťam ťa," hovoril niekto v sne, ktorý som si chcela zúfalo udržať a zapamätať, keď som sa ráno prebúdzala, no sen ma opúšťal. Neviem, o čom bol, neviem, kto tam bol. Pamätám si len ten chrapľavý hlas a pocit bezpečia. Potom bol však sen preč.
Pomrvila som sa na posteli a uvedomila som si niekoľko vecí. Je mi zle, treští mi v hlave ako ešte nikdy a v posteli nie som sama. Ležala som niekomu na hrudi a on ma pevne objímal okolo pása. Pootvorila som oči a zbadala som vedľa seba Harryho.
Kedy prišiel? Čo tam robí? Prečo prišiel za mnou? Prečo sme spolu spali? A prečo mi sakra treští v hlave? Opatrne som sa posadila, hoci to nebol ten najlepší nápad, žalúdok som mala ako na vode, bolo mi ešte horšie ako zle a naozaj ma bolelo všetko.
S veľkými ťažkosťami som sa vytrieskala z postele, Harryho som tam nechala spať a šla som do kúpeľne, kde som sa na seba zahľadela v zrkadle.
"Bože, Olivena, ty vyzeráš. To si sa naozaj včera strieskala? Hanba ti!" nadávala som si. Len kvôli Harrymu, rodičom, ktorí mi opäť dali najavo, že nie som taká, aká by som mohla byť a kvôli duchovi Stely. Fakt. "Myslela som si, že si inteligentnejšia," hovorila som svojmu odrazu v zrkadle, ktorý ku mne nebol nijako štedrý. Mŕtvolný výraz, bledá pleť, kruhy pod očami. Nádhera.
Narýchlo som vliezla do sprchy, pustila som na seba ľadovú vodu, obliekla som si tepláky, tričko a mikinu, vzala som si do vrecka mobil, mp3 a do ruky fľašu s vodou. Keď som prechádzala obývačkou apartmánového bytu, v ktorom sme boli ubytovaní, napísala som odkaz, že som v pohode a vyšla som odtiaľ skôr ako niekto ďalší stihol vstať.
Vyšla som z hotela, zapla som si hudbu a rozbehla som sa. Potrebovala som si prečistiť hlavu, prečistiť myseľ, odbúrať všetky pocity, ktoré som cítiť nechcela. A beh bol na to ako stvorený. Behala som od malička. Vtedy som mala pocit, že všetko zlé nechávam za sebou. Niekedy som mala pocit, že ak budem bežať dostatočne rýchlo, problémy ma nedostihnú. Neskôr som zistila, že ma dostihnú tak či tak a ešte s väčšou silou a naučila som sa ich rozanalyzovať a vyriešiť. Za tento objav bola na mňa moja psychologička veľmi hrdá. Chodila som k nej v podstate od detstva. Bola som malé smutné dievčatko a rodičia sa rozhodli to riešiť. Psychologička im povedala, že žijem v tieni mojej sestry a je to nezdravé pre môj vývin. Dali ma na tanečnú, kde som sa zamilovala do pohybu, pár rokov tlmili svoje narážky a potom to prišlo znova.
Za ten čas som sa však naučila mnoho vecí. Nesúdiť, počúvať, brať všetko také, aké je, pomáhať iným, byť tu pre nich, nesťažovať sa, neočakávať veľa, ak sa nechcem sklamať, tešiť sa z maličkostí, žiť si svoj život, byť vďačná za to, čo mám a brať veci také, aké sú a ľudí takých, akí sú, lebo neviem, aká bola ich cesta. Naučila som sa vidieť v nich dobro, ktoré oni nevidia a hlavne som sa naučila milovať svoj život taký, aký bol a nečakať nič. Milovala som svoju rodinu, svojho brata, moju skvelú švagrinú a môjho milovaného synovca, milovala som tých pár priateľov, ktorí ma spoznali a stáli pri mne, milovala som svojich rodičov, ktorí boli síce tvrdí, porovnávali ma so Stelou a veľakrát ma tým zranili, no milovali ma a naučili ma mnoho.
A aj napriek tomu, napriek Brunovi a všetkej jeho láske, ktorou ma zahŕňal, odkedy som sa narodila, napriek láske rodičov, ktorí ma milovali až príliš a preto ma chceli mať dokonalú, napriek Baške, ktorá pri mne stála od škôlky, napriek mojim priateľom, napriek všetkým úspechom, ktoré som dosiahla, napriek tomu všetkému som bola stále malé ustráchané smutné dievčatko, ktoré malo pocit, že nikdy pre nikoho nebude dosť dobré.
Počas behu som premýšľala nad včerajškom. Nad Harryho výzvou, nad Derreckom a nad tým, ako sa im do všetkého stará, nad tým, že sme sa kvôli tomu s Harrym pohádali. Áno, urobila by som to znova. A urobím to znova. Nech si Harry hovorí, čo chce. Mrzí ma tá hádka. Bolí ma všetko, čo mi povedal. Jeho slová boli kruté a trefné, presne vedel, čo mal povedať, aby ma zranil. A nech mal na to akýkoľvek dôvod, vedela som dve veci, že ho za to nemôžem a ani nechcem súdiť a že to bolí. Veľmi.
Pri najbližšom parku som spomalila do chôdze a keď som došla k nejakej lavičke pri fontáne, tak som si sadla. Musela som si dať pauzu, lebo som nemohla zároveň behať a plakať. Raz som to skúšala a je to nemožné. Človek vtedy nemôže stačiť s dychom. Len čo som sa ako tak upokojila, behala som ďalej. Ešte stále som zo seba všetko nedostala. Potrebovala som sa vyšťaviť. Zničiť. Potrebovala som sa dostať na kraj svojich síl. Až k priepasti. Až na dno. Potrebovala som sa dostať úplne dole. A tak som behala, slzy mi tiekli, v hlave som mala všetky svoje zlyhania a pády, všetky zmarené nádeje, všetky zničené sny, všetko, čo bolo navždy stratené a hádku s Harrym.
A keď prišiel okamih, keď som si uvedomila, že som na konci, že ďalej to už nepôjde, zastala som, oprela som sa o kolená, aby som sa vydýchala a s každým ďalším výdychom som začala viac a viac vzlykať. Sadla som si na zem pod strom a plakala som, až kým som nemala čo. A potom to bolo preč. Ako vždy. Proste to zmizlo. Zmizlo to, lebo som vedela, že mám len dve možnosti, plakať do skončenia sveta, alebo to nechať ísť. A ja som si vždy v týchto chvíľach vybrala, že to nechám ísť.

Zotrela som si slzy, vyštverala som sa na nohy a okamžite som zapla skype. Potrebovala som zavolať bratovi a dúfala som, že bude na skype. Bol.
"Livka?"
"Ľúbim ťa, Bruno," zasmiala som sa do telefónu.
"Počujem, že si na tom lepšie."
"Ani nie, včera som sa opila ako ešte nikdy, ale áno, je mi lepšie, vybehala som sa, zničila, vyplakala a som v pohode."
"Zlatko, vieš, že pre mňa si nenahraditeľná a neporovnateľná. Si tá najlepšia z najlepších a si lepšia, ako si o sebe myslíš," povedal vážne. Aká irónia, presne to som hovorila Harrymu.
"Viem, Bruno."
"Milujem našich rodičov, no chcem, aby si vedela, že musíš ísť vlastnou cestou. A nech sa vyberieš kamkoľvek, budem stáť pri tebe," hovoril vážne a ak aj vo mne ostali nejaké čierne myšlienky, on ich vždy vedel odohnať. "Ľúbim ťa Livka."
"Ďakujem, za všetko," povedala som s úsmevom a zložila som. Hneď na to som volala Baške, lebo som ju potrebovala. Hoci len takto.
"Baška?"
"Olivena! Ty rebel! Tvoje video mám stiahnuté v mobile."
"Ja tiež," ozvala sa Tanka. "Sme na teba hrdé."
"Ďakujem."
"Si v pohode? Písal mi Bruno a včera sme sa ti nevedeli dovolať."
"To bude asi tým, že som sa scvengala ako ruská doga," smiala som sa.
"Kvôli rodičom?"
"Kvôli všetkému," povzdychla som si a v skratke som im zhrnula včerajšok.
"Koľko si toho vypila?"
"Neviem, mám pocit, že z tej fľaše veľa neubudlo."
"Podľa mňa sa na ňu len pozrela a bola mimo," smiala sa Julka.
"Nie ste vtipné."
"Ale sme," odvetili všetky tri jednohlasne. Ešte chvíľu som s nimi volala, potom som volala s chalanmi a napokon som sa znova rozbehla. Tentokrát to však bol len normálny beh.
Po nejakom čase mi zazvonil mobil. Kým som ho vylovila z vrecka, stihol zvoniť ešte raz. Pozrela som sa na meno volajúceho a zodvihla som.
"Liv? Kde si? Bojíme sa o teba."
"Gemma? Nenašli ste môj odkaz?"
"Našli, ale to bolo asi tak pred tri a pol hodinami," povedala mierne nervózne.
"To je už toľko? Zabudla som sa."
"Kde si?" vypytovala sa znova a na hlase jej bolo počuť, že si robí starosti. Poobzerala som sa okolo seba a uvedomila som si jednu vec. Nemala som najmenšej potuchy, kde som.
"Eh no... tak trocha som sa stratila..."
"Kde je?" začula som Liama.
"Kedy príde?" vypytoval sa Niall.
"Stratila sa," hlesla Gemma.
"Idem ju hľadať," ozval sa Harry.
"Gemma, povedz chalanom, že prídem," povedala som do mobilu a zložila som, aby som si mohla vyhľadať svoju polohu a dostať sa k hotelu. Problém ale bol, že som nevedela jeho adresu, takže som najprv behala na námestie, z ktorého som sa už na hotel dostať vedela. Keď som pred neho dobehla, bola som maximálne zničená, ale tešila som sa ako malé dieťa, že už som tam.

"Som tu," usmiala som sa, keď som vošla do apartmánu a šesť ľudí dvihlo hlavu od mapy.
"Vďaka bože," hlesla Gemma, ktorá sa ku mne rozbehla. "Už sme sa dohadovali, kto ťa kde bude hľadať."
"Vravela som, že dôjdem, len som sa trocha zamotala," odvetila som.
"Kde si bola?" spýtal sa ma Harry, ktorý vstal a tiež ku mne pristúpil. Keď som pred ním stála zoči voči, uvedomila som si, že som naňho nahnevaná, áno, bola som sa vybehať, áno, bolo mi lepšie, nie, neznamenalo to, že sa naňho hnevám menej. Keď som pred ním stála zoči voči, uvedomila aj dôvod, prečo sa naňho hnevám. On to vzdal. Klamal mi. Odstrčil ma od seba. Tváril sa, že neexistuje nič, čo nás spájalo a tváril sa, že mu to je jedno. Porušil sľub, že prekoná svoj strach, porušil pravidlá našej hry, odmietol výzvu a poprel všetko, čo sme mali spoločné len kvôli strachu. V tej chvíli do mňa vošla zlosť.
"Oliver, odpovedz mi, kde si bola?" povedal naliehavejšie, keď som mu neodpovedala.
"Neviem, prečo by to malo práve teba zaujímať," odvetila som mu znudene.
"Som za teba zodpovedný," pripomenul mi.
"Dovoľ, aby som sa zasmiala. Ha, ha, ha. Ak je to kvôli tej zmluve, vykašli sa na ňu, ty si ju koniec koncov nepodpisoval a všetci to vieme. Možno by som sa mala nasťahovať k Derreckovi, keďže ju podpísal on."
"Oliver," pozrel na mňa prekvapene.
"Nie Harry, skončime to tu a teraz. Nemusíš sa o mňa starať, dobre? Koniec predstierania. Zbavujem ťa všetkých tvojich imaginárnych povinnosti," povedala som mu a otočila som sa na päte.
"Oliver, hovorím s tebou."
"Z mojej strany je rozhovor na konci, idem do sprchy."
"Oliver!" skríkol za mnou Harry, no to som už zabuchla dvere na svojej izbe a začula som jeho neveriace: "Ona mi zatresla dvere pred nosom..."
S nervami som hodila mobil na posteľ. Ako sa opovažuje? Ako si dovoľuje vypytovať sa ma, kde som bola?
Po sprche som vyšla do obývačky, kde Louis s Gemmou hrali šach. Hodila som sa na gauč k nim a pozorovala som ich hru. Už v tej chvíli som vedela, kto vyhrá.
"Liv?"
"Louis?"
"Nemyslela si to vážne, však? To, že pôjdeš k Derreckovi."
"Prosím ťa, to by som musela chlastať od rána do večera a po včerajšku mi bude zle ešte veľmi dlho. Ten chlap je... úlisný, hnusný, zákerný, nepríjemný a mám z neho husiu kožu. Nemohla by som s ním stráviť ani hodinu."
"Aj napriek tomu si sa nás zastala," šepol prekvapene.
"Nemám rada nespravodlivosť a to, čo vám robí je... moja podstata to nevie prijať."
"Harry ťa chce len," začal, ale skočila som mu do reči, tak to nedopovedal.
"Louis, nie," pokrútila som hlavou a on si povzdychol. Gemma posunula figúrku a oprela sa mi o rameno.
"Louis len chcel povedať, že to nemyslel zle."
"Nie, on vôbec nemyslel," povzdychla som si.

Celú nedeľu sme strávili v izbe. Len čo Gemma vyhrala v šachu nad Louisom, zahrala som si s ním playstation a potom sme si pozreli nejaký film. Harryho som ignorovala. Neodpovedala som mu na otázky, ignorovala som jeho pokusy o rozhovor a napokon som odišla do svojej izby. Stále som naňho bola nahnevaná. Nemohla som si pomôcť.
V pondelok mali chalani koncert v Edinburgu, na ktorý sme šli s nimi, takže som vynechala školu a po koncerte mali ešte vystupovať v nejakej talkshow, kde skončili dosť neskoro. Hneď ako vyšli zo štúdia sme sa naskladali do autobusu a šli sme domov. Cestovali sme v podstate celú noc a domov sme došli niečo po deviatej ráno.
"Je skvelé byť opäť doma, však dievčatá," usmial sa Harry a spokojne sa hodil na gauč.
"To je, hlavne, keď si môžem vychutnať vlastnú posteľ," zasmiala sa Gemma a vybehla na poschodie.
"Oliver?" oslovil ma Harry, ktorý sa celý pondelok snažil so mnou nerozprávať, lebo si asi myslel, že vychladnem a dnes bude všetko v poriadku.
"Hm," mykla som ramenami a šla som do kuchyne.
"Oliver no tak!" šiel za mnou do kuchyne. "To so mnou už nikdy nebudeš hovoriť?" povzdychol si a keď som neodpovedala, zahľadel sa na mňa. "Oliver," šepol.
"Čo chceš, Harry?"
"Ja..."
"No vidíš, ani sám nevieš, čo chceš..."
"Si na mňa nahnevaná, fajn, chápem to," povedal, čím ma nahneval ešte viac.
"Tak to teda rozhodne nechápeš!" otočila som sa naňho nahnevane.
"Tak mi to vysvetli!"
"Načo? Nemám za potreby otvárať sa ľuďom, ktorí na mňa kašlú."
"To nie je pravda!" ohradil sa.
"Vážne?"
"Nemyslel som to tak, dobre?"
"To je síce pekné, ale vieš, keď niekomu zlomíš ruku a potom mu povieš nemyslel som to tak, technicky je to stále na hovno, lebo tá ruka je zlomená," odvrkla som mu a šla som preč z kuchyne.
"Derreck nie je dobrý človek!" šiel za mnou.
"To viem aj bez teba!"
"Nechcem ho pri tebe, nechcem, aby ti ublížil!"
"To som už raz počula."
"Myslím to vážne!" skríkol na mňa.
"Ty si taký pokrytec!" skríkla som naňho ja. "Si hnusný pokrytec!"
"Tým chceš povedať čo?"
"To, čo si počul! Si pokrytec. Vieš ty vôbec, prečo sa na teba hnevám?" spýtala som sa ho. Na chvíľu sa zamyslel a potom pokrútil hlavou. "Pamätáš si, o čom bola prvá výzva?"
"O prekonaní strachu," odvetil okamžite.
"Ja prekonám svoj a ty ten svoj," pritakala som a všimla som si, že sklopil pohľad, keď mu to došlo. "Ja nechcem, aby Derreck ublížil tebe, alebo chalanom. Čo je na tom také ťažké pochopiť? Čo je také ťažké pochopiť na tom, že sa o teba niekto stará, že sa o teba niekto chce starať? Čo je ťažké pochopiť na tom, že hoci si natvrdlý idiot, predsa sa nájde niekto, komu na tebe záleží? Kto tu chce byť pre teba?" pýtala som sa ho a spravila som k nemu pár krokov. Keď som sa ocitla tesne pred ním, zastala som.
"Oliver," pozrel na mňa, no položila som mu prst na ústa.
"Nie, Harry. Toto je naša spoločná hra, máme sa pri nej spoznať a nielen to, vyzývame sa, posúvame sa vpred, staráme sa o seba, staráme sa jeden o druhého. Klamal si mi, povedal si, že to robíš preto, lebo to máš v zmluve, viem, že to nie je pravda," šepla som a Harry na mňa pozrel. Zahľadela som sa mu do očí a pohladila som ho po líci. "Viem, že tvoj život nie je ľahký, no ani ten môj nebol. A ako sa ti mám otvoriť, ako ťa mám pustiť do môjho sveta, keď ma ty napriek všetkému odmietaš pustiť do toho svojho? Ako ti mám veriť, keď napriek všetkému ty neveríš mne? Nepotrebujem vo svojom živote ďalšieho pokrytca, nepotrebujem klamára, nepotrebujem niekoho, kto poruší ďalšie sľuby, kto nesplní výzvu, kto nebude hrať podľa jeho vlastných pravidiel. Nepotrebujem ďalšieho človeka, ktorý ma sklame. Potrebujem niekoho silného, niekoho, kto ma bude posúvať vpred, niekoho, kto ma nechá posúvať vpred jeho. Myslela som si, že si tou osobou ty."
"Oliver, ja som výzvu splnil, aj keď si nepamä..."
"Pamätám, spomenula som si. No teraz tu nejde o tú jednu výzvu, ale o všetky ostatné. Ako sa rozhodneš je na tebe. Ak... ak si vyberieš nesplniť túto výzvu, pochopím to. Budem rešpektovať tvoje rozhodnutie."
"O čom hovoríš?"
"Že máš dve možnosti, prijmeš výzvu a budeme ďalej pokračovať v našej hre tak ako doteraz, tak ako pred týmto víkendom. A celé toto bude len nepríjemná spomienka. Alebo výzvu odmietneš a hra skončí," odvetila som mu.
"Aká je tá výzva," šepol, pričom mi začesal vlasy za ucho.
"Harry Styles, vyzývam ťa, aby si hral podľa vlastných pravidiel," šepla som a pohladila som ho po líci.




A/N: ďakujeme za komentáre :) a prajem vám Šťastný nový rok a všetko dobré a krásne, veľa lásky, úspechov a nech je lepší ako ten, čo bol :)
Nika vzhľadom na to, že Liv nevie piť, tak to ráno nebolo najšťastnejšie :D Harry ju má rád a stará sa o ňu, aj keď si to stále nechce priznať, lebo by to znamenalo pustiť si ju k sebe :D
Mrs. Tomlinson hej chuderka :D ona pri ňom akosi vždy dopadne horšie ako on sám :D ale tak vieš, on má riadny tréning, zatiaľ čo ju skosí pár pohárikov no a ona teraz stiahla fľašu :D

V nasledujúcej kapitole Nechcem prísť o ten pocit takisto ako ani o teba dostane Harry šialený nápad a urobí šialené a nezvratné rozhodnutie.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Mrs.Tomlinson Mrs.Tomlinson | Web | 2. ledna 2016 v 15:34 | Reagovat

Haha mno presne ako hovoríš... Hazz má tréning... aby pri ňom Liv tiež ten tréning nedostala :) aj keď verím že jedne blbé ráno jej bude stačiť.... teším sa na to ako to bude ďalej 😃

2 Nika Nika | 2. ledna 2016 v 18:44 | Reagovat

Uf tak som rada, ze sa udobrili :-D
Aj ked ten vyraz Harryho ked mu Liv zatresla dvere pred nosom musel byt na nezaplatenie :D :D
Tesim sa na dalsiu kapcu :D :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama