31. kapitola: Vytvor si aspoň na malú chvíľku svoj vlastný vysnený život

17. března 2016 v 18:22 | Reyli |  Challenge Accepted

On ju naučil žiť, ona ho naučila byť tým, kým v skutočnosti je. On ju naučil nebáť sa, ona ho naučila veriť ostatným. Obaja boli stratení... až kým nenašli toho druhého.

V minulých častiach: Po tom, ako sa Harry rozhodol, že si Liv pripustí k telu a dovolí jej starať sa oňho a zaujímať sa oňho, sa niečo v ich vzťahu zmenilo a zblížilo ich to. Hoci si to ani jeden z nich nechcel pripustiť, na tom druhom im záležalo a obaja sa snažia pre toho druhého robiť, čo je v ich silách, aby bol v bezpečí. Harry roztrhal zmluvu, aby Liv dokázal, že sa o ňu nestará len kvôli kusu papiera a že je rozhodnutý pustiť si ju bližšie k sebe a tým byť pred ňou zraniteľnejší a Liv je z jeho rozhodnutia nadšená.




Po celom vyčerpávajúcom dni som sa konečne dostal do postele. Louis mi uvaril čaj z byliniek od Oliver a Niall mi zasa objednal večeru. Zayn s Liamom išli aj s ich dievčatami, ktoré ich tu sprevádzali do klubu.
"Prečo nedošla El?" opýtal sa Niall a ľahol si vedľa mňa aj so syrovými makarónmi v ruke.
"Išla s rodičmi ku starkej," odvetil a podal mi termosku horúceho čaju. Vďačne som sa na neho pozrel a posunul som sa viac k Niallovi, aby som mu urobil miesto v posteli.
"Chce sa mi zomrieť chalani," povzdychol som si a zababušil sa viac do periny.
"Potrebuješ pomojkať?" pozrel sa na mňa Louis a ja som iba prikývol.
"Sekundu. Zavolám tvojej mame," odvetil Niall a vzal zo stolíka môj mobil.
"Alebo skôr Liv," zasmial sa pobavene Louis a ja som na neho nechápavo zazrel.
"Oliver ma nemazná."
"Čo nie je môže byť," pokrčil ramenami.
"Toto nemôže byť," pokrútil som hlavou.
"Prečo si si tým taký istý?" spýtal sa ma Niall.
"Pretože je to Oliver," pretočil som očami a úplne som sa zahrabal pod perinu, aby ma nechali na pokoji. Nechápal som ich čoraz častejším narážkam o mne a Oliver. Akoby nerozumeli tomu, že my dvaja sme iba kamaráti a nikdy nebudeme nič viac.
"Vstávame!" vtrhol niekto do izby skôr ako som stihol poriadne zaspať. Vykukol som z pod periny a zbadal vo dverách Derrecka ako si nás premeriava pohľadom.
"Niall a Harry, potrebujem vás," ukázal na nás dvoch a ja som si iba zúfalo povzdychol. Nie len, že som sa cítil pod psa a znova mal teplotu, po celom dni autogramiády som sa musel ešte dotrepať do štúdia a nahrať refrén z piesne You and I. Čas vydania nášho nového albumu sa blížil a my sme s ním kúsok meškali.
Do postele som sa dostal až o pol druhej ráno a o šiestej nás už prišli budiť. Ďalší deň nás čakalo interview a ďalšia autogramiáda, večer zasa vystúpenie na odovzdávaní cien. V polke dňa som si to už prestal užívať a znova som všetko robil ako automatický naprogramovaný robot.
"Ešte ja, prosím!" začul som za sebou krik vo chvíli, ako som vstával od stola na konci autogramiády. A síce tam bol strašný krik mnohých dievčat, to dievča ma niečím zaujalo. Snažilo sa ku nám dostať viac ako ktokoľvek iný, bojovala v náručí ochrankárov, kým ja som ju pozorne sledoval.
"Slečna upokojte sa! Dnes už autogramiáda končí!" skríkol po nej Derreck, ktorý stál za plotom, ktorý nás oddeľoval od zblázneného davu.
"Ideš?" potľapkal ma po ramene Liam, keď prechádzal okolo mňa.
"Je to dôležité! Je to pre moju sestru... prosím!" to dievča sa až rozplakalo a ja som v tom precitol. Pohľadom som prešiel na miesta, kde predtým sedeli chalani a ktorí už boli dávno v zákulisí. Odkašlal som si a okamžite sa za nimi vybral.
"Máme voľné dve hodinky," pozrel sa na hodinky Niall.
"Ja padám. Perrie ma čaká v hoteli," usmial sa spokojne Zayn a už ho ani nebolo.
"Idem si ľahnúť," odvetil som bez emócií a zamieril si to do karavánu, ktorý slúžil na chvíľkový odpočinok. Zapol som si hudbu a okamžite som zaspal.
Po odovzdávaní cien si to každý zamieril na after párty. Keď som sa ospravedlnil, že sa jej nezúčastním, každý sa na mňa neveriacky pozrel, no ja som potreboval naozaj oddych. Zavolal som si taxík a zamieril som si to do hotela.
"Harry! Harry počkaj, prosím!" započul som volanie môjho mena pred vchodom na recepciu a zastal som. Otočil som sa za hlasom a pred sebou zbadal dievča, v ktorom som spoznal dievča z poobedia.
"Tak kde sa ti to mám podpísať?" otrávene som sa opýtal, pretože som už ledva stál na nohách.
"Tuto," podala mi akési papiere.
"Zdravotná karta?" nadvihol som prekvapene obočím.
"Je to pre moju sestričku, ktorá má štrnásť. Od desiatich trpí ochorením, pri ktorom jej postupne zlyhávajú orgány. Sama neverí, že by sa mohla uzdraviť, pretože ako vraví sama: Nie je ani reálne, aby som stretla One Direction, nie to, aby som prežila," citovala jej slová a ja som sa zamračil. Vedel som, čo všetko pre niektorých ľudí znamenáme, no nikdy som to poriadne nechápal.
"To mi je ľúto," šepol som.
"Chcem jej dokázať, že je všetko možné. Stačí ak budem mať aspoň jeden podpis na vlastne všetkých jej lekárenských záznamoch a znova jej dám nádej," vysvetlila mi.
"Ako dlho tu vlastne čakáš?"
"Od kedy skončila autogramiáda," odvetila a ja som si v hlave prerátal, že je to už okolo 15 hodín.
"Poobede som tu stretla Zayna, no ten sa ani nezastavil a nakoniec ma ochranka vyhodila," dodala.
"Máš tu nejaký papier?" opýtal som sa po chvíľke zaváhania a ona iba prikývla a z kabelky vytiahla zdrap z papiera.
"Stačí?" nadvihla obočím.
"Bohato," usmial som sa a napísal na neho adresu neďalekého hotela. Z vrecka som ešte vytiahol nejaké peniaze a podal jej ich.
"Na čo to je?" nechápala.
"Choď sa teraz ubytovať do tohto hotela. Zajtra za tebou prídem," nakázal som jej a ona na mňa prekvapene pozrela.
"To predsa nemôžem," pokrútila hlavou.
"Vidíme sa zajtra," žmurkol som miesto odpovede a otočil som sa na odchod.
"A čo tie lekárske spisy?" spýtala sa ma neisto.
"Uvidíš zajtra," usmial som sa a odišiel do izby.
Ráno som sa prebudil na to ako ma Loki, Liamov pes celý oblizuje.
"Kto tu dopekla vpustil toho psa?!" hromžil som a tvár som si zakrýval rukou.
"Nepočul si, že jazyk psa obsahuje penicilín?" zasmial sa Louis a dodal: "A teraz ho potrebuješ viac ako kedykoľvek."
"Už sa cítim lepšie," zívol som si a rozospato sa posadil.
"Koľko je hodín?"
"Jedenásť niečo. Prišiel som ťa vzbudiť, či náhodou neplánuješ ísť domov."
"Zaspal som," pretrel som si oči a zhodil som Lokiho z postele.
"O hodinu letíme. Rýchlo sa pobaľ a stihneš to," vstal Louis z kresla a zavolal si Lokiho k sebe.
"V skutočnosti ešte nemôžem odísť," postavil som sa z postele a pozrel sa na spis, ktorý mi ležal na stolíku.
"Nejdeš domov?" podvihol obočím.
"Ešte nie," pokrútil som hlavou a začal listovať v záznamoch. Louis zvedavo najprv iba nazrel a potom si prisadol ku mne a začal sa vypytovať, koho to je. Keď som mu vysvetlil, čo sa stalo, rozhodol sa ostať tu so mnou ešte na pár dní. Vďačne som sa na neho pozrel a potom sme spoločne išli za chalanmi, ktorí však dlhšie už zostať nemohli kvôli iným povinnostiam.
"Tak aký máš plán?" pozrel som sa na Louisa, keď sme spoločne stáli pred hotelom v ktorom bolo ubytované to dievča.
"Jednoduchý. Dodať nádej niekomu, kto ju stratil," spokojne sa usmial a ako prvý vkročil do hotela. Na recepcii sme zistili, na akej izbe to dievča býva a síce sme nevedeli jej meno, podľa opisu a času príchodu nám recepčný vedel povedať presnú izbu.
"Vy?!" vykoktala zo seba, keď nás zbadala vo dverách jej izby.
"Povedal som, že prídem," usmial som sa a vošiel som dnu skôr ako ma pozvala.
"Máš nejaký notebook?" spýtal sa jej Louis hneď po tom, ako sa dostal do izby tiež.
"Na stole," ukázala smerom k oknu, kde stál a na sucho prehltla.
"Používaš Skype?" pozrel som sa na ňu, kým ona ešte stále šokovane stála pri dverách. Mlčky iba prikývla.
"A tvoja sestra?" uisťoval som sa a ona znova iba prikývla.
"Prihlás sa," ukázal jej na book Louis a ona presne urobila to čo povedal.
"To- to nemyslíte vážne, však?" pozrela na nás.
"Neviem, čo myslíš Harry? Myslíme to vážne?" zazrel na mňa Louis.
"Myslím...myslím, že..."
"Aaa on myslí, to sa nestáva často," prerušil ma Louis a to dievča sa iba zasmialo.
Po zapnutí Skypu a vytočení jej sestry sa na obrazovke objavilo drobné dievčatko s veľkými hnedými očkami. Ležala na posteli a bola pripojená na prístroje, ktoré dýchali za ňu. Zhlboka som sa nadýchol a pohľadom prešiel na Louisa, ktorému sa do očí okamžite nahrnuli slzy.
"Bea!" skríklo dievčatko na svoju sestru a ona sa pozrela na nás. Stáli sme skrytí v rohu, aby nás nevidela, pretože sme jej nechceli urobiť na začiatok takýto šok.
"Zlatíčko, ako sa mi máš?" spýtala sa jej.
"Dnes mi pichali štyri injekcie do chrbtice. Všetko ma bolí," posťažovalo sa, no aj napriek tomu jej na tvári žiaril úsmev. A síce vyzerala slabo, niečo silné z nej vyžarovalo.
"Ty moja malá bojovníčka," povzdychlo si dievča, ktoré nazvala Beou a z očí jej vyhŕkli slzy.
"Kedy sa mi vrátiš?" spýtalo sa a Bea sa znova pozrela na nás.
"Hneď ako splním tvoj sen," šepla.
"To predsa nie je možné. Bea už sa s tým zmier, dobre? Nie je reálne, aby si sa k nim dostala, rovnako tak ako nie je reálne, aby som sa vyliečila," začala rozprávať a mňa každé jej slovo čoraz viac dojímalo.
"Povedala som ti, že..." chcela niečo odpovedať, no skočil som jej do reči.
"Mňa by iba zaujímalo, kto takej princeznej nahovoril takú hlúposť, že je niečo nereálne," ozval som sa a zbadal som ako na chvíľku stratila dych.
"Čo na to hovoríš Louis?" spýtal som sa a objavil som sa pred obrazovkou.
"Myslím, že by sme jej mali ukázať, že v živote je všetko možné," pristúpil ku mne Louis a ten drobec začal od nadšenia najprv kričať, smiať sa a potom plakať. Bea sa ju snažila upokojiť, no ona neprestávalo plakať, až do chvíle, kedy do izby nevtrhli aj jej rodičia a nechápavo pozerali na počítač, na ktorom sme boli my. Obaja sme iba nesmelo zakývali, kým sa ju snažili utíšiť.
"Leyla, veľmi pekné meno," prikývol Louis, keď sa nám po desiatich minútach predychávania predstavila.
"Čo by si Leyla povedala na to, ak by som si požičal tvoj lekársky spis?" opýtal som sa a Louis na mňa nechápavo pozrel.
"Ale vrátiš mi ho?" opýtala sa ma roztrasene.
"Osobne," žmurkol som na ňu, v čom znova chytila jej druhý záchvat nadšenia. Ešte chvíľku sme s ňou viedli rozhovor, cez ktorý nám povedala všetko o sebe a ja som bol presvedčený, že život nie je spravodlivý. To dievčatko si toto nezaslúžilo. Neurobilo nič zlé, aby musela takto trpieť.
"Nemuseli ste jej zasa klamať," pozrela sa na nás Bea.
"Klamať?" nadvihol obočím Louis.
"Že sa s ňou stretnete osobne."
"Ale my sa s ňou osobne stretneme," prikývol Louis.
"Leyla nie je jediná, ktorá by mala znova začať veriť," dodal som a pozrel sa na ňu, pretože som si ani nevedel predstaviť ako sa asi musela cítiť. Ak by sa niečo podobné stalo s Gemmou, asi by som zomrel. Nikdy by som sa nezmieril s myšlienkou, že moja sestra každý deň zdoláva boj so smrťou.


XXX

Túžim na všetko zabudnúť aspoň na pár chvíľ. PS alkohol už nepijem :P
Prečítal som si na lístku, ktorý som našiel pod mobilom pár dní po tom, ako som došiel domov. Jemne som sa usmial, vzal si koženku a zamieril si to do hlavnej nemocnice. Rozhodol som sa nájsť nejakého špecialistu, ktorý by sa začal zaoberať prípadom malej Leyli.
Nakoniec som však dorazil domov večer úplne vyšťavený a smutný. Každý jeden doktor v Londýne mi povedal to isté a to, že tá choroba je nevyliečiteľná. A síce sú metódy, kedy sa dá spomaliť, no ľudia s ňou prežívajú maximálne 5 rokov, kedy im postupne zlyhá všetko od obličiek, cez pľúca až srdce.
"Harry stalo sa niečo?" prisadla si ku mne Oliver a ja som až vtedy začal vnímať realitu.
"Kedy si prišla?" pozrel som sa na ňu a potom zmätene na vchodové dvere, ktoré boli zavreté.
"Už asi päť minút sa snažím s tebou komunikovať," zasmiala sa.
"P- prepáč, premýšľal som," pretrel som si oči.
"Zdáš sa mi akýsi smutný," zamračila sa na mňa.
"To sa ti iba zdá," mávol som rukou a chcel som sa postaviť, no spadol mi na zem spis, ktorý som mal na nohách.
"Čo to je?" natiahla sa po ňom Oliver a začala v ňom listovať.
"Lekársky spis jedného dievčatka."
"Prečo ho máš ty?" pozrela sa na mňa.
"Snažím sa jej pomôcť," mykol som ramenami.
"To je od teba veľmi pekné," usmiala sa na mňa a postavila sa z gauča vedľa mňa.
"Ani nie. Koniec koncov snaženie je na nič, keď nedosahuje žiadne výsledky."
"Čo sa deje?" pristúpila ku mne. Aj keď som sa snažil akokoľvek zakryť svoj smútok a hnev, ktorý som cítil z bezmocnosti pomôcť, Oliver spoznala, že nie som v poriadku.
"To dievča zomiera a ja... ja som jej dal nádej, že všetko bude dobré. Že... že sa z toho dostane, pretože sny a túžby sa dejú, no jediné, čo som urobil bolo, že som ju oklamal."
"Harry nie je to tvoja vina. Chcel si iba pomôcť," prešla mi po líci a nadvihla mi tvár, ktorú som sklopil.
"Je to iba malé dievčatko. Život predsa nemôže byť až tak zlý, aby... aby ju nechalo..." ani som nedopovedal, pretože som nemohol.
"Pšššt, to bude dobré," šepla a v tom ma silno objala. Nemohol som viac. Nedokázal som to udržať dlhšie v sebe. Predstava, že som jej dal zbytočnú nádej, aj keď jej dni sú už spočítané ma ubíjala. Stále som mal pred očami pohľad jej sestry, jej rodičov, keď som ich presvedčil o tom, že ich dcérka to zvládne.
"Tu máš," podal som Oliver ručne vyrobený občiansky na ďalší večer, keď sa vrátila zo školy. Potreboval som sa cez deň kúsok odreagovať a tak som sa rozhodol splniť jej sen.
"Čo to je?" nechápavo sa pozrela na zdrap papiera, na ktorom bola prilepená jej fotografia, ktorú som stiahol z jej Twitteru a ručne písané falošné meno a informácie o nej.
"Tvoja nová identita," usmial som sa a z vrecka som vytiahol aj svoj.
"Clark Owner," prečítala meno.
"Elizabeth Owner," odvetil som jej meno pre dnešnú noc.
"Nerozumiem," pokrútila hlavou.
"Naša nová identita. Ak chceš zabudnúť na všetko a bez alkoholu, musíš si vytvoriť novú identitu. Nový príbeh svojho života, novú vlastnú minulosť, súčasnosť a budúcnosť," vysvetlil som jej.
"Myslím, že ešte stále poriadne nerozumiem," zapýrila sa do mňa pohľadom.
"Tak ti to vysvetlím inak. Poď," chytil som ju za ruku a nasmeroval si to k môjmu autu. Cestou som zapol hudbu a začal som si spokojne pohmkávať. Vedel som, že ma Oliver celý čas očkom pozorovala, no ja som jej neplánoval vyklopiť všetko hneď.
"Kde to sme?" opýtala sa, keď som zastavil.
"V parku, neďaleko mesta," usmial som sa a vystúpil von. Cez Oliver som prehodil koženku, ktorá bola na zadnom sedadle a ja som si zapol sako.
"Čo tu robíme?"
"Až príliš veľa otázok," pokrútil som hlavou, chytil ju za ruku a viedol som ju k bránke, ktorá bola otvorená.
"Pred tromi rokmi som tu spoznal prekrásnu ženu. Na ten deň si pamätám ako včera. Mala na sebe fialkastý svetrík a tmavo modré džínsy. Sedela tuto na lavičke a okolo seba mala troch psov," začal som rozprávať a v pamäti som pátral, čo mala oblečené prvý deň na letisku. Sedela tam sama s kopou batožiny, ktoré teraz v mojom rozprávaní vystriedali psi a ja som mohol len dúfať, že jej dôjde kam tým smerujem.
"Došiel som neisto za ňou a prihovoril sa k nej. A síce náš vzťah nebol od začiatku dokonalý, vždy ma vedela rozveseliť a rozosmiať. Po čase som zistil, že som sa do nej zamiloval. Pamätám si ako sme na našom treťom rande prišli k tomuto stromu," ukázal som rukou ku obrovskému dubu, ktorý stál za cestičkou a nasmeroval si to k nemu.
"A vyryli sme do neho spoločne naše iniciálky E+C," rukou som prešiel po korune stromu, na ktorom to už stálo večnosť.
"Mám podozrenie, že si sa zbláznil," pokrútila Oliver pobavene hlavou.
"Skús to... no tak... skús sa vžiť do tej roly. Skús prežiť život niekoho iného a zabudni na svoj. Vytvor si aspoň na túto noc život, po akom si vždy snívala. Ukáž mi, o čom si vždy snívala, čím si vždy chcela byť, čím vždy chceš byť a ja ti ukážem ten môj sen," nabádal som ju.
"Pamätám si to," nakoniec zo seba dostala a ja som sa nechápavo zamračil.
"Po tom treťom rande nasledovalo ďalšie a ďalšie. O dva mesiace neskôr sme už boli svoji. Pán a pani Ownerovi," dodala a ja som vedel, že ma pochopila.




A/N: ďakujeme krásne :)
Nika plánovala som to zverejniť skôr, ale bola som na výlete v Kodani a akosi som to predtým nestihla, takže len čo som došla domov, som zverejnila :)
A súhlasím s tebou :) úžasní sú :) a Liv sa kvôli nemu mení, takže vynechala hodinu, čo je niečo, čo by nikdy neurobila, ale v posledných dňoch, respektíve týždňoch robí vďaka Harrymu veľa vecí, ktoré by nikdy predtým neurobila :) no... Gemma a Ced sú moji obľúbenci :D ale neprezradím ti veľa :D
a dovolenku som si užila :) bolo to úplne ako all inclusive :) a hlavne vidieť rodinu po pol roku bolo úžasné :)

V nasledujcej kapitole Chcem lásku, ktorá ma pohlcuje zistíme ako to bolo s pánom a pani Ownerovcami, Harry spraví niečo, čo Liv prekvapí, jeden druhému prezradia svoje najväčšie sny a večer skončí prekvapivo.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Nika Nika | 17. března 2016 v 20:09 | Reagovat

Pan a pani Ownerovci? :D :D :D
To by ma teda nenapadlo... takto splnit ten sen :-) :-)
No ale mala Leyla :( :(
Tak som zvedava na tie ich sny :D a hlavne ako necakane skonci ten vecer :D :D :D
Tesim sa na pokracko ;)
Pani v Kodani? Tak to muselo byt zaujimave :D :)

2 Mrs.Tomlinson Mrs.Tomlinson | Web | 18. března 2016 v 14:01 | Reagovat

oou tá Leyla :(( ale pekné, že sa s ňou Harry s Louisom spojili aspoň cez skype a že jej chcel Hazz pomôcť... len škoda, že občas to fakt nejde :(
a ten večer Liv a Harryho :3 to je tak krásne... Som zvedavá na to ako to bolo s Ownerovcami a čo spraví Harry :D
Pááni Mary ako tak pozerám, tak si užívaš cestovanie... Dúfam že v tom Londýne sa vidíme... ak to výjde, tak by sme tam mali byť prvý Júlový týždeň :D

3 Damonica15 Damonica15 | 19. března 2016 v 23:39 | Reagovat

Tak si ma potešila s novou kapčou ... krása ... chúďa malá ale najhoršie je že takých prípadov na svete je mnoho .. :-(

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama