Challenge Accepted - 39. kapitola: I won`t let go

3. září 2016 v 0:31 | Reyli |  Challenge Accepted

On ju naučil žiť, ona ho naučila byť tým, kým v skutočnosti je. On ju naučil nebáť sa, ona ho naučila veriť ostatným. Obaja boli stratení... kým nenašli toho druhého.

V minulých častiach: Liv s Harrym sa spolu vybrali navštíviť Beu a Leylu a trocha im spestriť ich pochmúrne dni a byť tam pre nich. Keď sa potom Liv vrátila, blo tesne pred Halloweenom, na ktorý sa predsa len rozhodla ísť, čo spôsobilo ďalšiu hádku s jej rodičmi a dalo Derreckovi do ruky zbrane, ktoré proti nej použil.



Prvé dni s Kendall boli prekvapivo príjemné. Rovnako ako pre mňa, tak aj pre ňu to znamenal iba vzťah z donútenia a dokonca si myslím, že práve to nás nejakým spôsobom spojovalo. A síce som sa s ňou necítil najhoršie, každým dňom v LA, som sa cítil čoraz viac pod psa.
"No tak priznaj si to Harry, že si to v jej spoločnosti doslova užívaš!" rýpal do mňa Louis po telefóne, po tom ako som sa vrátil do LA z výletu z Richmondu, kde som navštívil Leylu.
"Kendall je fajn," priznal som sa a prstom šťukal do fotoaparátu, v ktorom som mal fotky mňa a Oliver z nášho výletu.
"Iba fajn? To je všetko, čo povieš k jej sexy postave a dokonalým krivkám?"
"No..."
"Už si sa s ňou vyspal?" skočil mi do reči.
"Nie."
"Harold Styles ja ťa nespoznávam! Kde sa stratil Harryho, ktorý by už túto situáciu zneužil dávno a rozdával by si to s ňou aj sedemkrát denne?!" žartoval Louis na moju adresu.
"Asi si vzal dovolenku," odvetil som stroho.
"A teraz vážne Harry. Čo sa to dopekla s tebou deje?"
"Ja neviem," pokrčil som ramenami, pretože som ani sám tomu nerozumel.
"Nechcem v tomto pokračovať. Nechcem mať vzťah s niekým iba preto, že musím. Iba preto, že to nejaký imbecil odo mňa požaduje," pokračoval som.
"Nikdy ti to príliš nevadilo, ak si dobre pamätám."
"Nerád som tak ďaleko od domova."
"Od nepamäti miluješ LA. Sám si miliónkrát básnil o tom, že sa tam raz presťahuješ."
"A stále toto mesto milujem, no chýba mi domov," posťažoval som sa.
"A nebude to tak, že ti chýba Liv?" opýtal sa ma.
"Chýba. Rovnako ako aj ty, moja sestra alebo mama," priznal som sa a vypol fotoaparát, ktorý som položil na stolík.
Pred spaním som ešte zo štyrikrát prešiel fotografie a nakoniec som zaspal s úsmevom na perách. Ráno som sa prebudil na to, ako mi volá Kendall, že ma čaká vo fitness centre, kde máme vzbudiť pozornosť. Rýchlostne som hodil sprchu, naraňajkoval sa a vybral sa do centra, kde som sa s ňou privítal jemným bozkom na pery.
"Prepáč, že som ťa zobudila," ospravedlňujúco sa na mňa pozrela.
"V pohode. Skôr či neskôr by som aj tak musel vstať," mávol som rukou a prešiel k bežiacemu pásu, kde som po pol hodine rýchlejšieho behu vypustil skoro dušu.
"Tu máš," podala mi fľašu vody, keď si všimla ako sa zničene opieram o zábradlie. Samozrejme som vedel, že každý náš nepatrný dotyk a každú maličkosť si ľudia okolo všímajú a tak som jej za vďaku nezabudol venovať ďalší bozk.

"Nie je to už prehnané? Koniec koncov je to rodinná párty," pozrela na mňa s obavou Kendall, keď sme dorazili rovno z letiska do reštaurácie v Londýne, kde sa konala Haloweenska párty.
"Chceli z nás pár? Majú ho," pokrčil som ramenami.
"No nepýtali sme sa ich, či je to dobrý nápad, aby sme tu prišli spolu."
"Je to náš život Kendall. A síce vieme, že toto celé je iba fraška, ostatných stále môžeme presvedčiť, že je to naozaj."
"Prečo by sme to robili?" nechápavo na mňa pozrela.
"Nemusia sa trápiť kvôli nám. Stačí, že my s tým žijeme."
"Vieš, že si vlastne naozaj fajn?" usmiala sa na mňa.
"Ani ty nepatríš k tým najhorším," opätoval som jej úsmev, chytil ju za ruku a spoločne sme vošli do miestnosti. Nahodil som hranný úsmev, ktorý som rozdával na každú stranu a Kendall urobila to isté. Objímal som ju a dotýkal sa jej zakaždým, ako to bolo možné, len aby som všetkých naokolo presvedčil, že som s ňou naozaj spokojný a šťastný. Dokonca aj Oliver sa k nej správala slušne, keď som jej ju predstavil. Kúsok som mal z tohto stretnutia obavy, pretože som vedel, ako s týmto Oliver nesúhlasí, no nakoniec to dopadlo dobre.
"Máš skvelú maminu," smiala sa Kendall, keď sa ku mne vrátila aj s punčom v ruke.
"Prečo? Bola si s ňou?"
"Uhm, pochválila mi môj kostým," prikývla spokojne a v tom som zbadal pred sebou Derrecka, ako si to k nám smeruje.
"Pozrime sa, kto sa tu objavil tiež," prezrel si Kendall a ja som ju okamžite objal a privinul k sebe.
"Je to moja priateľka Derreck, je pochopiteľné, že prišla tiež," odvetil som.
"Ako vidím, tak ste sa už dokonalo vžili to tej úlohy," pobavene sa zasmial a ja som vedel, že sa baví na nás.
"To si predsa chcel alebo sa mýlim?" opýtala sa Kendall a ja som si všimol, že z nej srší sebavedomie a nebojácnosť čo sa mi páčilo.
"Veď ja nič nehovorím," ohradil sa a zodvihol dohora ruky na znamenie mieru.
"Kde máš Zayna?" opýtal sa ma následne a prešiel pohľadom po miestnosti.
"Tam. Práve vychádza z toalety," ukázal som smerom na chodbu a on mi nakázal, aby som ho zavolal a išiel s ním. Kendall som sa ospravedlnil, že sa o chvíľu vrátim a spoločne sme si to so Zaynom nakoniec zamierili k Derreckovi, ktorý si to smeroval k ostatným chalanom, kde sa strhla hádka.
"Ty si taký parchant. Ako môžeš? Ako dokážeš žiť sám so sebou?!" Oliverina obranná vlastnosť chrániť nás znova zaprodukovala a už bolo neskoro umlčať ju.
"Prepáč, ak to od teba nebudem brať vážne. Neplatia na mňa totiž hrozby, ktoré povie malé smutné dievčatko, ktoré celý život žilo v tieni jeho mŕtvej sestry," zasmial sa arogantne Derreck po ďalších slovných výmenách názorov medzi nimi a v tom Oliver utiekla bez slova. "Vedel som, že ju to zraní," pobavene konštatoval Derreck, kým ja som sa snažil prísť na to, čo myslel touto narážkou. Chalani si tiež iba nechápavo vymenili pohľad a potom sa všetci pozreli na mňa akoby čakali, že ja o niečom viem.
"Drž sa od nej ďalej," pozrel som na Derrecka, síce som ničomu nechápal a rozbehol som sa k východu za ňou. Možno som nevedel, čo tým myslel, vedel som, že ju to zranilo, pretože som jej to videl v pohľade. Zlomilo ju to, inak by len tak neodišla. Neutiekla by a nedovolila Derreckovi vyhrať. A síce Oliver nepatrila medzi ľudí s najväčším sebavedomím schopným postaviť sa komukoľvek, Derreckovi sa vždy postavila a to iba kvôli nám.
"Oliver!" kričal som jej meno, no nikde som ju nemohol nájsť. Obzeral som sa okolo seba na ulici, no bolo to zbytočné. Vytiahol som z nohavíc mobil a zavolal na jej číslo, keď v tom som započul jej melódiu za zábradlím vedľajšej reštaurácie.
"Oliver... Ol..." chcel som znova zavolať jej meno, no zasekol som sa. Oliver sedela na malom schodíku celá schúlená pričom sa drgotala od zimy a oči mala celé rozmazané od make upu.
"Oliver už je dobre, som tu s tebou," okamžite som k nej pribehol, prehodil cez ňu moje sako a silno ju objal.
"Harry?" nadvihla tvár znova a nakoniec sa ku mne pritúlila.
"Ššššt," snažil som sa ju utíšiť a síce som nevedel, čo sa stalo, pohľad na ňu ma ubíjal. Tak veľmi som jej chcel utrieť slzy z tváre, utíšiť ju. Uistiť ju, že všetko bude v poriadku, no nevedel som ako. Nevedel som, čo povedať, nevedel som ako zareagovať, netušil som, čo mám urobiť.
"Som tu. Pri tebe," miesto toho som bol iba schopný opakovať tú istú formulku dookola.
"Nenechávaj ma samú, prosím nenechávaj ma samú Harry," plakala a mne to každou sekundou viac a viac trhalo srdce.
"Nikdy... nikdy ťa nenechám samú," šepol som jej do vlasov, pričom som zhlboka vdýchol jej vôňu. "Oliver, pozri sa na mňa," po chvíľke ticha som ju vyzval, keď mi stále vzlykala do košele a ona iba pokrútila hlavou.
"Ol, chcem, aby si sa na mňa pozrela," opakovane som ju vyzval, pričom som ju prvýkrát nazval inak.
"Čo je?" porazene nadvihla tvár a pozrela na mňa.
"Chcem, aby si mi povedala, čo tým Derreck myslel, že si žila celý život v tieni..." nedopovedal som to, pretože som na to nenabral odvahu.
"Mojej mŕtvej sestry," dokončila za mňa a uhla pohľadom.
"Je to pravda?" neisto som sa opýtal a úprimne som sa cítil ako idiot, že som tento fakt o nej nevedel. Celý čas som sa jej sťažoval, aký mám strašný život, pretože som slávny a nemám svoj vlastný život, zatiaľ čo ona si prešla možno peklom, o ktorom som nemal ani potuchy.
"Uhm," prikývla a zhlboka sa nadýchla. "Neviem, odkiaľ to Derreck má, ale určite nebolo také ťažké zistiť, že moji rodičia mali ešte jedno dieťa, ktoré zomrelo."
"To mi je ľúto Oliver," rukou som jej prešiel po líci, po ktorom jej stekala celá špirála.
"To je v poriadku, Harry," šepla.
"Vlastne som ju ani nepoznala," dodala a potom sa zasmiala: "Je zvláštne, keď niekto, koho nepoznáš ovplyvňuje tvoj život takou veľkou mierou ako Stela ovplyvňovala môj, ako stále ovplyvňuje môj."
"Teraz ti nerozumiem," pokrútil som hlavou, pretože som nechápal, čo tým myslela, že jej sestra stále ovplyvňuje jej život.
"Je to nudné, nezáživné a úplne na hovno, naozaj to chceš počúvať?" pozrela sa na mňa.
"Myslím, že to risknem," zasmial som sa a posadil sa na schodík vedľa nej, pričom som prehodil ruku cez jej rameno a pritúlil si ju k sebe.
"Mamina mala Stelu ešte v sedemnástich, s ockom sa vzali a potom sa im narodil ešte Bruno. V jeden večer im volali z polície, auto, v ktorom šla Stela s kamarátmi sa zrazilo s nejakou motorkou a ona zomrela. Rodičia to ťažko niesli. Prvorodená milovaná dcéra, ktorá zomrela zbytočne a príliš skoro vinou nejakého grázla na motorke. Po jej smrti sa odcudzili... takmer sa rozviedli. Bruno to znášal ťažko, mal iba jedenásť, mŕtvu sestru a rodičov, ktorí sa z toho nevedeli spamätať. No prišla som ja. Narodila som sa rok aj niečo po tom, ako Stela zomrela," začala rozprávať a ja som iba potichu poslúchal.
"Na začiatku som si pravdaže neuvedomovala, že sa niečo deje, bola som príliš malá, no niečo nebolo v poriadku. Rodičia často Stelu spomínali. Ukazovali mi jej fotky. A vlastne, odkedy sa pamätám, počúvala som len to, aká bola Stela úžasná. A hoci mi mamka od začiatku prízvukovala, že vďaka mne sú znova rodina, že ja som ich znova spojila dokopy a ja som sa na malú chvíľu cítila výnimočná, nebolo to tak. V podstate som celý čas počúvala len Stela toto nikdy nerobila, Stela sa hrala inak, Stela mala rada iné hry. Rodičia si po čase začali všímať, že som uzavretejšia ako ostatné deti. Mávala som stavy, keď som sedela vo svojej izbe a nič som nerobila. Ostatné deti sa hrali, behali a ja nič, len som sedela v izbe, držala knižku a čakala, kým príde Bruno zo školy, aby mi niečo čítal. Pri ňom som sa cítila v bezpečí. Rodičia sa rozhodli, že ma vezmú k psychologičke. Tá mi logicky dala nakresliť pár obrázkov, keďže som mala štyri. Vieš ako som nakreslila rodinu?" pozrela sa na mňa a ja som bol schopný toho, aby som pokrútil hlavou.
"Nakreslila som rodičov, ktorí boli ďaleko odo mňa, vedľa nich bol čierny strašiak, Bruno stál v strede obrázka a ja som bola malé smutné dievčatko v rohu papiera, ktorému som nenakreslila žiaden výraz tváre."
"Oliver ja... ty..." snažil som sa vykoktať, no nebol som schopný ani jediného slova.
"Ak chceš, môžem prestať," pozrela sa na mňa.
"Nie, pokračuj," prikývol som, pretože som to chcel počuť celé. Stále som si myslel, že Oliver je silný človek, no až teraz som začal chápať, aká je naozaj výnimočná.
"Dobre," prikývla a pokračovala: "Psychologička na základe rozhovoru a pár obrázkov zistila, aká tragédia postihla našu rodinu a poradila im, aby predo mnou o Stele hovorili čo najmenej a aby mi našli nejakú aktivitu, ktorej sa môžem venovať. Jediný problém bol, že všetko už robila predtým Stela. Ich zázračná dokonalá dcéra. Na radu psychologičky ma však zapísali na niekoľko krúžkov. Vlastne na všetky. Chodila som do škôlky a zo škôlky som chodila všade. V tom čase som začala chodiť na tanečnú a konečne ma niečo bavilo. Bola som tam šťastná. Bola som voľná. Slobodná. Bola som niekde, kde nebola Stela. Nie však nadlho. Rodičia mi celý život pripomínali, aká bola úžasná. Vždy, keď som spravila niečo zlé, počúvala som, že Stela by to neurobila. Keď sa mi niečo podarilo, počúvala som, že Stela by to urobila inak alebo lepšie alebo že by sa jej to určite páčilo. Stela mala krajšie vlasy, Stela rýchlejšie plávala, Stela si vedela lepšie osedlať koňa, Stela vyhrala olympiádu, Stela vedela nádherne spievať, Stela je teraz anjelik, kiež by som spoznala Stelu, Stela by ti poradila ako mám niečo robiť, Stela by ti šla príkladom... celý život som počúvala, že Stela bola lepšia ako ja. Vieš prečo mám taký obrovský strach z tmy?"
"Neviem," šepol som, pretože som nechcel, aby zbadala ako ma jej rozprávanie rozrušilo.
"Vždy, keď som počúvala, že Stela bola lepšia, utiekla som sa skryť. A raz som chcela niečo navariť. Mala som asi sedem a chcela som im spraviť radosť, no prihorelo mi to, polovica vykypela a zašpinila sporák a v kuchyni bol zmätok. Ja viem, že som to pokazila, bola som príliš malá a vôbec som sa do toho nemala púšťať, ale keď som znova počula, že Stela by to urobila lepšie, tak som ušla do pivnice, ktorú máme pod domom a skryla som sa tam. Keď som o pár minút chcela vyjsť, západka, ktorá držala dvere sa pošmykla a dvere sa zatresli a ja som tam sedela v tej tme niekoľko hodín, kým ma našli. A potom som si povedala, že budem najlepšia. Najlepšia vo všetkom, do čoho sa pustím, v škole, v krúžkoch, v tanci. Plávala som najrýchlejšie zo všetkých detí, mala som najlepšie známky, zúčastnila som sa každej olympiády, každej súťaže a všetky som vyhrala, no aj tak som stále bola a stále som malé smutné dievčatko, ktoré nemá skoro žiadnu sebadôveru a ktoré žije v tieni niekoho, koho nikdy nebude môcť prekonať. Celý život bol vo mne pocit, že som nebola dosť dobrá, že nie som dosť múdra, dosť šikovná, dosť priebojná. Celý život som musela bojovať o každý kúsok obdivu, o každý kúsok uznania, celý život som musela bojovať s duchom mojej mŕtvej sestry. Občas... občas mám pocit, že si ju vysnívali, že keď zomrela, tak si ju postavili na piedestál. Občas som si želala, aby nikdy nezomrela, aby som nemusela byť ja tá, ktorá prišla po nej. A..." odmlčala sa pričom sklopila pohľad: "A keď som bola malá, tak som si niekedy želala, aby sa nikdy nenarodila alebo aby som sa nikdy nenarodila ja."
"Bože môj," šepol som, pretože som si ani nevedel predstaviť, aké to pre ňu muselo byť.
"Hlavne ma prosím ťa neľutuj."
"Ja ťa neľutujem, ja ťa obdivujem Oliver," priznal som sa a dodal: "Obdivujem, čo si všetko dokázala aj napriek tomuto všetkému. A od dnešného dňa si nielen moja najlepšia kamarátka, ale aj človek, ktorý si získal môj najväčší obdiv a stal sa mojím vzorom."
"Harry," natočila sa ku mne a pohladila ma po líci.
"Nespravila som nič výnimočné. Som tá istá Oliver ako pred hodinou. Len teraz o mne vieš úplne všetko."
"Som rád, že si to zo seba dostala. A ešte viac som rád, že si sa zdôverila práve mne," pousmial som sa a pobozkal ju na čelo.
"Aj ja som rada," usmiala sa na mňa a dodala: "Mal by si ísť dnu."
"To určite nie," okamžite som odmietol a dodal: "Chcem ostať s tebou."
"Harry, naozaj by si mal ísť dnu, je tam Kendall a celá tvoja rodina. Nechcem ti pokaziť Halloween, na ktorý si sa tak tešil," presviedčala ma.
"Celý Halloween mám na háku. Už som ti povedal, že chcem byť s tebou," trval som na svojom.
"Harry. To je od teba naozaj milé, ale prosím, choď dnu. Urob to pre mňa."
"Nie," pokrútil som tvrdohlavo hlavou, pretože som vedel, že ma potrebuje.
"Harry, vyzývam ťa, aby si šiel dnu a pokračoval v party."
"Toto urobiť nemôžeš."
"Prečo?"
"Pretože ma potrebuješ. Nemôžeš ma teraz jednoducho od seba len tak odohnať."
"Nechcem ťa odohnať, len... potrebujem byť chvíľu sama."
"Tú chvíľku ti doprajem, keď si doma odskočím do sprchy."
"Tvrdohlavec," pokrútila hlavou.
"Harry, ako ťa mám presvedčiť, aby si šiel dnu? Dokonca som ťa vyzvala. Prečo ma nepočúvaš?"
"Pretože niekedy sa poslúchnuť nedá. Hlavne nie v prípade, keď viem, že si sama praješ, aby som zostal."
"Čo ti dáva istotu myslieť si, že chcem, aby si ostal?"
"Vlastne nič. Iba som si myslel, no ale keď nechceš, tak fajn," nakoniec som si porazene povzdychol a postavil sa. "Dovoľ mi aspoň zavolať ti taxík."
"Harry," šepla.
"To je v poriadku Oliver. Chápem, že chceš byť sama a usporiadať si myšlienky. Choď domov a oddýchni si," usmial som sa a pohladil ju po líci.

Po tom ako som počkal, kedy Oliver nastúpila do taxíka, som sa vrátil do reštaurácie. Neregistroval som nikoho, pretože som sa sústredil iba na jednu jedinú osobu.
"Kde je?" zreval som na Liama, ktorý sa ma až zľakol.
"Kto?" prekvapene na mňa pozrel.
"Derreck," odvrkol som a pri jeho mene som zaťal päste.
"Odišiel hneď po tom, ako si sa vyparil aj ty. Stalo sa niečo?" prikročil ku mne a ja som si až vtedy uvedomil, ako asi musím vyzerať.
"Nič vážne Liam," potľapkal som ho po ramene a uvoľnil sa.
"Iba som s ním chcel prebrať pár veci ohľadom utorkového vystúpenia," dodal som prvé, čo mi napadlo.

"Vybodni sa na prácu a poď si dať do nosa," zavesil sa na mňa, no ja som to musel odmietnuť. Mal som na práci niečo iné, potreboval som sa čo najrýchlejšie dostať domov.

Potichu som otvoril vchodové dvere, aby nezaregistrovala, že som prišiel a pomaly si to nasmeroval do kuchyne. Otvoril som dvere od poličky, v ktorej sme mali sviečky a vzal som všetky so sebou do obývacieho pokoja, odkiaľ som odsunul stôl a porozkladal som ich na zem a zapálil ich.
"Tak fajn," nadýchol som sa a neistými krokmi som sa vybral hore schodmi, pričom som si to nasmeroval k jej izbe. A síce ma požiadala, aby som sa vrátil na párty, ja som nemohol. Potreboval som sa uistiť, že bude v poriadku, pretože každý kúsok môjho tela kričal. Kričal od bolesti z toho ako jej Derreck ublížil, od hnevu, že som to dovolil zájsť až tak ďaleko a od zúrivosti na samého seba, že som sa o ňu viac nezaujímal.
"Oliver spíš?" nesmelo som sa ozval vo dverách, síce som odpoveď poznal. Vedel som, že je hore, pretože ju prezradil jej tichý vzlyk z pod periny, do ktorej bola zababušená až po uši.
"Harry vráť sa na tú párty," odvetila s roztraseným hlasom, no ja som si to už smeroval k jej posteli a vyzúval si topánky. Sako som si prevesil cez kreslo a ľahol si k nej do postele, no Oliver sa ani nepohla, pričom musela cítiť, že som si k nej ľahol. Otočil som sa na bok a opatrne som odhrnul perinu z jej tváre.
"Nemôžeš sa tu schovať na celý život," posunul som si hlavu na vankúš bližšie k jej a rukou jej prešiel po rozstrapatených vlasoch.
"Dnes mám na to právo," potiahla nosom.
"Tak mi dovoľ ostať tu s tebou," zložil som si ruku pod hlavu a celý čas ju pozorne sledoval.
"Kvôli hlúposti prídeš o párty," snažila sa ma presvedčiť.
"Tak po prvé, to nie je hlúposť a po druhé neznesiem myšlienku, že sa trápiš," priznal som sa s druhou časťou kúsok neisto.
"Život je aj o trápení, nie?" mykla ramenami.
"Na ktoré však nemusíš byť sama," doplnil som ju a začal som si pohmkávať jednu melódiu z mojich obľúbených piesní. Bola od Rascal Flatts a pieseň sa volala I won´t let go.

"Čo to robíš?" zamračila sa na mňa a ja som sa iba pousmial, pričom som začal potichu spievať slová piesne:
It's like a storm Je to ako búrka,
That cuts a path ktorá odreže cestu.
It's breaks your will. Zlomí to tvoju vôľu.
You think you're lost Myslíš si, že si stratená,
But you're not lost on your own ale nie si stratená sama.
You're not alone Nie si sama.
I will stand by you Budem stáť pri tebe,
I will help you through pomôžem ti cez to.
When you've done all you can do Keď si urobila všetko čo si mohla.
If you can't cope Keď si nemôžeš poradiť.
I will dry your eyes Usuším tvoje oči,
I will fight your fight vybojujem tvoj boj,
I will hold you tight budem ťa pevne držať
And I wont let go a nenechám ťa odísť.
Po prvom refréne sa Oliver znova rozplakala a ja som si ju k sebe privinul, pričom som ju pobozkal do vlasov. Držal som ju silno v náručí a ona ma poprosila, aby som pokračoval, no ja som miesto toho vstal z postele a vystrel som k nej ruku.
"Poď na chvíľku so mnou," šepol som a ona mi po menšom zaváhaní podala ruku. Cestou dole do obývacieho pokoja som začal s druhou slohou, pričom som ju stále objímal.
It hurts my heart Ubližuje to môjmu srdcu
To see you cry vidieť ťa plakať.
I know it's dark Viem, že je temná
This part of life táto časť života.
Oh it finds us all Nájde si to nás všetkých.
And we're too small A my sme príliš malí na to
To stop the rain aby sme zastavili dážď,
Oh but when it rains... oh, ale keď prší...
I will stand by you Ja budem pri tebe.
And I won't let you fall A nenechám ťa spadnúť.
Don't be afraid to fall Neboj sa pádu,
I'm right here to catch you Som priamo tu, aby som ťa chytil.
I wont let you down Nenechám ťa dole,
It wont get you down Nestiahne ťa to dole.
Your gonna make it Zvládneš to.
Yea I know you can make it Viem, že to môžeš zvládnuť.
"Harry," pozdvihla ku mne tvár, keď sme došli do obývacieho pokoja a uvidela tie sviečky.
"Myslím, že by si si mala uctiť jej pamiatku," šepol som a prikročil som ku sviečkam, ku ktorým som si sadol do tureckého sedu.
"A nie len to. Mala by si ju aj nechať ísť," dodal som po zaváhaní.
"Toto nemusíš robiť," počul som jej hlas, pričom ostala stáť na mieste.
"Nerobím to preto, že musím. Robím to pre teba," otočil som k nej tvár a ukázal jej rukou na miesto vedľa mňa. Oliver pomalým krokom si to nasmerovala ku mne a opatrne si ku mne prisadla.
"Ja neviem, čo mám robiť," pozrela sa na mňa.
"Budeme robiť, čo si len praješ. Môžeme tu iba mlčky sedieť alebo sa môžeme za ňu pomodliť. Alebo si môžeš predstaviť, že je tu s tebou a povedať jej všetko, čo máš na srdci," navrhoval som možnosti.
"Neviem, čo by som jej mala povedať," povzdychla si.
"Tak začnem ja," nadýchol som sa a ona na mňa prekvapene pozrela.
"Harry..." chcela niečo povedať, no ja som začal skôr ako to stihla.
"Ak si aspoň z jednej polovice ako Oliver, tvoja sestra, tak sa určite pýtaš, na čo je toto všetko dobré. Nemám pravdu?" opýtal som sa a na chvíľku som sa odmlčal. Z profilu som videl Oliver ako ma pozoruje a ja som sa zhlboka nadýchol a pokračoval: "Síce som ťa osobne nepoznal, určite si bola výnimočná osoba. No to je aj Oliver. Tvoja sestra je ten najúžasnejší človek, ktorého som kedy stretol. Je to človek s veľkým srdcom, obrovskou charizmou a zmyslom pre dokonalosť. Oliver mi zmenila život a v podstate ma zachránila pred sebou samým. A preto jej to dlhujem. Dlhujem jej odpútať sa od teba a vyjsť na svetlo bez toho, aby ťa mala pri každom svojom kroku. Dovoľ jej dýchať bez toho, aby mala pocit, že ti tým berie kyslík. Dovoľ jej slobodne žiť bez toho, aby si myslela, že ti zaberá tvoj priestor. Nechcem, aby na teba zabudla, chcem, aby sa od teba odpútala. A síce ani jeden z nás nezmení zmýšľanie vašej rodiny, môžeme začať u jej vlastného zmýšľania. Tak ako sa bude brať ona, bude ju postupne brať aj jej okolie. Pomôž mi, aby si uvedomila, aká je výnimočná, pretože ja nedovolím, aby zvyšok života žila v tvojom tieni."




A/N: ďakujeme krásne :)
Nika plne chápem tvoje rozhorčenie :D ani ja ho nemám rada, je to slizún totálny :D jo už končíme tretiu sériu :)

V nasledujúcej časti Spali ste spolu Liv prekoná svojich dlhoročných démonov a vďaka Harrymu nechá Stelu odísť. Spolu s Gemmou a Anne strávia spoločný deň aj s Kendall a Harry potom odíde za povinnosťami.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Nika Nika | 4. září 2016 v 11:16 | Reagovat

Skoda, ze Derreck nedostal cez usta :D :D ale neverim, ze to Harry necha tak :D cize sa tesim ;)
Chudak Liam ako sa ho zlakol :D :D :D
A snad ani nemusim hovorit aky bol Harry v tejto casti zlaty :) :)
Tak len rychlo pokracovanie :D :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama