Challenge Accepted - 42. kapitola: Som presne tam, kde chcem byť

25. září 2016 v 23:48 | Sophie |  Challenge Accepted

On ju naučil žiť, ona ho naučila byť tým, kým v skutočnosti je. On ju naučil nebáť sa, ona ho naučila veriť ostatným. Obaja boli stratení... kým nenašli toho druhého.


V minulých častiach: Harry trávil väčšinu svojho času v LA s Kendall, no vždy, keď mohol, vrátil sa do Londýna, aby prichystal Liv prekvapenie. Tá to nemohla tušiť a z jej strany to vyzeralo, akoby sa na ňu Harry vykašľal. Preto ju prekvapilo, keď sa Harry po súťaži zjavil, aby jej zablahoželal a vzal ju na večeru. Ona sa však už prisľúbila spolužiakom a tak namiesto spoločne stráveného večera sa medzi nimi dvoma strhla hádka.



Pozerala som na Harryho ako otvára dvere. Harry odchádzal. Odchádzal preč, odo mňa. Opúšťal ma. Druhýkrát ma nechal stáť v slzách a otočil sa mi chrbtom. Len čo za sebou zatresol dvere, cúvla som pár krokov a skĺzla som popri stene na zem. On už nechce, aby sme sa ďalej vyzývali, on už nechce, aby sme si plnili sny. On ma opustil.
Chvíľu som tam sedela na podlahe s kolenami pritisnutými k hrudi a prestávala som vnímať svet okolo. Jediné, na čo som dokázala myslieť, bola naša hádka, na všetko, čo mi povedal, na všetko, čo som ja povedala jemu, na to, ako mi je ľúto, čo som mu povedala, na to, že sa neozval, že mi nezavolal, že som niekoľko nocí nespala, že som sa oňho zakaždým bála, hoci zakaždým som v novinách videla, že deň predtým sa skvele bavil, na to, že sa na mňa vykašľal a žil si svoj život, akoby sme sa nikdy nestretli a na to ako odišiel. Znova. A bolelo to. Veľmi. Viac, ako prvýkrát.
Bolo to, akoby ma niekto rval na kusy, akoby niečo vo mne zomieralo, akoby niečo vo mne odchádzalo. Všetko, čo povedal, sa mi ozývalo v hlave znova a znova a ničilo to moje vnútro, ničilo to mňa.
"Chica?" začula som vedľa seba známy hlas.
"Yv?" pozrela som na ňu.
"Predpokladám, že na party ísť nechceš," povzdychla si.
"Prepáč, ale to nezvládnem," šepla som. "Ostatní..."
"Už išli, dokonca aj Jason, ostala som ťa čakať len ja, lebo... po poslednom mesiaci som sa bála, ako toto dopadne," priznala a sadla si vedľa mňa na podlahu, pričom ma objala.
"Úplne klasicky. Keď Harry niekoho zraniť chce, tak sa mu to zvyčajne aj podarí," povzdychla som si slabým hlasom.
"Mali by sme ísť, nemôžeme tu ostať. Poď odveziem ťa domov."
"Nechcem domov," šepla som a prvýkrát po dlhom čase som mala pocit, že to nie je domov. Nie, keď sa s Harrym hádame, nie, keď tam vlastne ani nie je.
"Tak ideme ku mne," povedala pevným hlasom. Len som prikývla, vstala som zo zeme a šla som poslušne za ňou.
Celú cestu v aute mi tiekli slzy, ktoré som nevedela zastaviť. Cítila som sa tak mizerne, ako ešte nikdy predtým. Harry bol môj najlepší kamarát a teraz... teraz som ho stratila.
"Chica, no tak," pozrela na mňa Yvonne zúfalo. Posledné tri týždne, odo dňa, kedy som sa stretla s Harrym v tom bare, kde sme boli na babskej jazde, sa ma snažila rozveseliť.

"Chica, no tak, veď sa aspoň trocha usmej. Vyhrali sme súťaž, o tri dni máte s Carlosom váš veľký tanečný deň, choreografia je úplne bombastická, všetko je v poriadku, tak sa netvár takto skleslo."
"Nie som skleslá," odvetila som jej a skontrolovala som mobil, hoci som ho kontrolovala pred piatimi minútami. Prekvapivo sa nič nezmenilo.
"To ti mám veriť? Veď sa už skoro vôbec nesmeješ, stále kontroluješ mobil a si čoraz viac smutná. Veď ty vyzeráš horšie ako opustená manželka," zasmiala sa.
"Nie si vtipná."
"Chica, no tak," pozrela na mňa. "Chýba ti, však?"
"Veľmi," pritakala som. "Je to môj najlepší kamarát. Ja viem, že mám našich chlapcov, aj chlapcov zo skupiny, ktorí sú skvelí, ale... Harry je môj najlepší kamarát. Cítim sa osamelá. Chýbajú mi naše výzvy, naše hry, naše rozhovory. Chýba mi on. A najhoršie na tom je, že mám pocit, že ja vôbec nechýbam jemu. Veď mi neodpísal na jedinú správu."
"Uvidíš, že na to má dobrý dôvod," povzbudzujúco sa usmiala.
"Verím tomu," pritakala som s povzdychnutím.

Kým sme došli k Yvonne, upokojila som sa natoľko, aby som prestala plakať. Vystúpili sme z auta a šli sme k nej domov, kde nikto nebol, lebo Ced bol s Gemmou na oslave a Emily šla s manželom a deťmi k babičke. Keď sme kráčali k jej izbe, volal mi Carlos, ktorému som sa ospravedlnila. Keď mi počul na hlase, že som smutná, tak mi len zaželal dobrú noc. Zložila som a pozrela som sa na obrazovku, na ktorej som mala fotku seba a Harryho na gauči, kde sme sa obaja rehotali do telefónu. Vtedy sme sa fotili asi dve hodiny a veľa sme sa pritom rehotali. Keď som si uvedomila, že takéto dni už nikdy nezažijem, zabolelo ma niečo v hrudi a ja som sa znova rozvzlykala.
"Čo ti to urobil?" povzdychla si Yv, keď videla, do akého stavu ma dostala jedna fotka.
"Ja... on..." nevládala som ani hovoriť.
"Bože, Chica," pozrela na mňa smutne.
"Pohádali sme sa. On... Harry chcel, aby som s ním šla na večeru. Ale ja som nemohla zrušiť plány s vami, keď sme už boli dohodnutí. Nebolo by to fér. A on povedal, že objednal luxusnú reštauráciu a chce, aby som šla s ním. Ale... on nepochopil, že ja nepotrebujem luxusné reštiky, ani menu, ani nič. Ja potrebujem jeho, svojho najlepšieho kamaráta. Potrebujem ho pri sebe, potrebujem, aby ma neopúšťal a on ma znova opustil," vzlykla som.
"Chica, tak si mala ísť s ním, veď na oslavu si nakoniec nešla."
"Yv, ide tu o princíp, on nemôže prísť po tom, ako mi za celý mesiac napísal jednu jedinú SMS a žiadať odo mňa niečo. Ani keď je Harry Styles."
"Si asi jediná, ktorá to tak vidí," zasmiala sa, no keď videla, že mi tečú slzy, objala ma. "Uvidíš, že to vyriešite, ste predsa najlepší kamaráti."
"Nevyriešime," vzlykla som. "On už nechce naše výzvy a ani sny a... on už nechce nič. Povedal, že so mnou len stráca čas... a že som ho sklamala. A ja som mu povedala nepekné veci, ako som mu to mohla povedať? Ako som preboha mohla povedať... bože, veď ja som mu ublížila. Bola to odo mňa hnusná podpásovka."
"To bude dobré," hladila ma po vlasoch.
"Ako mám..." nedokázala som to vysloviť, lebo som naozaj nevedela prísť na to, ako mám žiť bez neho.
"Chica, len ste sa pohádali."
"To nebola len hádka. On ma opustil," vzlykla som.
Ani neviem ako a kedy som zaspala. Viem len, že sa mi celý čas snívalo, ako Harry odchádza, ako mu ja hovorím, že ho Kendall opustí a ako mi on hovorí, že som ho sklamala a nič preňho neznamenám.
Ráno som sa prebudila a zišla som dole do kuchyne, kde už bola Yv, ktorá robila raňajky. Keď som vošla, premerala si ma.
"Lepšie?"
"Stále sa cítim pod psa. Povedala som mu niekoľko hrozných vecí. On mne tiež, ale... ja sa jednoducho cítim hrozne. Mám výčitky."
"Prečo?"
"Povedala som niečo, čo som nemala."
"To aj on."
"Áno, ale to je jeho kapusta. S tým musí žiť on. Ja len... cítim sa vinná. Musím sa mu ospravedlniť."
"Asi by si mala najprv počkať, kým vytriezvie," podotkla.
"Prečo?" pozdvihla som obočie, zatiaľ, čo Yv zobrala noviny a položila ich predo mňa. Neverila som vlastným očiam. Všade boli obrázky opitého Harryho ako vychádza z baru, ako sa tacká k taxíku, ako robí bordel na letisku.
"To si z mňa robí srandu!" zvolala som.
"Chica," snažila sa ma zastaviť Yv, ale bolo neskoro. Vošla do mňa taká zlosť. Tak ja plačem celú noc, mám výčitky, že som mu povedala niečo hnusné a prvé, čo urobí on je, že zalezie do baru a zleje sa?

Nasadla som do svojho auta, ktorým sme prišli k Yv a ktoré večer šoférovala ona a doma som bola do pár minút. Nepozerala som ani na predpisy, ani na značky, dokonca som raz šla na červenú. Bolo mi to jedno.
"Liv?" začula som Gemmin hlas z kuchyne.
"Ešte spí?"
"Uhm," prikývla.
"Chica, kroť sa," zasmial sa Ced. "Keď v noci prišiel, nevedeli sme ho dostať do izby."
Namosúrene som vošla k Harrymu do izby bez toho, aby som klopala. Otvorila som dvere, došla som k oknu, odtiahla som žalúzie a stiahla som z neho perinu.
"Hej!" zamumlal rozospato a všade v izbe bolo cítiť alkohol.
"Ja ti dám také hej!" zavrčala som.
"Oh, Oliver."
"Áno ja."
"Nepovedali sme si všetko včera?" pretočil očami.
"To teda rozhodne nepovedali," pokrútila som hlavou, pričom som nekričala, lebo som naňho stále brala ohľad.
"Stlm sa, bolí ma hlava."
"Tak to je jedine tvoj problém!"
"Môj problém a tvoja chyba, lebo to ty si sa na mňa vysrala!"
"Tak to nie je a ty to dobre vieš! Ja nemôžem za to, že ty si zadubený egoista!"
"Čože som?"
"Zadubený egoista," zopakovala som.
"Otravná ignorantka," vrátil mi a ľahostajne sa hodil do postele.
"Pozeraj sa na mňa, keď sa s tebou rozprávam!" skríkla som naňho.
"Ale ja som s tebou skončil!" odvrkol.
"Ty si taký idiot, Harry! Ja som celú noc premýšľala nad tým, ako sa ti ospravedlním a nemohla som spať, lebo som mala výčitky svedomia a ty prvé, čo urobíš je, že sa opiješ. Ako vždy si si vybral to najľahšie riešenie! Alkohol. Veď prečo nie, opijem sa, spravím bordel na letisku a seriem na všetkých a všetko, som predsa Harry Styles!"
"Áno, presne tak, toto som ja Oliver a konečne si to pochopila!"
"Jediné, čo som pochopila je, že si ešte väčší kretén, ako si bol včera večer," povedala som sklamane.
"Možno, ale pokiaľ viem, to nie je tvoj problém, však?"
"Nie je?"
"Nie, Oliver, včera si ma sklamala tak ako nikdy nikto. Veril som ti. Veril som, že to, čo máme medzi sebou je skutočné, že naše priateľstvo je skutočné a výnimočné. No zradila si ma. Práve ty, od ktorej som to najmenej čakal. Ako som povedal včera, je koniec, žiadne ďalšie výzvy, žiadne ďalšie sny a plány. Choď do čerta, Oliver!" vyštekol na mňa.
Každé jedno slovo, ktoré vyslovil, bodalo ostrejšie ako nôž. Nechcel ma pri sebe. Odohnal ma. Definitívne.
"Chcela som sa ti ospravedlniť, naozaj som chcela, ale..."
"Nepotrebujem ani teba, ani tvoje ospravedlnenia," hovoril ešte priopitým hlasom.
"Chcela som sa ti ospravedlniť," hovorila som ďalej a ignorovala som, že ma prerušil, "ale nemienim sa ospravedlňovať niekomu, kto o to nestojí a kto si to nezaslúži. Neviem, kto si, ale ak raz stretneš Harryho, môjho najlepšieho kamaráta, tak mu povedz, nech sa vráti."
"On sa nevráti. A medzi nami to nikdy nebude rovnaké," hovoril odmerane a mňa niečo vnútri bolelo.
"Tvoje posledné slovo?" šepla som, lebo ak by som to povedala nahlas, tak sa zosypem.
"Moje posledné slovo," povzdychol si a pretočil očami. Len som naňho hľadela a nevládala som sa pohnúť.
"Budeš tam stáť a čumieť ešte dlho? Chcem sakra spať, tak mi zmizni z očí!"
"Neboj sa, zmiznem," odvetila som pevným hlasom. Zrazu nebolo ani stopy po slzách, či smútku. Ostalo len prázdno. "Včera si ma vyzval, aby som ti dokázala, že nie som jedna z tých, ktoré sú s tebou pre to, kto si. Fajn. Práve preto, kto si práve teraz, s tebou nechcem byť. Nechcem byť s Harrym Stylesom, chcem byť s Harrym, no ako si vravel, on sa už nevráti."
Vyšla som z jeho izby, pričom som nezabudla silno tresnúť dverami a šla som k sebe, kde som si vytiahla kufor, otvorila skriňu a začala som z nej hádzať veci do kufra.
"Liv?" začula som za sebou Gemmin hlas. "Čo to robíš?"
"Odchádzam."
"To nemôžeš," pokrútila hlavou. Nijako som nereagovala, len som sa balila ďalej. "Liv," pozrela na mňa smutne. "Vieš, že to tak nemyslel. Je opitý a zranený, neviem, čo sa medzi vami včera stalo, lebo sme odišli, keď ste sa začali hádať, ale... vieš, aký je. Nechoď preč."
"Nemôžem tu ostať, Gemma, prosím, pochop ma."
"Kam pôjdeš?"
"Neviem, do hotela," šepla som, zazipsovala som kufor, v ktorom som mala najdôležitejšie veci a šla som s ním dole.
"Chica?" pozrel na mňa Ced, ktorý sedel v obývačke pred telkou.
"Vidíme sa v škole," usmiala som sa naňho a pozrela som na Gemmu, ktorej som podala kľúče od auta aj od domu. "Vráť to bratovi."
"Ale... my sme tvoja rodina," namietala. "Máš byť u nás, máme..."
"Zmluvu?" zasmiala som sa tej irónii. "Zmluva neexistuje, Gemma. A ak ide len o to, aby neboli problémy, nikto nemusí zistiť, že tu nebývam. Väčšinu veci mám aj tak tu."
"Chcela som povedať, že sa o teba máme starať."
"Ty sa postaraj hlavne o brata, dobre? Potrebuje to," šepla som. Hoci ma bolelo všetko, potrebovala som sa uistiť, že Harry bude fajn.
"Dovoľ mi aspoň ťa odviezť."
"Tak dobre," prikývla som.

Ced nám pomohol naložiť môj kufor do kufra auta a ja som nasadla vedľa Gemmy. Premýšľala som, kam vlastne pôjdem a potom mi niečo napadlo a Gemme som nadiktovala adresu. S úsmevom na mňa pozrela a prikývla. Keď sme zaparkovali pred jeho domom, šla som k dverám s malou dušičkou, hoci Gemma kráčala vedľa mňa. Zazvonili sme a o pár chvíľ sa pred nami objavila známa tvár.
"Ahoj," usmiala som sa naňho. "Môžeš ubytovať jedného bezdomovca?"
"Pravdaže, Liv, určite, len... čo sa stalo? Prečo nie si u Harryho?"
"Môj brat je kretén, Niall, ale to si vedel už aj predtým, však?" pozrela naňho Gemma. "Vezmeš Liv kufor?"
"Samozrejme," pritakal a vybral môj kufor z jej auta. Gemma sa zdržala len chvíľu a potom šla za Cedricom, lebo mali ísť na obed a ja som sedela v obývačke u Nialla, ktorú som už dosť dobre poznala z futbalového zápasu.
"Tak Liv, čo sa stalo?" prisadol si ku mne. Len čo sa mi milo prihovoril, hrádza povolila a pretiekla a ja som sa znova rozplakala. Niall ma okamžite objal a ja som plakala, až kým som vyčerpane nezaspala.
Na druhý deň som sa prebrala v hosťovskej izbe. Pomaly som zišla dole a urobila som Niallovi raňajky. Ja som na ne akosi nemala chuť, tak som sa rozhodla, že sebe nespravím. Niall ostával doma opäť celý deň, keďže víkend mali voľný a ja som deň strávila myšlienkami na to, čo sme mohli s Harrym robiť, keby sme sa nepohádali, lebo teraz by bol určite doma.
Tie myšlienky mi vôbec nepomáhali. Vlastne ma úplne odrovnali. Nebola som schopná robiť nič iné, len sa bezcieľne potulovať po dome. Cítila som sa ako prázdna ulita. Po niekoľkých hodinách vo svojej izbe, som vstala z postele a šla som dole k Niallovi, ktorý pozeral telku. Prisadla som si k nemu, otočila som tvár smerom k obrazovke, no nevnímala som, čo išlo.
"Liv, takto to ďalej nejde," pozrel na mňa smutne. Zavolal dokonca aj Yv, no ani ona ma nedokázala rozptýliť. Povedala som jej len jednu vetu. Nejdem do školy.
"Hm..."
"Veď ochorieš," povzdychol si. Nialla som mala rada, aj ostatných chalanov. Zblížila som sa s nimi, kým bol Harry preč. Dávali totiž pozor na Gemmu a aj na mňa, no Harry bol moja spriaznená duša, najlepší kamarát, ktorého nikto nemohol nahradiť a ja som sa bez neho cítila naozaj mizerne.
"Mhmm."
"Liv, prosím, prestaň, desíš ma. Chcem späť starú vysmiatu Liv."
"Prepáč," šepla som.
"Liv, neospravedlňuj sa. Len... nechcem ťa vidieť takto."
"Ja som len chcela, aby sa vrátil," šepla som. "Len som ho chcela späť."
"Liv, nechcem, aby si teraz nejako vybuchla, ale... ty ho ľúbiš?" pozrel na mňa s otázkou v očiach.
"Pravdaže. Tak ako vás všetkých. Možno Harryho trocha viac. Predsa len je to môj najlepší kamarát, alebo aspoň bol. A to všetko, čo pre mňa urobil... samozrejme, že ho ľúbim."
"Ale ja som myslel ako... ako, jemine... myslel som, nie, či ho ľúbiš ako kamaráta, ale či ho ľúbiš ľúbiš," povedal významne.
"Aha," vydýchla som, keď mi došlo, čo tým myslel. "Nie. To nie."
"Ja len kvôli tomu, lebo si z toho taká nešťastná."
"Prišla som o niekoho, pre koho by som urobila čokoľvek na svete, smútok, ktorý cítim, neviem ani len vyjadriť."
"Bude to dobré, uvidíš," objal ma okolo ramien.

Na druhý deň šiel Niall na koncert, ktorý mali chalani večer v nejakej relácii. Vlastne to nebol ani koncert, ale promo k ich novému albumu. A keď prišiel, tak sa nevrátil sám. Vedľa neho stál Harry, ktorému z očí sršali blesky. Prvých pár sekúnd som cítila neskutočné šťastie. Chcela som vstať a vrhnúť sa mu okolo krku. Radosť v mojich očiach musela byť na chvíľu vidieť a potom mi došlo, že ma už nikdy nechce vidieť a ja som znova zamerala svoju pozornosť na stenu predo mnou, ktorá mala zaujímavé štruktúry.
"Nechám vás," šepol Niall, ktorý sa zdekoval.
"Oliver, pobaľ si veci, odchádzame," povedal Harry autoritatívne.
"Nie."
"Prestaň aspoň teraz na chvíľu trucovať. Nemám čas na tvoje vymýšľanie. Choď si po veci, ideme domov."
"Nemám domov."
"To nemyslíš vážne, však?" spýtal sa, pričom na mňa zranene pozrel. Neodpovedala som.
"Oliver, hovorím s tebou."
"No tak, Oliver, prestaň ma rozčuľovať!"
"Oliver! Okamžite si choď po kufor a poď so mnou, lebo ťa domov odvlečiem nasilu!"
"Nemám domov! Môj domov je tam, kde je môj najlepší kamarát a ten je očividne niekde ďaleko a nevráti sa, takže s tebou ja nikam nejdem!" dvihlo ma z kresla.
"Vieš ty čo? Fajn, serieš ty mňa, seriem ja teba," zavrčal a otočil sa mi chrbtom. Tretíkrát. Nahnevane som sa zohla po papuču a šmarila som ju po ňom. Našťastie som však minula a Harry medzitým zmizol vo dverách.

"Ja nikam nejdem," protestovala som u Nialla v hosťovskej.
"Chica, pripravovali sme to mesiac," povzdychla si Yvonne.
"Nie, nejdem," krútila som hlavou.
"Olivena neser ma!" pozrela na mňa Gemma, ktorej sa čoraz viac páčilo používať Olivena, keď sa na mňa hnevala. "Toto si oblečieš, sú to tvoje šaty, ktoré si sama robila, toto si obuješ a do hodiny si doma. Ja idem dozrieť, aby všetko dopadlo ako má a ty sa neopováž neprísť na vlastnú narodeninovú oslavu!"
"Ale..." chcela som namietať.
"Žiadne ale! O tomto nediskutujem! O hodinu," zavrčala a odišla.
"Aspoň vieme, po kom je jej brat taký impulzívny," zasmiala sa Yv.
"Nebola si vtipná," zamumlala som a neochotne som sa odvliekla do sprchy, z ktorej som vyšla príliš rýchlo. "Kto všetko tam bude?"
"Všetci. Spolužiaci, skupina s ich priateľkami, Lou s tou rozkošnou malou, samozrejme môj brat, ktorý kvôli Gemme nafúkal asi dvesto balónov, len aby bolo všetko tak, ako pre teba pripravila, Andy alebo tak nejak sa volá ten Liamov kamoš. A Jason."
"A..."
"No je to jeho dom," odvetila mi, kým som sa česala.
"Jasné," prikývla som.
"Pripravená?"
"Na čo?"
"Na oslavu a na stretnutie s Harrym."
"Ani na jedno. Jedného sa bojím a druhého sa doslova desím."
"Uvidíš, že to dopadne skvele," usmiala sa na mňa. "A teraz poďme, lebo keď ťa neprivediem na čas, tak ma moja budúca švagriná zlynčuje skôr ako sa vydá za môjho brata a ja sa budem môcť navliecť do šiat družičky," zasmiala sa a spolu sme zišli dole, kde nás čakal Niall, s ktorým sme šli na aute.
Keď sme prišli domov, boli tam už všetci. Najprv mi zaspievali Happy birthday, potom ma vyobjímali, vystískali a dali mi darčeky. Čakala som, že Harry tam niekde bude, že sa postavíme oproti sebe a všetko, čo sa udialo bude preč. No nebol tam. Hľadala som ho všade, no nebol tam. Neprišiel ani len na moju narodeninovú oslavu.
So všetkými som sa rozprávala, usmievala, fotila a bola som naozaj šťastná, no k úplnému pocitu šťastia mi chýbal jeden dôležitý človek. Potrebovala som byť chvíľu sama a tak som vyšla na terasu.
"Aj on sa trápi," prisadol si ku mne Louis.
"Vážne?"
"Vážne. Dovolím si tvrdiť, že takto smutného som ho ešte nevidel."
"A ja si dovolím súhlasiť," pridal sa k nám Liam.
"Ver nám, poznáme ho dlho," pousmial sa Zayn.
"Ale on tu nie je."
"Možno si len myslí, že by si ho tu nechcela," mykol ramenami Niall.
"To nie je pravda."
"Nám to hovoriť nemusíš, my to vieme," pousmial sa Zayn.
"On však nie," doplnil ho Liam.
Usmiala som sa na nich a chcela som vybrať z vrecka mobil, aby som mu zavolala, no prišli po mňa Ced s Jasonom, že je čas na tortu.
"Niečo si želaj," tlieskala Gemma, keď predo mňa postavili obrovskú tortu s devätnástimi sviečkami. Zatvorila som oči a kým som v duchu opakovala želanie, sfúkla som všetky sviečky. Hneď na to som rozkrojila tortu a rozdala všetkým, ktorí mali chuť. Keď som videla, že sa všetci bavia, vybehla som na chvíľu do mojej izby, ktorá mi naozaj chýbala. U Nialla mi bolo fajn, ale tu som bola doma. Len čo som vošla, vedela som, že tam niekto bol. Niektoré veci boli uložené inak, ako som ich nechala, niektoré chýbali, cítila som tam Harryho vôňu a na posteli ležala obálka s mojim menom. Vedela som, že to písal Harry. Vzala som ju do ruky a vybrala som z nej lístoček.
Oliver,
Mrzí ma, že sme sa hádali, mrzí ma to všetko. Dôvod, prečo som sa ti neozval je na tejto adrese. Nechcel som pokaziť prekvapenie. Všetko najlepšie
Tvoj Harry xx
Vedľa lístka bol ďalší s adresou a v obálke boli aj kľúče. Pozerala som na to asi len desať sekúnd. Hneď po tom som sa dvihla, zbehla som dole schodmi, hodila som na seba kabát a vybehla som vonku. Keďže všetci v dome, vrátane mňa už niečo vypili, zavolala som si taxi. Mala som síce asi len dve deci vína, ale aj tak som nechcela šoférovať. Len čo došiel, nadiktovala som mu adresu z lístku. Zaviedol ma do centra mesta, kde boli nejaké obchody. Šla som podľa lístka až k číslu, ktoré malo byť to na papieri. Chvíľu som pozerala a premýšľala, čo môže byť dnu a či som tam správne. Potom som vybrala kľúče z vrecka kabáta a otvorila som. Sedeli. Vošla som dnu, kde bola samozrejme tma. Na stene som nahmatala vypínač a zapla som svetlo. Keď sa rozsvietilo, nemohla som uveriť vlastným očiam. V tom obchode boli moje výtvory. Všade naokolo boli veci, ktoré som vyrábala. Ostala som v šoku stáť uprostred tej nádhery a nevedela som sa vynadívať. Toto predo mnou Harry tajil? Toto pre mňa Harry urobil? On mi daroval obchod? Môj vlastný?
Ani neviem ako a na tvári som pocítila slzy. Bola som dojatá. A šťastná. Harry mi daroval vlastný obchod. Len pre mňa a pre moju tvorbu. On na ňom pracoval celý ten čas, čo sa mi neozval. Všetko to bolo preto, aby ma prekvapil a ja hlúpa som sa s ním pohádala.
"Gemma?"
"Liv, kde si? Vyparila si sa z vlastnej oslavy," hovorila mi do telefónu.
"Kde je Harry?"
"Neviem, odišiel pred oslavou."
"Ale nevravel ti kam ide? Niečo? Hocičo? Hocijaký náznak?" prosila som. Musela som ho nájsť.
"Hovoril niečo o výnimočnosti," povedala a očividne nechápala, o čom Harry hovoril, no ja som to pochopila.
"Ďakujem," zasmiala som sa do telefónu, lebo som presne vedela, kde Harry je. Vyšla som z obchodu, ktorý som zamkla a znova som si zavolala taxi. Keď som povedala, kam chcem ísť, pozrel na mňa ako na blázna.
"Prosím, sú to moje narodeniny a na tom kopci je jeden z najdôležitejších ľudí v mojom živote. Nemôžem osláviť svoje narodeniny bez neho."
"Slečna, ste si istá, že je tam?"
"Úplne. Prosím," pozrela som naňho.
"Tak dobre slečna," pritakal a dupol na plyn. Celú cestu som sa usmievala. O chvíľu uvidím Harryho. Bola som si viac než istá, že tam bude.

"Tak sme tu," oznámil mi napokon, keď sme zastali v úplnej tme.
"Ďakujem," šepla som a keď som mu zaplatila, vystúpila som z auta. Len čo odišiel, zistila som, že som v riadnej kaši, lebo všade bola tma ako v rohu a ja som netušila, kde stojím. Jediná možnosť, ako ho nájsť, bolo začať volať jeho meno.
"Harry!" skríkla som prvýkrát a nikto sa neozval. "Harry!" skúsila som to hlasnejšie, no opäť nikto nič. No tak, musíš tu byť, viem, že si tu, hovorila som si v duchu.
"HARRY!"
"Oliver?" začula som jeho hlas trocha ďalej odo mňa. Netušila som, kde presne je, ale vydala som sa za ním. Po chvíli sa zasvietili svetlá na jeho aute a ja som zrýchlila krok. Harry mi šiel pomaly oproti akoby neveril tomu, že som tam. Keď som bola tesne predtým, zakopla som a pristála by som na zemi, ak by ma nezachytil. Znova.
"Sakra, blbé opätky," nadávala som, keď ma zachytil.
"Oliver, čo tu robíš?"
"Našla som tvoj list a... chcem sa ti ospravedlniť a poďakovať a neviem, čo skôr, mrzí ma, aká som bola, mrzí ma, čo som ti povedala a..."
"Oliver, vráť sa na party, sú to tvoje narodeniny."
"Ja viem."
"Máš plný dom ľudí, ktorí chcú byť s tebou a oslavu, ktorú ti usporiadala moja sestra s Yvonne a..."
"A ja chcem svoje narodeniny tráviť s tebou."
"Prečo?" pozrel na mňa smutne, akoby nechápal, že naozaj chcem byť s ním.
"Lebo ty si tu vždy pre mňa. Lebo ty si jediný, pre koho som dôležitejšia ako všetko ostatné, lebo ty ma vyzývaš, ty mi plníš sny, aj tie najskrytejšie, lebo ty si ten jediný, kto ma vie napáliť tak, že po ňom hádžem papuče, lebo ty si jediný, pri kom sa cítim naozaj živá a šťastná a schopná čohokoľvek. Lebo ty si jediný, ktorý je najdôležitejší pre mňa. Tak ma prosím už nikdy neodháňaj," šepla som. Harry na mňa chvíľu hľadel a potom ma silno objal. Pritúlila som sa k nemu a až keď ma objímal, cítila som sa konečne v poriadku.
"Klamal som ti," šepol. Keď som prekvapene dvihla hlavu, pokračoval. "Klamal som ti, keď som povedal, že chcem, aby si vypadla a že ťa nechcem pri sebe."
"Aj ja som ti klamala," šepla som.
"Ja viem," pohladil ma po chrbte. "Nie je ti zima? Nechceš ísť niekam do tepla?"
"Nie," pokrútila som hlavou. "Som presne tam, kde chcem byť. Tu na tomto kopci a s tebou," usmiala som sa naňho a vytiahla som mobil z vrecka.
"Snívam o tom, že si s tebou zatancujem na svoje narodeniny."
"Čo je to?" spýtal sa Harry, keď mu prišla SMS.
"Moje narodeninové prianie."



A/N: ďakujeme krásne :)
Nika tak pohádali sa ešte párkrát ale nakoniec to všetko predsa len dobre dopadlo :D aspoň zatiaľ :D

V nasledujúcej kapitole Podelím sa o všetko, no o ňu nie uvidíme Harryho pohľad na prípravy narodenín a na oslavu a potom sa začnú prípravy na Vianoce.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Mrs.Tomlinson Mrs.Tomlinson | Web | 26. září 2016 v 17:39 | Reagovat

Uf takže po jednej hádke ďalšia a ešte väčšia... holky vy ma vždy viete rozosmiať, ale aj rozplakať... a tak to bolo aj pri tejto časti... na jednej stánke mi bolo ľúto, že sa Liv s Harrym znova pohádali a ona odišla, ale na druhej som sa musela zasmiať keď po ňom hodila tú papuču :D mohla aspoň trafiť :D :D a na konci som rada, že si Liv našla Harryho prekvapenie a že potom šla za nim na ten kopec a vyjasnili si to... oni proste patria k sebe aj keď to teraz zatiaľ berú len že sú najlepší priatelia... veď ono im to raz dôjde že k sebe cítia niečo viac... a ja si na to rada počkám :D teším sa na ďalšiu časť aj na Harryho pohľad :D

2 Nika Nika | 26. září 2016 v 21:04 | Reagovat

Uplne suhlasim s Mrs. Tomlinson :D :D mohla sa aspon trafit :D ale neee :D
Som rada, ze sa uzmierili :) a chalani boli zlati ked hovorili, ze aj Harry sa trapi :D
Tesim sa na pokracovanie :D :D :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama