Challenge Accepted - 48. kapitola: Ponáhľaj sa

30. ledna 2017 v 17:44 | Soph |  Challenge Accepted

On ju naučil žiť, ona ho naučila byť tým, kým v skutočnosti je. On ju naučil nebáť sa, ona ho naučila veriť ostatným. Obaja boli stratení... kým nenašli toho druhého.

V minulých častiach: Harry dal Liv na Vianoce letenku domov na Slovensko a navyše tam šiel spolu s ňou, čím sa dobrovoľne vystavil tomu, že bude musieť čeliť jej otcovi. Len čo prišli, tak sa zoznámil s jej rodinou a s jej otcom viedol dlhý rozhovor, pri ktorom mu objasnil, ako sa veci majú a ako veľmi si Liv váži a má ju rád. Rovnako sa rozprával aj s Brunom, ktorý má však na vzťah týchto dvoch jasný názor. Podľa Bruna sa jeho sestra zamilovala a Harry tiež.



"A Peťko dostaj ešte autíško," hovoril mi malý a ukazoval mi celú plejádu hračiek.
"A od koho si dostal lego?"
"Od Mano a Altiho," usmial sa na mňa.
"To je krásne lego," pochválila som. Sedela som s ním v obývačke na koberci, kým Harry telefonoval s tým dementom, ktorého nemôžem ani cítiť.
"Zlatíčko, si v pohode?" pozrela na mňa mamka.
"Uhm. Len netuším, čo ten magor opäť chce," zavrčala som.
"Kto?" spýtal sa otec.
"Šéf chalanov. Je to ich manažér a riadi im životy. No nemyslím len to, že sa im snaží naordinovať, kedy majú koncerty a vystúpenia a rozhovory, ale hovorí im, kedy majú aký škandál vyvolať, kedy môžu ísť za rodinou, kedy nie, dokonca ich odvoláva z dovolenky. Chápeš, oni konečne môžu tráviť čas s rodinou a on si vymyslí nejaký zadubený dôvod, pre ktorý im pokazí voľno."
"To vážne?" pozrela na mňa Soňa.
"Ako Harry hovorí, to je showbiznis. No ničí ich to."
"Ty si sa s ním stretla?"
"Párkrát," prikývla som, pričom som sklopila hlavu. Na to posledné stretnutie som mala len tie najhoršie spomienky.
"Čo ti urobil?" zavrčal ocko, ktorý akosi vždy vedel, keď so mnou niečo nebolo v poriadku.
"Rozplakal ma."
"Livka pjakala?" pozrel na mňa Peťko.
"Len trošičku, ale teraz som šťastná, vieš prečo, drobček môj? Lebo ťa mám pri sebe," cvrnkla som mu po nose. "A chcem bisuu. Kto mi dá bisuu?" spýtala som sa ho. Bisuu bol jeho výraz pre pusu.
"Peťko, chcem bisuu," pozrela som naňho a on sa len zasmial. "Daj mi bisuu," chytila som ho na ruky a začala som ho štekliť.
"Livka!" smial sa.
"Chcem bisuu," opakovala som a malý potom našpúlil pery a dal mi božtek.
"Sladká," zasmiala som sa a pritúlila som si ho k sebe. Hlavičku mi položil na rameno a primojkal sa ku mne.
"Zlatíčko, ako dlho ostanete? Všimla som si, že nemáte žiadne veci."
"Sme tu len na otočku, mami, o pol dvanástej v noci nám to letí domov," odvetila som jej. Všetci na mňa pozreli, no v tom do obývačky vošli Harry s Brunom.
"Hally, ukážem ti autíško," chytil ho malý za ruku a ťahal ho so sebou k hračkám. Chvíľu som na nich dvoch pozerala a keď malý plynule prešiel na angličtinu, šla som do kuchyne umyť riad z raňajok.

"Mohla si to nechať tak," začula som za sebou hlas svojho brata.
"Prosím ťa, je to len šesť tanierov," mávla som rukou. "O čom si hovoril s Harrym?"
"O vás," odvetil mi jednoducho a začal odkladať umyté taniere.
"O nás?" začudovane som naňho pozrela.
"Uhm. O tom, ako si zmenila ty jeho, ako mení on teba, o tom, čo k sebe cítite," hovoril, akoby sa mi snažil vysvetliť niečo, čo som nechápala. A ja som naozaj nechápala.
"Pokračuj, neviem, o čom hovoríš," vyzvala som ho a odhryzla som si z medovníka, ktorý som zhrabla z misky na stole.
"Vy ste sa do seba zamilovali," oznámil mi a mne zabehlo. "Liv?" pozrel na mňa, keď som sa rozkašľala a nevedela sa nadýchnuť. "Liv?"
"V pohode," vydýchla som. "Som v pohode."
"Tebe to naozaj nikdy nedošlo," povzdychol si. "Nechápem. Nechápem, ako si si nevšimla, že ho miluješ."
"Bruno, ja som si to všimla, ale to, o čom rozprávaš ty je absurdné, hovorila som o tom aj s Harryho mamou, áno ľúbim ho, ale nie tak, ako si všetci myslíte."
"A ako?"
"Ako najlepšieho kamaráta, ako spriaznenú dušu. Vy to nechápete. Nikto to nechápe."
"Nie, to vy dvaja niečo nechápete," pozrel na mňa.
"Nevieš, o čom hovoríš," pokrútila som hlavou. Nevedela som pochopiť, prečo je pre ostatných tak čudné akceptovať, že my sa ľúbime len ako kamaráti.
"Neviem? Livka," podišiel ku mne a podvihol mi bradu. "Ako sa s ním cítiš?"
"Slobodná."
"A ešte?"
"Sama sebou."
"A ešte?"
"Bruno, čo odo mňa chceš počuť?"
"Ako sa s ním cítiš? Ako sa cítiš, keď je s tebou? Keď je pri tebe?"
"Už som vravela, slobodná, sama sebou, voľná, schopná všetkého, silná, chránená, v bezpečí..."
"Môžeš povedať a urobiť čokoľvek, cítiš sa odvážne, cítiš sa úplná, kompletná, však?"
"Uhm."
"A ako sa cítiš bez neho?"
"Sama, opustená, stratená..."
"Akoby si sa nemohla nadýchnuť, ani pohnúť, kým nie je pri tebe, že?"
"Kam tým mieriš."
"Tak sa cítim ja so Soňou," povedal.
"Bruno," oslovila som ho. "Ja viem, že svoju ženu miluješ, viem, že sa s ňou cítiš takto, no medzi mnou a Harrym je len... áno, medzi nami je láska. Veľká a silná a nevedela by som žiť bez neho, no nevedela by som žiť ani bez teba, lebo aj teba milujem hlboko. Viem, ako to musí vyzerať, ale naozaj medzi nami nič nie je. Ja ho poznám, viem, aký je, viem, kto je. A je to úžasný človek, no... prosím ťa Bruno, nikdy by som ho nemohla milovať ako žena muža. Tento človek nie je pre mňa a ja nie som preňho. A keď sme pri tom," zastavila som ho, lebo chcel niečo povedať. "Vo vzťahu nejde len o hlbokú lásku, ale aj o vášeň, nie? My nie sme materiál na spoločný život, veď ja o ňom vôbec nepremýšľam ako o chlapovi a viem, že ani on nepremýšľa o mne ako o žene. Bruno, Harry ma miliónkrát objal, miliónkrát ma pohladil, miliónkrát som ja objala jeho, no nikdy, opakujem nikdy to nebolo objatie muža a ženy. Myslím, že by som cítila, ak by sa mi páčil. Vedela by som, že sa mi páči. On nie je môj typ. Vedela by som, že ho chcem pobozkať, nie?"
"Aha, tak fajn," povzdychol si a ja som sa víťazne usmiala. "Už chápem, prečo vám to nedošlo. Takmer si presvedčila aj mňa," pousmial sa a vyšiel z kuchyne. To snáď nie, on si myslí, že to popieram.
"Zlatko?" vošla mamina.
"Prosím, ak aj ty začneš s tou pesničkou, že som zaľúbená do Harryho, tak to už fakt nezvládnem."
"Ja som sa ťa len chcela spýtať, či nechceš ísť pozrieť Bašku. Od jej mamy viem, že dievčatá sú dnes u nich."
"Vážne?" usmiala som sa na ňu.
"Úplne vážne," prikývla a ja som vybehla do obývačky, kde sa Harry ešte stále hral s Peťkom, no tentokrát pri nich bola aj Soňa.
"Harry? Ideš so mnou?"
"Kam?"
"Za mojou životnou láskou," usmiala som sa. Na malú chvíľu som mu v očiach zazrela zdesenie a potom som sa usmial a ja som si už nebola istá, či som to fakt videla, alebo mi preskakuje z Brunovej kázne.
"Jasné," pritakal.
"Kedy prídete?"
"Na obed sme doma, mami."
"Zaveziem vás?"
"Nie Soni, beriem si miláčika," usmiala som sa a viedla som Harryho do garáže.

"Autíčko moje milované," pohladila som kapotu, keď sme vošli. Harry sa posadil na miesto spolujazdca a ja som si uvedomila, že po veľmi dlhom čase šoférujem auto, ktoré má volant na ľavej strane.
"Vyzeráš nejako zvláštne," podotkla som, keď som dupla na plyn.
"Hm."
"Harry, čo sa deje? Ide o toho..."
"Nie."
"Tak o čo?" pozrela som naňho, keď sme zastali na červenej.
"Ale nič," pokrútil hlavou. Tri, dva, jedna... blik.
"Prosím ťa, nevrav mi, že môj brat vytasil aj na teba to, že sme sa zamilovali," povzdychla som si, pričom som vehemetne krútila hlavou.
"Povedal mi, že ma miluješ."
"Hej, aj mne. Nie je to absurdné?" pozrela som naňho rozhorčene. "Oni si myslia, že sme sa zamilovali. Chápeš?"
"Nie," pokrútil hlavou. "Podľa mňa im preskočilo. Mojej mame, tvojmu bratovi."
"Súhlasím. Je to absurdné. Oni nevedia, čo cítime."
"Vôbec to nevedia, nechápu náš vzťah."
"To teda rozhodne nechápu. Nevidia do toho a myslia si, že nám môžu hovoriť takéto absurdity. Dokonca aj Niall sa ma na to pýtal."
"Vážne?" pozrel na mňa Harry. Prikývla som mu a zabočila som na ďalšiu ulicu. "To im všetkým preskočilo?"
"Podľa mňa majú len bujnú fantáziu."
"Som rád, že my vieme, ako to je."
"Presne a nemusíme o tom nikoho presviedčať," prikývla som.
"Ľúbim ťa, Oliver."
"Aj ja ťa ľúbim Harry," usmiala som sa naňho a keď sme sa posťažovali na ostatných, zmenila som tému. "A čo chcel ten chrapúň?"
"Nechci vedieť," začal, no keď videl môj výraz, povedal mi, o čom s Derreckom hovoril.
"To nemysli vážne," soptila som. "Toho chlapa treba zastaviť."
"Oliver, myslím, že sme sa dohodli, že sa mu budeš vyhýbať."
"Nedohodli," pokrútila som hlavou.
"Prečo musíš byť taká tvrdohlavá?"
"Keby som nebola, bolo by to so mnou príliš jednoduché," zasmiala som sa.
"To je pravda."
"Takže, čo s Derreckom?"
"Nič, naozaj nechcem, aby si sa k nemu priblížila. Znova ti ublíži a to by som nezniesol, ak by si bola znova taká smutná. Nerád ťa vidím plakať."
"Už mi neublíži. Už nemá čím," usmiala som sa naňho a potom som pozrela na semafor, kde práve skočila zelená, tak som dupla na plyn.
"Ak ťa budem musieť vyzvať, tak to urobím," varoval ma.
"Veď dobre, nepodniknem proti nemu nič," rezignovala som. Naoko. Derreck, ja na teba vyhrabem toľko špiny, koľko som pre teba vyplakala sĺz, hovorila som si v duchu.
"Naozaj?" pozrel na mňa Harry.
"Neveríš mi?" spýtala som sa prekvapene.
"Ani trochu," zasmial sa, čím ma rozosmial tiež.
"Harry," zastala som pred bráničkou, keď sme vystúpili z auta.
"Áno?"
"Eh... musím ťa varovať. Moje kamošky sú directionerky. Nemusíš to prežiť."
"Prosím ťa, to zvládnem."
"Keď myslíš," zasmiala som sa a zazvonila som.

Otvoriť nám prišla Baškina mama, ktorá keď ma zbadala, okamžite ma vystískala. Hneď na to som jej predstavila Harryho, ktorému pekne pozdravila a potom sa zasmiala a s tým, že dievčatá odpadnú, nás poslala do izby. Chytila som Harryho za ruku a ťahala som ho k Baškinej izbe, ktorú som vedela nájsť aj vo veľmi vtipnej nálade a pri jej dverách som sa nadýchla a potom som ich otvorila.
"Čaute," pozdravila som.
"Olivena!"
"Bašena!" skríkla som a ona sa mi hodila okolo krku. Julka s Tankou na mňa hľadeli ako na zjavenie a potom sa k nám vrhli tiež. Harryho si všimli, až keď sa odo mňa odtiahli.
"Niekoho vám predstavím," usmiala som sa, no nestihla som už povedať nič, lebo Julka s Tankou spustili synchronizovaný piskot.
"Inak sú v poriadku," povedala mu Baška vážne, kým ho tie dve dusili v objatí. Bola tiež directionerka, ale zvládala to bez jakotu a kriku.
"Ty si skutočný," usmiala sa Tanka.
"Dievča, nezabúdaj, že máš priateľa," upozornila som ju.
"Ktorý sa naňho podobá," podotkla Baška. Pozrela som na Harryho, v mysli som si vybavila Kaca a potom mi došlo, že Baška má pravdu, tak trocha sa podobajú.
"Som skutočný," prikývol jej Harry.
"Varovala som ťa," usmiala som sa naňho.
"Pred čím?" pozrela na mňa Julka.
"Pred vami. A týmto jakotom. Myslela som si, že zareagujete nejako podobne."
"No ty by si takto nereagovala?" spýtala sa ma Tanka.
"Nie," povedali sme s Harrym naraz pobavene.
"Tá na mňa vie jačať len vtedy, keď je nahnevaná," zasmial sa on.
"To si vyprosím, ja na teba nejačím nikdy. Dokonca ani keď má milosť pán opicu."
"Naposledy si jačala."
"Naposledy si si zaslúžil," usmiala som sa naňho víťazoslávne a potom som pozrela na dievčatá, ktoré na nás prekvapene hľadeli.
Chvíľu po tom, ako jačali, boli trocha ostýchavé, no napokon sa rozhovorili a nešli zastaviť. Harryho sa vypytovali na všetko a všetkých zo skupiny a napokon si spravili niekoľko fotiek. Ležala som rozvalená na Baškinej posteli a usmievala som sa, keď som videla ako sa dievčatá upokojili a pokojne sa s ním bavili.
"Takže výlet do Ameriky, potom obchod a teraz výlet na Slovensko," ľahla si ku mne Baška. "Nabudúce čakám diamant."
"Ježiš, začni s tým ešte aj ty," pozrela som na ňu varovne.
"S čím?"
"S tým, že sme sa zamilovali."
"K tomu ti ja môžem povedať len jedno. Ty dobre vieš, že on nie je materiál na lásku," šepla mi. "No poznám ťa a viem, že..."
"Ani nepokračuj, Bašena."
"Viem, že ak by niekto zvládol vzťah s ním, tak ty. Či ho miluješ, si musíš ujasniť sama. Ja ti to hovoriť nebudem, lebo očividne nie si pripravená viesť tento rozhovor ani sama so sebou, no raz na to pripravená budeš a keď zistíš, že ho miluješ len ako kamaráta, budem pri tebe a keď zistíš, že ho miluješ, budem pri tebe tiež. A potom uvidíme, čo ďalej. No ty si jediná, kto môže vedieť, čo cíti."
"Ja viem, čo cítim," usmiala som sa na ňu.
"O čom hovoríte?" spýtala sa nás Tanka.
"Vyznávam jej lásku a práve ju žiadam o ruku," odvetila Baška.
"Povedala som áno," zasmiala som sa.
"Drahá moja," Baška ma objala.
"Navždy budeme spolu," pozrela som na ňu a silno som jej objatie opätovala.

"Máš skvelé kamošky," hovoril mi Harry, na ceste domov.
"Nevyľakali ťa? Ani ich jakot?"
"Priznávam, trocha ma to vydesilo, ale sú skvelé. A Baška sa mi páči."
"Od nej ruky preč, Styles. Prisahám, že..."
"Myslím, že sa mi páči, ako tvoja kamoška, dopĺňate sa a vidieť, že sa poznáte veľmi dobre."
"Je to moja životná láska."
"Mám žiarliť?"
"Prečo? Veď ty si moja spriaznená duša."
"Hm, tak s tým dokážem žiť," zasmial sa a počkal, kým som vystúpila aj ja, keďže sme boli už doma.
Po obede s mojou rodinou som šla dať Peťka spinkať. Nechcel ísť, ale sľúbila som mu rozprávku a keďže sa mu zatvárali očičká, vzala som ho k nemu do izby. Harry šiel so mnou a sedel na kresle, kým ja som ležala pri malom v postieľke a čítala mu. Len čo zaspal, poriadne som ho prikryla, dala som mu bozk na čelo a spolu s Harrym sme vyšli z jeho izby.
"Chceš vidieť moju izbu?" spýtala som sa ho. Odkedy sme prišli, ešte som v nej nebola.
"Chcem," prikývol s úsmevom.
Prešla som pár krokov od Peťkovej izby a otvorila som dvere na mojej. Len čo sme vošli, uvedomila som si, že maminka sem musí chodiť upratovať, lebo všetko bolo, akoby som len ráno vstala a ustlala posteľ. Vošla som dnu s Harrym, ktorého som držala za ruku a zatvorila som za nami dvere.
"Nemám slov," pozrel na mňa, keď sa poobzeral. Všetko, čo som mala v izbe, som ručne vyrobila ja. Regál na kvety som mala zo starého rebríka, zo stoličky som si urobila ramienko na šaty, zrkadlo, ktoré som mala na dverách do šatníka bolo robené z niekoľkých kusov rozbitého zrkadla a pospájané dohromady, stôl som robila sama dole v dielni, hoci mi to trvalo riadne dlho a Bruno si kvôli tomu zobral dovolenku a na stene oproti posteli som mala poličku zo starého klavírneho krídla z domu po babičke. Dokonca som si vyrobila aj posteľ, obliečky na vankúše, steny som si vymaľovala ja a svietnik bol robený z vínových fliaš.
"Všetko si robila sama?"
"S posteľou a tou poličkou z klavíra mi pomáhal Bruno. Robila som ju dole v dielni a on sa bál, že by som si odpílila prsty."
"Si úžasná," usmial sa na mňa.
"Ja viem," zasmiala som sa a hodila som sa do postele.
"Smiem?" spýtal sa ma a kráčal pomaly k posteli.
"Nie, musíš tam stáť až do večera," rozosmiala som sa, na čo si Harry odfrkol a hodil sa ku mne.

Asi po hodine leňošenia sme z mojej izby odišli. Kým sa Harry potom hral s Peťkom, ktorý si naňho nárokoval, ja som zašla za Arthurom, s ktorým som potrebovala o niečom hovoriť. Po večery, keď sme Harrymu dali ochutnať slovenské vianočné jedla, ktoré mu na počudovanie celkom chutili sme ešte sedeli v obývačke a ja som si dávala pozor, aby som sa Harryho ani náhodou nedotkla, lebo keď som ho raz pohladila po nohe, ocino skoro dostal mŕtvicu. A o desiatej nás Bruno odviezol na letisko. Doma som všetkých vystískala a keď som objímala Peťka, ktorý si zaumienil, že nepôjde spať, tisli sa mi slzy do očí. Môj malý chlapček mi bude veľmi chýbať.
V lietadle som zaspala, lebo to bol veľmi dlhý deň a prebudil ma až Harry, keď sme vystupovali. Pomaly som prepletala nohami, lebo som naozaj nevládala ani kráčať a keď sme sadli k Robinovi do auta, oprela som si hlavu o Harryho rameno a pamätám si, že som sa prebudila až ráno.
Akurát sme si dali raňajky, pobalili sme sa a vyrazili sme na cestu späť do Londýna, lebo Harry mal mať tú akciu, na ktorú ich poslal Derreck. Nemala som z toho dobrý pocit.
"Harry, nemusíš tam ísť," šepla som, keď schádzal zo schodov. Gemma doma nebola, lebo len čo sme sa vrátili, šla za Cedom a tak sme tam boli len my dvaja.
"Musím Oliver," povedal porazene. Vstala som z gauča a postavila som sa pred neho.
"Nie, tvoja práca je spievať, vydávať albumy, tvoja práca je robiť rozhovory a fotky a zúčastňovať sa akcií. Tvoja práca je robiť nejaké to promo a možno vydávať knihu a sem tam poskytnúť rozhovor. No opiť sa na požiadanie, chodiť s niekým, s kým ti naordinovali a tváriť sa, aký si nešťastný, že ste sa rozišli... to nie je tvoja práca."
"Oliver, musím to urobiť. Vieš, že musím."
"Nie je to správne," šepla som nešťastne. Posledné dni bol Harry taký usmiaty a šťastný a vidieť ho teraz takého... vidieť ako rezignoval, to ma bolelo.
"Nič s tým neurobíme. Buď dobrá, ostaň doma a nikomu neotváraj," zasmial sa.
"Objím ma," šepla som.
"Čo?"
"Chcem, aby si ma objal, kým odídeš," šepla som znova. Harry sa na mňa usmial, pohladil ma po líci a dlaňou zišiel až na môj chrbát, aby si ma k sebe mohol pritisnúť.
"Musím ísť," šepol asi po piatich minútach.
"Dávaj si pozor."
"Budem," usmial sa na mňa.

Chvíľu som na telke prepínala programy a napokon som si povedala, že si pôjdem ľahnúť do izby. Tam som si vzala knihu a začala som si čítať. Nad knihou som však musela zaspať, lebo som sa prebudila na to, ako mi zvoní mobil. Bolo niečo po jednej.
"Harry?"
"Oliver? Kde si?"
"Doma."
"Doma," šepol nežne, no ja som vedela, že je opitý.
"Kde si ty?"
"Ja ti neviem, šiel som z tej akcie do nejakého baru a tu mi už NECHCÚ NALIAŤ!" posledné dve slová zakričal.
"Harry, povedz mi, kde si."
"Hľadal som ťa tu, no potom mi došlo, že si príliš sladká na to, aby si bola v takom pajzli."
"Harry, sústreď sa a povedz mi, kde si," hovorila som rázne, pričom som brala kabelku a pomaly som kráčala dole schodmi.
"Neviem, zlatko. Naozaj."
"Hazz, no tak, musíš vedieť, kam si zapadol."
"Vieš, mám to tu rád. Je tu celkom fajn, ale dnes mi už nenalejú! A nie si tu ty! Kde si?"
"Doma Harry, idem za tebou, len mi povedz, kde si."
"Prídeš?" spýtal sa s nádejou v hlase.
"Prídem."
"Ja som im vravel, nech mi ťa zavolajú, ale oni nevedeli, tak som musel sám."
"Harry, už idem za tebou, len mi povedz, kam mám ísť," poprosila som ho a on mi nadiktoval adresu.
"Dobre, lebo ja to tu bez teba už nevydržím, Liv, poď ku mne."
"Harry som tam do desiatich minút."
"Zlatko?"
"Áno?"
"Ponáhľaj sa."
"Pravdaže," šepla som do mobilu, sadla som do taxíka, keďže som vedela, že Harry šiel svojim autom a potrebovali sme dostať domov aj to.


A/N: ďakujeme krásne za komentáre :)
Nikamyslím, že Derreck by mohol viac vecí :D predstavujem si niečo ako 10 vecí ako zabiť Derrecka :D ale bohužiaľ sa ho tak skoro nezbavíme :D ak vôbec :D
Mrs.Tomlinson aj mňa prekvapil :D bála som sa, že Liv Harryho už neuvidí, našťastie si však uvedomil, že jeho dcéra je pri Harrym šťastná :)

V nasledujúcej kapitole Potrebujem cítiť, že ma má niekto naozaj rád pôjde Liv po Harryho do baru, keďže mu Derreck nakázal spraviť škandál, čo sa mu aj vydarilo a Harry povie niečo, vďaka čomu sa Liv bude červenať.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Nika Nika | 30. ledna 2017 v 19:15 | Reagovat

Konecne nova kapitola :D uz som sa zlakla, ze co sa stalo :D
Tak to ma zaujima ze co povie Harry Liv ze sa bude cervenat :D
Len dufam, ze ten skandal bude v ramci moznosti vporiadku :D
Tesim sa na dalsiu cast :D dufam, ze bude coskoro :P

2 Mrs.Tomlinson Mrs.Tomlinson | Web | 3. února 2017 v 20:48 | Reagovat

Prečo mám taký pocit, že ten idiot Derrek využíva na svoje svinstvá len Harryho... Čudujem sa Harrymu, že sa mu ešte nepostavil aj keď je to v podstate jeho šef.. je mi ho ľúto, že musí stále skákať ako si on zaumieni... ale bolo zlaté ako Hazz z toho baru zavolal akurát Liv aj keď bol očividne dosť na mol :D Som fakt zvedavá čo jej také povie :D
a je vtipné ako každý vidí, že sa miluju, len oni budú stále tvrdohlavo tvrdiť svoju pravdu :D :D :D :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama