Hidden memories - 1. kapitola: Vždy nasleduj svoje srdce

20. února 2017 v 17:28 | Reyli |  Hidden memories


Ahojte, sme tu s novou poviedkou, dúfame, že sa vám bude páčiť :*
Poviedka je písaná z dvoch pohľadov, Sára a Harry a píšem ju opäť so skvelou autorkou Mimou, na tomto blogu pod menom Reyli.



Pred očami som mala už pre mňa veľmi známy dotazník, ktorý som musela zakaždým vypĺňať. Ako keby sa moje odpovede od tých minulých nejako líšili. Vždy to bolo o tom istom, no napriek tomu to tentoraz bolo iné.
Chirurgické zákroky, operácie ( áno )
Umelé srdcové chlopne ( nie )
Vnútromaternicové teliesko ( nie )
Umelé kĺby, protézy ( nie )
Piercing, tetovanie ( áno )
Všetky možné otázky, na ktoré som už iba popamäti odškrtávala rámčeky s odpoveďami áno alebo nie. Ruka, v ktorej som držala pero, sa aj napriek všetkému značne chvela. Dnes sa rozhodne o mojej budúcnosti. Už dnes zistím, či som konečne schopná vziať svoj život do vlastných rúk.
"Sára Kleinová!" zvolala sestrička moje meno a ja som sa okamžite postavila, schmatla kabelku z vedľajšej stoličky v čakárni a pomalými krokmi som si to smerovala do kabínky kde som ako vždy dostávala inštrukcie, ktoré som už vedela taktiež z pamäti.
"Mobilný telefón, náušnice, opasok, sponky do vlasov, okuliare," šomrala som si popod nos súčasne s asistentkou a všetky veci si odložila na poličku ku kabelke.
"Pripravená?" pozrela sa na mňa a ja som sa zhlboka nadýchla.
"Nech to už máme za sebou," prikývla som s odhodlaním, ktoré sa vo mne pomaly zhromažďovalo. Zo všetkých možných vyšetreniach som toto neznášala asi najviac. Možno to bolo kvôli pocitu, ktorý som mala, keď som nehybne ležala v tom bielom tuneli. Bolo to akoby ste boli pochovaný za živa, no nemohli ste kričať. Stiesnené pocity, úzkosť, strach, to všetko zrazu cítite dvojnásobne a vy začínate mať pocit, že sa nemôžete poriadne nadýchnuť. Vaše srdce búši dvakrát rýchlejšie, vaše dlane sa nechutne lepia od potu, ktorý z vás pomaličky začína kvapkať, no aj napriek tomu cítite mierny chlad. V jednej ruke držíte tlačidlo, ktoré môžete stlačiť v prípade nutnosti, kedy to už nezvládate. No vy to aj tak nikdy nestlačíte pretože viete, že tie výsledky testu koniec koncov môžu ovplyvniť váš budúci život.
"Hotovo!" zakričal hlas a v tom som zacítila, ako sa moje lôžko pomaly začína hýbať smerom von. Úplne vydýchnuť som si však mohla, až keď som ucítila pevnú zem pod nohami a stála som na vlastných.
Áno, magnetická rezonancia je niečo, čo si v živote nezamilujem. Nenávidím ju od prvého okamihu, čo som sa s ňou zoznámila pred troma rokmi. Odvtedy sa stala mojou rutinou každé tri mesiace, no to nezmenilo môj vzťah k nej.
"Tak ako to dopadlo?!" pristúpila ku mne mama, keď som tesne pred obedom došla domov a nervózne prešľapovala z nohy na nohu.
"Srdiečko nenaťahuj nás a povedz ako..." nestihol dopovedať otec, ktorý sa objavil na chodbe tiež.
"Všetky výsledky sú v poriadku!" vykríkla som nadšene a zacítila som ako ma v očiach zaštípali slzy. Konečne po tak dlhom čase som cítila, že je všetko správne. Bolo to akoby všetko zlé, čo sa stalo v minulosti bolo zrazu lusknutím prsta preč a ja som sa mohla slobodne nadýchnuť.
"Bože môj," šepla mama rovnako dojato, ako som bola ja sama a silno ma objala.
"Žiadny nález, žiadna krvná podliatina, nič," šepkala som roztrasene slová, ktoré mi povedala doktorka, pričom som plakala. Plakala som ako dieťa, pretože to znamenalo, že už neexistuje nič, čo by mi pripomínalo tú strašnú udalosť, ktorá mi zmenila celý môj život. A síce jeden dôsledok z tej nehody si nesiem so sebou každý boží deň, dnešok pre mňa znamenal nový začiatok. Novú nádej, nové sny a túžby, nový život.
"Si si istá, že je to to, čo naozaj chceš?" uisťoval sa otec, keď som si balila veci do kufra. Miesto odpovede som iba mlčky prikývla a vzala si rodinnú fotografiu, na ktorej sme boli na akomsi spoločnom výlete ešte pred nehodou, pričom som ju zabalila medzi osušky, aby sa cestou nerozbila.
"Mama tým nie je nadšená," sadol si na posteľ a pohľadom na mňa prešiel.
"Mali sme dohodu a ona ju musí akceptovať," odvetila som, pretože túto debatu sme už viedli asi tak najmenej sto krát a vždy sme to nakoniec zakončili hádkou.
"Ale prečo práve Londýn? Na svete existuje tak veľa krásnych miest a ty si práve musíš do svojej hlavy zasadiť, že sa chceš odsťahovať práve tam," nechápavo pokrútil hlavou a ja som sa iba pousmiala.
"Pretože Londýn je jediné miesto, kde sa cítim doma," povzdychla som si a pohľadom prešla na plagát nad mojou posteľou, ktorý som si tam zavesila v deň, kedy som sa vrátila z nemocnice.
"V živote si tam nebola," pokrútil hlavou a potom sa zamračil. "Vieš, že neexistuje ani najmenšia šanca stretnúť ich."
"Zázraky sa dejú a sny sa plnia," pousmiala som sa, opatrne som strhla plagát, ktorý som dala do fascikla s ostatnými dokumentmi a položila na kraj kufra.
"Úprimne dúfam, že sa s nimi nikdy nestretneš," šepol si pre seba.
"Počula som ťa," pobavene som sa zasmiala a hodila sa vedľa neho. "Viem, že ich moc nemusíš. No pre mňa sú to moji jediní priatelia, ktorých mám otec a..." povzdychla som si, pretože som mu to nedokázala vysvetliť. "Po tej nehode moja pamäť nebola jediná, čo som stratila. Moji priatelia, lepšie povedané ľudia o ktorých som si myslela, že nimi sú sa rozpŕchli a ja som ostala sama."
"Nikdy si nebola sama," skočil mi do reči. "Máš nás a starú mamu."
"Viem, no rovnako mám aj ich."
"Päť detí, ktoré ani nevedia o tvojej existencii," pobavene sa zasmial.
"No aj napriek tomu boli jediní, ktorí mi ukázali, že aj z najväčšej temnoty vedie svetlo," pousmiala som sa a pritúlila sa bližšie k ocovi.
Odísť z domova, z bezpečia, z jediného miesta, ktoré vo mne evokovalo pocit istoty bolo pre mňa ťažké. Posledné roky som v podstate prežila medzi štyrmi stenami svojej izby so svojimi túžbami a snami alebo preflákaním sa medzi ulicami, opíjaním sa a snažením sa zaplniť to prázdno v mojom vnútri, ktoré mi po nehode ostalo. Tá veľká diera, ktorá ma nenechávala spávať. Pocit nekompletnosti, chýbajúcej časti môjho ja. Nebolo to tým, že som vďaka nehode stratila približne rok spomienok, na ktoré som si nedokázala spomenúť z nejakého dôvodu, ktorý určite nesúvisel s poškodením mozgu. Bolo v tom viac. Oveľa viac, tým som si bola istá.
"Pamätaj si, nikam s cudzím človekom neisť, doklady maj vždy u seba na bezpečnom mieste, po zotmení nevychádzať na ulicu a hlavne drž sa ďalej od vplyvných ľudí," dávala mi rady moja mama pred bránou na letisku, kým ja som iba pretáčala očami.
"Ozvi sa hneď ako pristaneš. Joey by ťa mal čakať na letisku a odviezť ťa do tvojho bytu. Nájom sme ti zaplatili na dva mesiace dopredu, viac sme nemohli," otec mi zasa dával inštrukcie.
"Hlavne si pamätaj, že sa kedykoľvek môžeš vrátiť," vzlykla mama a silno ma objala a môj pohľad sa stretol s pohľadom mojej babky, ktorá rovnako pretáčala očami ako ja.
"Vôbec ich nepočúvaj zlatíčko," pristúpila ku mne a drgla do mojej mamy, aby sa posunula. "Rob všetko, čo cítiš, choď do vecí bezhlavo a hlavne s túžbou a vierou. A to najdôležitejšie. Vždy nasleduj svoje srdce, nezáleží kam ťa povedie a akou trpkou cestou vďaka nemu prejdeš, no vždy počúvaj iba jeho."
"Ďakujem Molly," šepla som prezývku, ktorou som nazývala svoju starú mamu, pretože neprichádzalo do úvahy ju nazývať babičkou a podobne.
"A ak by si sa tam nudila, stačí zavolať a ja priletím."
"Mama!" okríkla ju moja mama.
"No čo aj tak sa už pri vás dvoch zdochlinách začínam nudiť," odvrkla, čím ma rozosmiala.
Cesta do Londýna našťastie nebola dlhá. Milovala som lietanie a síce to bolo iba tretí krát, čo som sedela v lietadle, zbožňovala som ten pocit, že pod nami nič nie je. Bol to adrenalín a pocit slobody v jednom. Stačil by okamžik, zlý štart, porucha v jednom z krídiel a my by sme padali na zem voľným pádom.
"Ahoj," započula som za sebou sladký hlas, keď som za sebou ťahala svoj obrovský kufor cez bránu. Bol to britský rozkošný prízvuk, no vyslovil to po slovensky, čo ma donútilo zastať a otočiť sa.
"A- ahoj," zakoktala som sa, keď som pred sebou zbadala mladíka, teda v podstate už muža. Určite musel byť odo mňa o pár rokov starší, no aj napriek tomu vyzeral detsky a božsky zároveň.
"Som Joey," podal mi ruku. "Tvoj otec mi pred týždňom volať, aby ťa vyzdvihol na letisku."
"Sára," pousmiala som sa. "A ak ti slovenčina robí problém môžeme pokojne prejsť na angličtinu," poznamenala som, keď som počula, ako sa pomaly vyjadruje, pričom robí pár chýb.
"Iba som chcel urobiť dojem," pobavene sa zasmial pričom už prešiel na angličtinu a zjavne si poriadne vydýchol.
"To si aj urobil. No ešte väčší urobíš, keď mi pomôžeš s týmto tu," ukázala som na batožinu.
"Samozrejme," prikývol pokojne, vzal mi z rúk kufor a zamieril si to k hlavnému vchodu.

Každým krokom, čo som urobila, som si čoraz viac uvedomovala, že toto nie je iba ďalší z mojich snov. Toto sa naozaj deje, toto bola realita. Moja realita, ktorá sa diala práve teraz a tu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama