Challenge Accepted - 58. kapitola: Pôjdem za tebou kamkoľvek

16. března 2017 v 19:00 | Soph |  Challenge Accepted

On ju naučil žiť, ona ho naučila byť tým, kým v skutočnosti je. On ju naučil nebáť sa, ona ho naučila veriť ostatným. Obaja boli stratení... kým nenašli toho druhého.


V minulých častiach: Po tom ako bolo všetko super, Liv prežila krásne Vianoce s Harryho rodinou aj svojou rodinou, prežili spoločný Silvester a po otvorení jej obchodu sa jej začalo dariť, jej zavolala Baška, ktorá jej oznámila, že jedna z ich najlepších priateliek, Tanka, podľahla zraneniam autonehody a zomrela. Liv je zdrvená, nešťastná a zo všetkého najviac potrebuje Harryho, ktorý jej navrhol, aby s ním ostala aj po skončení projektu. Tá si však uvedomuje, že jej chýba domov a priatelia a že kedykoľvek môže niekoho z nich stratiť ako teraz Tanku. Harry sa snaží byť tam pre ňu, avšak Leylin stav sa zhoršil a tak mu Bea volala a on sa rozhodol ísť spríjemniť Leyle posledné chvíle a napísal Oliver list.




Sedela som v izbe v strede postele, objímala som si ramená a hľadela som pred seba, pričom som myslela na Tanku. Na všetko, čo sme spolu prežili. Na karneval v škôlke, kde sme prevrátili misu s detským punčom. Na tanečnú, na ktorú sme chodili spolu, na všetky letá, ktoré sme sa chodili bicyklovať, na jej smiech, na to, ako sme spolu plánovali všetky oslavy, na všetky chaty, na ktorých sme boli, na jej veľké modré oči, na jej posadnutosť nákupmi, ktorou ma úplne nakazila, na jej posadnutosť seriálmi, ktoré sme u nej pozerali a donekonečna rozoberali a na jej úžasný pohľad na svet. Keby nebolo Tanky, nebola by som človekom, ktorým som dnes.
Mohla som sa s ňou rozprávať donekonečna. Celé hodiny sme rozoberali všetko možné. Miliónkrát sme mali sleepover u niektorej z nás a zhovárali sme sa až do rána. Plánovali sme, ako spolu všetky štyri dobijeme svet. Chceli sme cestovať, navštíviť spolu všetky krajiny, chceli sme ochutnať všetky špeciality, kúpať sa o pol noci v oceáne a tancovať do rána na pláži. Verili sme, že nech skončíme kdekoľvek, vždy budeme všetky spolu, vždy sa nájdeme.
Bola mi sestrou. A teraz tu nie je. A ja netuším, ako sa mám vrátiť domov, keď bez nej to už domov nebude. Keď ona tam už nebude. Už nikdy neuvidím jej znudené pretáčanie očami, nebudem počuť jej hysterický krik, keď zistí, že jej sveter nejde farebne k nechtom, nebudem počuť jej záchvat smiechu, keď Julka zakopne o kvetináč, ktorý videla už z diaľky, no dúfala, že sa jej uhne.
Keď prídem domov, nenájdem svoje tri najlepšie kamarátky, nájdem tam už len Bašku a Julku. Bez Tanky. Lebo Tanka už nie je. Už nie je ani ona, ani jej bláznivý smiech. Ani jej posadnutosť kontrolou a organizovaním. Už nikdy mi nezavolá. Čo sa stane s jej mobilom? S jej notebookom, s jej kontom na facebooku a na twitteri? Už nikdy mi uprostred hodiny nepošle obrázok nejakého vymeteného chalana s popisom Stále lepšie, ako táto hodina.
Nechcela som už plakať, nemala som už síl plakať, no slzy mi tiekli samé. A vždy, keď som si myslela, že už predsa nemôžem mať viac sĺz, rozplakala som sa znova. Každá spomienka na ňu bolela, lebo mi pripomínala, že viac ich nedostanem, že toto je všetko, čo mám, že tých pár hodín v Baškinej izbe, keď sme s Harrym prišli na Slovensko, je posledných, ktoré som s ňou mohla stráviť. Že tie skype rozhovory boli posledné a viac ich už nebude.
Vždy, keď som zavrela oči, videla som ju pred sebou. Vždy, keď som zavrela oči, počula som jej smiech. Videla som ako nechala zhorieť chlieb, keď sme opekali, lebo si neuvedomila, že ho drží príliš nízko nad ohňom, videla som ako sa háda s učiteľkou, keď jej dala zlú známku, videla som ako žmurká na chalanov a videla som, jej úsmev, ktorý mala od chvíle, keď sa spoznala s Kacom. Počula som, ako o ňom hovorila a ako stále plánovala celú budúcnosť. Vedela, v akom dome budú bývať, kde pôjdu na svadobnú cestu, aj aké bude mať šaty. A hoci boli mladí a Kaco bol typ, ktorý sa nedá chytiť, nikdy jej neprotirečil, keď hovorila, že budú mať kamenný plot a na predzáhradke tulipány.
Videla som ich dom, ich deti, videla som ju ako diriguje všetkých zo svojej kancelárie ako šéfka veľkej spoločnosti, no napriek tomu je k zamestnancom vľúdna, videla som nás na návšteve u nej, v jej obývačke, ako sa rozprávame o rodinách, práci, manželoch, deťoch a plánujeme dámsku jazdu a zrazu som nevidela nič. Žiaden dom, žiadna práca, žiadne deti, žiadna Tanka. Ako môže mať rodinu, deti, dom, kamenný plot, tulipány na predzáhradke, keď sa nedožila ani len stužkovej?

"Liv?" vošla do izby Gemma. "Nesiem ti polievku."
"Gemma, nechcem," pokrútila som hlavou.
"Zlatko, musíš jesť."
"Nemôžem, tá hrča v hrdle mi bráni. Dusí ma."
"Liv, aspoň trocha. Prosím, bojím sa, že ochorieš."
"Budem v poriadku, sľubujem."
"Najprv mi sľúb, že zješ tú polievku. Budem pri tebe sedieť, kým ju lyžičku po lyžičke nezješ. Takže na tvojom mieste by som začala," povedala prísne.
"Ale len preto, že si to ty," povzdychla som si a začala som pomaly jesť. Trvalo mi to síce viac než pol hodiny, ale zjedla som všetko, čo Gemma priniesla.
"Super a teraz pôjdeme vonku," usmiala sa na mňa.
"Nechcem," pokrútila som hlavou.
"Liv, nemôžeš tu sedieť zatvorená."
"Môžem. Bola som včera."
"Bola si v škole, to sa neráta."
"O hodinu, dobre?"
"Fajn, ale keď o hodinu nebudeš prichystaná, tak sa nahnevám," povedala so smiechom a vyšla z izby. Zapla som si notebook a zavolala som domov.
"Liv," usmiala sa na mňa Julka.
"Ahojte."
"Ahoj," pozdravila Baška. "Jedla si dnes niečo?"
"Gemma ma donútila zjesť polievku,"
"Dobre, nechcem, aby si ochorela."
"Chýba mi," šepla som.
"Aj nám," povzdychla si Julka. "Veľmi, no nechceme prísť aj o teba. My sme tu spolu, prekonáme to ľahšie, ale Livka..."
"Ja viem, ja sa snažím. Ale... je to ťažké. Keď si uvedomím, že keď sa vrátim, nebude tam. Že tam bude len hrob s jej menom, no nie ona..."
"Livka, sme v tom s tebou, hoci sme ďaleko."
"Ja viem, Baška, ja viem."
"Zvládneme to. Spolu," šepla Julka, ktorá mala tiež slzy v očiach.. "A Tanka bude koniec koncov vždy s nami."
"Ako sa má Kaco? A Tomáš?"
"Tomáša zajtra pustia z nemocnice. Pohreb nestihol. Aďa je už doma a Kaco... nuž..."
"Kaco sa nemá dobre," povzdychla si Baška.
"Netajte predo mnou nič."
"Kaco sedí zatvorený doma. Na pohreb prišiel, nepovedal nikomu nič, s nikým z nás nehovoril a potom odišiel. S nikým nekomunikuje, nikomu sa neozýva a jeho mamina už nevie, čo s ním."
"Neviem si predstaviť, ako sa musí cítiť," povzdychla som si. "Mne samej je mizerne, ale on ju miluje. Musí to preňho byť neznesiteľné."
"To aj je, chalani sa oňho už úprimne boja. Práve sa chystáme za ním."
"Pozdravte ho."
"Keď nás k sebe pustí," povzdychla si Baška. Potom sme sa rozlúčili a ja som sa prezliekla, aby som mohla ísť s Gemmou vonku. Trochu sme sa prešli po parku, ktorý bol blízko nášho domu a potom sme sa vrátili.

Gemma si pustila nejaký film, tak som si sadla k nej, hoci som ho nejako extra nevnímala. Asi po pol hodine sa ozval zvonček pri dverách. S Gemmou sme sa na seba len pozreli a ona len mykla plecom.
"Veď Harry má kľúče."
"Možno Ced," pozrela som na ňu.
"Určite nie," pokrútila hlavou a šla k dverám, kde som počula niekoľko hlasov a potom Gemmin krik: "ČO UROBIL?"
"Ahojte," usmiala som sa na chalanov, keď sa k nám nasačkovali do obývačky a uvedomila som si, že jeden z nich chýba. Liam so Zaynom si sadli ku mne každý z jednej strany a Zayn mi podal list. Okamžite som v ňom spoznala Harryho písmo. Prečítala som si ho raz a potom znova a potom ešte raz.
Viem, že som ti sľúbil, že ťa neopustím... najviac na svete túžim byť s tebou... vziať ti tú bolesť, ktorú cítiš, musím ísť... Bea ma potrebuje. Leyla je na tom naozaj zle... Viem, že ma pochopíš, pretože ty ma vždy chápeš. Si svetlom, ktoré mi ukazuje správny smer... zavri oči a predstav si ma ako som pri tebe, ako ťa objímam ako ti šepkám, že ťa ľúbim... Aj keď budem od teba ten najvzdialenejší človek na planéte, budem bližšie ako ktokoľvek iný... Dávaj na seba pozor, veľmi ťa ľúbim... Tvoj Harry....
"On odišiel?" pozrela som na chlapcov, ktorí prikývli.
"Leyla..." nevládala som to dopovedať. To malé dievčatko plné života... Najprv Tanka, potom Leyla... chúďa Bea... Znova som sa rozvvlykala.
"Ššš," objal ma Zayn.
"Keď... to nie je fér," vzlykla som. "Čo Bea? A jej rodičia?"
"Harry šiel za nimi, aby bol pri nich," pozrel na mňa Louis. "Leyla nebude sama, keď bude odchádzať."
"A my máme za úlohu postarať sa o teba," usmial sa na mňa Niall.
"Ja som už veľká," zasmiala som sa cez slzy.
"To neznamená, že ťa nemôžeme rozmaznávať," pripomenul mi Liam. "Vás obe," objal Gemmu a postrapatil ju po vlasoch.
"To nie je fér, prečo to vždy schytajú moje vlasy?"

"Harry?" vytočila som jeho číslo na druhý deň.
"Liv?" ozval sa okamžite. "Si v poriadku, potrebuješ niečo, ako..."
"Som v pohode, Harry. Ako sa má Leyla?"
"Je na tom zle. Je v nemocnici a... ostávajú jej posledné dni."
"Bože môj, čo Bea?"
"Pred malou sa snaží držať, ale už nevládze."
"A ty?"
"Ja?"
"Uhm, ty? Ako sa cítiš? Musí toho byť na teba veľa. Najprv ja a moje problémy, ktoré som na teba hodila a teraz ešte aj malá Leyla."
"Oliver, už nikdy nevrav, že si na mňa hodila svoje problémy, som pri tebe, lebo pri tebe chcem byť."
"Ja viem a ďakujem ti za to," šepla som. "A teraz mi povedz, ako sa máš?"
"Snažím sa."
"Harry, poznám ťa."
"Chcel by som, aby si tu bola so mnou."
"Chceš, aby som prišla?"
"To by si urobila?"
"Harry, pôjdem za tebou kamkoľvek, keď ma budeš potrebovať."
"Ďakujem," počula som mu na hlase, ako sa usmial. Chvíľu sme mlčali a potom sa znova ozval. "A teraz mi povedz, starajú sa o teba chalani?"
"Áno, Niall ma vzal do Nandos a donútil ma zjesť porciu pre drevorubača."
"Nebola taká veľká," povedal Niall tak, aby ho počul aj Harry.
"Takže si sa najedla."
"Prejedla. Je mi zle."
"Budem ti držať vlasy," zasmial sa Liam.
"Ste tam všetci?"
"Uhm," prikývla som. "Pozdrav Leylu."
"Pozdravím. Dávaj si pozor."
"Aj ty," šepla som a zložila. Potom som pozrela na chalanov a Gemmu.
"Tak a teraz môžeme začať plánovať oslavu pre Harryho."
"Si si istá, že to zvládneš?" pozrel na mňa pozorne Louis.
"Je to môj najlepší kamarát a má narodeniny. Pravdaže to zvládnem. Navyše máte pravdu, Tanka mi bude celý život chýbať, ale určite by nechcela, aby som ten svoj strávila zatvorená v jednej izbe," šepla som, lebo sa mi znova v krku robila hrča. "Bolí to a bude to bolieť dlho, no raz... raz..."
"Sme tu pre teba," pritúlil si ma k sebe Liam.
"Nie si na to sama, máš veľa ramien, na ktorých môžeš plakať," žmurkol na mňa Louis.
"Ďakujem. Ste najlepší."



A/N: ďakujem krásne za komentáre :) ospravedlňujem sa, že kapitolka pribudla až dnes, ale začala som v novej práci, minulý týždeň som mala late shift domov som chodila o polnoci a teraz robím early a to vstávam pred piatou, ale dnes už som sa donútila a tu ju máte :)
Nika no nemôžem si byť istá, či si niečo nepreskočila, ale predpokladám, že nie :) Liv sa nehnevá :D ona práveže myslí viac na Harryho :)
Tina vyskúšaj, možno ti niečo fakticky kapne :) tak vieš ako veľmi sú oni dvaja naviazaní, takže vidieť ho v tomto stave ho ničí a ju ničí vedieť, že on sa kvôli nej trápi

V nasledujúcej kapitole A tak sa slávny Harry Styles ocitol v chomúte sa Harry bude snažiť robiť všetko preto, aby Leyla prežila čo najkrajšie posledné chvíle.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Siginitou Siginitou | Web | 16. března 2017 v 19:25 | Reagovat

Moc krásné :)

2 Nika Nika | 16. března 2017 v 22:42 | Reagovat

Nova praca? Tak to gratulujem :D :D a drzim palce :D :)
Kapitola je super len mi je luto Liv :(
Snad sa Harry postara o Leylu :(

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama